Od prežehnania po dvojklik 

Peter Megyeši píše o aktuálnej výstave Talking Hands v Galérii Jána Koniarka v Trnave, ktorú kurátorsky pripravil Michal Stolárik. Výstavný projekt selektívne predkladá, kombinuje a konfrontuje diela súčasných autorov a autoriek, ktoré sú formálne a ideovo doplnené o diela zo zbierok GJK.

Od prežehnania po dvojklik 

Kurátorský projekt Talking Hands sa zameriava na motívy rúk a ich gestá v súčasnom vizuálnom umení, pričom diela sú prezentované spolu s tematickým výberom staršieho umenia zo zbierok GJK. Výstava skúma potenciál gest a ich významov prostredníctvom konfrontácie a rekontextualizácie artefaktov pochádzajúcich z rôznych historických období. Sprístupnenie výsledkov analýzy vybranej témy v čase predstavuje tradičný koncept umelecko-historickej výstavy a konkrétnym zameraním na expresivitu ľudského tela pripomína nedávne výstavy Telo, forma a gesto ‒ sochárstvo v zbierke VSG a Trauma, tíseň, extáze, prázdnota: Formule patosu 1900 2018.

Zobrazovanie výrazových možností gestikulácie ľudských rúk ako prostriedku neverbálnej komunikácie je vďačným predmetom interdisciplinárneho bádateľského záujmu, keďže pokrýva spektrum prejavov ľudskej existencie (intímna sféra, sexualita, prezentácia identity a statusu, rituálne, ceremoniálne a politické prejavy). Ako každá forma spoločenskej komunikácie je aj tá neverbálna kultúrne podmienená a pri snahe o jej adekvátne porozumenie sme odkázaní na rekonštrukcie kontextov. Platí to najmä v prípade, ak sa odohráva v prostredí, ktoré nám je z akýchkoľvek dôvodov vzdialené či neznáme. Niekedy však máme k dispozícii slovník gest, umožňujúci hovoriacim rukám porozumieť: Napríklad pri skúmaní renesančného a barokového umenia je takou dôležitou pomôckou kniha Chirologia, or The Natural Language of the Hand anglického lekára a filozofa Johna Bulwera publikovaná v roku 1644, ktorá pojednáva a významoch jednotlivých gest rúk a bola významnou dobovou príručkou pre umelcov.

Trnavská výstava odvážne kombinuje obrazy z rôznych období aj prostredí (profánne, sakrálne, propagandistické) a divákom tak predstavuje nielen spektrum výrazových možností ľudských rúk, ale aj odlišných diskurzov, v ktorých sa vyskytujú. Expozícia je zameraná primárne na diela súčasného umenia, ale v inštalácii ich kurátor prepája s dielami od polovice 18. storočia. Text Michala Stolárika poskytuje k vystaveným dielam základný interpretačný kľúč, a to najmä v zdôraznení tematických okruhov a naznačení bohatých možností uplatnenia gestikulácie a zobrazenia rúk: voľnočasové aktivity, experimenty, hry, spoločenská zábava, digitálne správanie, komunikácia, sexualita, politika, (od)boj, násilie, smrť, práca, sebaidentifikácia, náboženské aspekty. Pri takto širokej koncepcii sú samozrejme niektoré vystavené diela spojené s témou hovoriacich rúk pomerne voľne, týka sa to najmä doplnkových, historických obrazov, zobrazujúcich prácu, boj, oddych alebo napríklad kojenie. Sú tu síce vždy prítomné ruky, či už držiace pracovný nástroj, zbraň, kvet, pohár, zástavu, alebo dieťa, ale dôvod zastúpenia týchto kompozícií na tematickej výstave venovanej motívu ruky a potenciálu gest je pomerne vágny.

Vzhľadom k zameraniu výstavy sú predvedčivejšími inštalácie súčasných autorov a autoriek, aj keď aj medzi nimi nájdeme realizácie, ktorých spojenie s témou je problematické. Napríklad sériu kresieb Roberta Gabrisa Cyberlove 2 (2020), ktorá ilustruje online prostredie zoznamovacích portálov pre gayov a s motívom ruky nepracuje priamo ani nepriamo, spája Stolárik s témou výstavy cez používanie ruky pri ovládaní digitálnych technológií (skĺznutie po displeji, dvojklik). Hľadať takého všeobecné prepojenia je síce možné, ale zároveň značne nepresvedčivé. Dovedené ad absurdum by sa tak na výstave Talking Hands mohli objaviť ľubovoľné artefakty, teda okrem tých, ktoré spadajú do špecifickej kategórie acheiropoietos. Obdobne aj intímna fotografická séria Kataríny Poliačikovej My Room Is a Sundial (2017) tematizuje predovšetkým plynutie času, privátny priestor a zachytenie premenlivej atmosféry než pre výstavu ťažiskový motív rúk a výpoveď ich gest.

