Diva, Maestro, Primadonna, Virtuóz: umelecký génius a problémy s horizontalizmom

Pokračujeme v sérii textov o vysokoškolskom umeleckom vzdelávaní, systémových problémoch výučby a alternatívach. Po komentároch Martiny Smutnej a Barbory Šimkovej, ktoré sa venovali genderovej nerovnosti, normalizovanému nevhodnému správaniu sa či fungovaniu ateliéru pod vedením jednej silnej umeckej osobnosti, rozširujeme tému o aspekt šikany. Kristína Országhová rozmýšľa v komentári o tom, či silná umelecká osobnosť má alebo nemá predispozíciu pôsobiť v úlohe pedagogičky či pedagóga.

Diva, Maestro, Primadonna, Virtuóz: umelecký génius a problémy s horizontalizmom

„Čo chlapci, vy ste homoši, čo? Všade chodíte spolu a bavíte sa s babami. Som zvedavý na to vaše prihriate umenie.“ 

Toto je jeden z mnohých podobných komentárov, ktoré som opakovane počula v niektorých kolektívoch na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Mohlo by sa zdať, že umelecké prostredie je tolerantnejšie ako zvyšok spoločnosti – tvrdenie, ktoré neviem vyvrátiť ani potvrdiť –, ani ono však nedokáže uniknúť jej rôznym neduhom, akými sú hierarchia medzi rôznymi maskulinitami a femininitami, mizogýnia, sexizmus, rasizmus či iné formy diskriminácie. Tie môžu a častokrát aj vedú k šikanujúcemu správaniu. 

Pri slove šikana sa ešte donedávna mnohým z nás vynoril obraz detského ihriska či triedy základnej alebo strednej školy. Pre niektorých bol spomienkou na nepríjemnú a bolestivú skúsenosť – svoju alebo niekoho známeho –, pre iných zase obrazom, ktorý do našej predstavivosti vtlačili médiá a spoločnosť. Šikana dnes do nášho povedomia preniká nielen ako správanie zo školských lavíc, ale aj ako súčasť našich dospelých životov, vzťahov a pracovísk. Môže mať mnoho podôb a veľa z nich nezahŕňa fyzické násilie. Naopak, niekedy môže ísť o správanie až príliš priateľské, ktorého cieľom je druhého manipulovať. 

Ako mnohým ďalším prostrediam ani umeleckým školám sa šikana nevyhne. Dochádza k nej ako medzi pedagógmi či študentmi samotnými, tak medzi pedagogickými a študentskými kolektívmi. Šikana na týchto školách má veľa spoločného so šikanou v iných inštitúciách, no má aj svoje špecifiká. Vysoké umelecké školstvo sa vyznačuje menším počtom poslucháčov - v umeleckých ateliéroch je v priemere okolo desať študentov a študentiek. Takéto prostredie umožňuje vytvoriť si so svojím pedagógom či pedagogičkou, ale aj inými spolužiakmi a spolužiačkami intímnejší vzťah. Mnohí z nás tento vzťah nevnímajú ako pedagogicko-študentský, ale ako priateľstvo, a to najmä vtedy, ak sa vedenie ateliéru spolu so študentstvom snaží do svojho fungovania zaviesť horizontálne štruktúry. 