Do koncepcie výstavy však výborne zapadá väčšina prezentovaných diel: Zatmenie eurom (2016) a Všetka váha sveta (2016) Jaroslava Kyšu, video Terézie Tomkovej Touch of Society (2021), maľby Miroslava Peláka, inštalácia Leontíny Berkovej Premena materiality (2016), Veci v našich rukách (2014) Anetty Mony Chişy a Lucie Tkáčovej a videá Pekelný kamienok (2013) a Fantómová končatina (2017) Jána Gašparoviča. Súčasťou expozície je aj rozsiahla nástenná maľba Jána Triašku, v ktorej sa prekrývajú štylizované ruky jedna s klincom v dlani, jedna s gestom hinduistického božstva. V kurátorskom texte sa dočítame, že miestne špecifická maľba predstavuje kontrast dvoch prístupov vo vnímaní duchovného života. Historické motívy prevedené čiernobielou akrylovou maľbou v prípade kresťanstva údajne glorifikujú utrpenie a v prípade hinduizmu nesú skôr pozitívny a liečivý účinok viery. Toto paušalizujúce tvrdenie je príznačné pre spôsob, akým sa v kurátorskom koncepte a inštalácii pracuje s kresťanským umením a jeho konfrontovaním so súčasným umením. Je otázne, či sa výstava skutočne sústreďuje na možnosti jeho aktualizácie, znovuobjavenia a nadväzovania dialógu so súčasným umením, ako to uvádza Stolárik. Barokové maľby s náboženskými motívmi tvoria skôr kulisu súčasnému umeniu, ktoré podľa kurátora pracuje s tematikou náboženstva a viery najmä kriticky, s tendenciou poukázať na neaktuálnosť jeho dogiem. Príkladom takto nerovnocenne chápaného vzťahu je juxtapozícia nedatovaného obrazu so strohým popisom Stredoeurópsky maliar: Sv. František, nedatované s dielami Deformácia (2011) a Vatikánsky archív (2019) Kristiána Németha. V skutočnosti je však na historickom obraze znázornený sv. Anton Paduánsky. Nedostatočná pozornosť venovaná staršiemu sakrálnemu umeniu sa prejavuje nielen v tomto prípade. Kurátor mu v sprievodnej tlačovine venuje najmenej priestoru a navyše v kurátorskom texte sa objavujú chybné informácie, napríklad pri formulácii „stigmy na Kristových rukách“.

Ambicióznemu výstavnému projektu, snažiacemu sa o transhistorický pohľad na sledovanú problematiku, by istotne prospel nielen premyslenejší výber predstavených diel, ale i kurátorský prístup, ktorý by obrazom z depozitu galérie zabezpečil adekvátnu pozíciu pri ich konfrontácii so súčasným umením.


Leontína Berková, Radek Brousil, Robert Gabris, Ján Gašparovič, Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová, Nika Kupyrova, Jaroslav Kyša, Kristián Németh, Miroslav Pelák, Katarína Poliačiková, Terézia Tomková, Ján Triaška a diela zo zbierky GJK / Talking Hands / kurátor: Michal Stolárik / Galéria Jána Koniarka, Trnava / 15. 7. – 3. 10. 2021

Foto: Adam Šakový (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)

Peter Megyeši | Narodený 1985, vyštudoval dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave (2011), absolvoval študijné pobyty na FF UK v Prahe (2010/2011) a na FF MU v Brne (2013). Doktorandské štúdium ukončil na Katedre dejín a teórie umenia Trnavskej univerzity v Trnave dizertačnou prácou venovanou významovým vrstvám stredovekej ikonografie sv. Krištofa (2014). V rokoch 2014 – 2021 pôsobil ako odborný asistent na Katedre teórie a dejín umenia Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. V súčasnosti pôsobí na Katedre dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a ako vedecký pracovník Centra vied o umení SAV v Bratislave. Venuje sa výskumu umenia stredoveku a raného novoveku, ikonografii, ikonológii, emblematike, ale aj reflexii súčasného umenia a problematike interpretácie.