Umenie totiž častokrát experimentuje s rôznymi formami vzdelávania. Zamýšľa sa nad tým, čím by vzdelávanie ako také mohlo byť, aby nás viedlo k spravodlivejšej budúcnosti (v tom lepšom prípade). Tieto rôzne formy výučby sú mnoho ráz založené práve na vytváraní kolektívov, ktoré odmietajú akúkoľvek hierarchiu, či už v prípade rozhodovacích procesov, alebo v spôsobe organizovania sa. To však so sebou nesie aj isté riziká. V takýchto kolektívoch môžu byť hranice vágne a nejasné; skôr ich v nich tušíme, ako ich vedome rozoznávame. Tieto kolektívy zároveň vznikajú v kontexte hierarchických inštitúcií, a preto hierarchii nedokážu nikdy plne uniknúť. Pokiaľ v takomto prostredí dochádza k ubližujúcemu alebo šikanujúcemu správaniu, nie je len ťažké ho identifikovať, ale aj zaviesť mechanizmy na jeho riešenie. Prostredie, ktoré riadia príliš uvoľnené a vágne myšlienky, so sebou totiž prináša problémy, rovnako ako prostredie, ktoré riadia príliš striktné myšlienky a pravidlá. Kým sú uvažovanie a budovanie nehierarchických kolektívov dôležité, niekedy je možno výzvou práve snaha o vytváranie nových typov autorít (či už v podobe pedagóga, alebo vedenia) − demokratickejšie a kolektívnejšie. Vzťahy vznikajúce v takýchto kolektívoch tak potom nebudú nutne priateľstvami, ale partnerstvami. Ich základom bude vzájomná dôvera napriek mocenskej nerovnováhe. V takýchto vzťahoch potom snáď bude šikana nielen ľahšie rozoznateľná, ale aj neprípustná, a pokiaľ k nej dôjde, dokážeme ju riešiť vďaka funkčným mechanizmom a podpornej infraštruktúre. 

Na to, aby ste sa na vysokej umeleckej škole stali pedagógom či pedagogičkou nepotrebujete pedagogické vzdelanie. Pedagogické kvality sa tu častokrát zamieňajú s tými umeleckými – inými slovami pod skvelou pedagogičkou si predstavujeme skvelú umelkyňu. Etablovanosť a status umelca či umelkyne sa tak mnoho ráz stávajú kritériami výberu do pedagogickej funkcie. Iné vlastnosti, ako empatia, rozhľadenosť, ľudskosť, rešpekt, schopnosť počúvať či viesť, sú často až druhoradé. V našej spoločnosti je tiež postava umelca opradená mýtom o akomsi „umeleckom géniovi“. Diva, Maestro, Primadonna, Virtuóz: kreatívni géniovia so schopnosťou priniesť umeleckú dokonalosť. Takéto vnímanie umelcov a umelkýň (v kontexte vysokých škôl zároveň študentov, študentiek a pedagógov a pedagogičiek) však môže zároveň narušiť rovnováhu síl vo vzťahoch a legitimizovať pojem akejsi „umeleckej povahy“ či temperamentu. Maestro má predsa vždy pravdu a Diva si robí veci po svojom. Pracovať s umeleckým „géniom“ je peklo, ale konečný výsledok (umenie) je výnimočný. Správanie, ktoré za normálnych okolností považujeme za neprijateľné, musíme teda tolerovať. Veď tí umelci a umelkyne sú raz takí – iní. Takéto uvažovanie umožňuje, dokonca priamo podporuje správanie, ale aj existenciu pracovných podmienok a prostredia, kde môžeme urážlivé zaobchádzanie a šikanu ignorovať, pokiaľ show pokračuje. A show predsa must go on. Šikanujúce správanie tak častokrát prisudzujeme niečej zložitej povahe a neodsudzujeme ho ako zámerné poškodzovanie. Vieš, to si tak nesmieš brať, ona je predsa umelkyňa. Máva také nálady. Namiesto šikany hovoríme o „silnej osobnosti“ či „umeleckom temperamente“. A to sú predsa danosti, ktoré umelci a umelkyne potrebujú, aby sa presadili.

Pokiaľ je celý umelecký a kultúrny svet v akomsi područí mýtu o „umeleckom géniovi“, zabraňuje nám to rozoznávať isté formy správania ako šikanujúce a následne z nich vyvodzovať dôsledky alebo ich prejavom vôbec predchádzať, resp. zamedzovať. Na tomto mýte je tiež postavený celý kultúrny sektor a kreatívny priemysel. Umožňuje a podporuje sa tak vytváranie pracovných prostredí, v ktorých sú šikana, zastrašovanie, neprimerané správanie a nadčasy (veď kreativita nepozná pracovnú dobu) normalizované.

Umenie je o neustálom pochybovaní, porúšaní a prekračovaní hraníc, o hľadaní limitov. Morálka je v umení skôr buržoáznym prežitkom ako hodnotou. To všetko robí z umenia priestor, ktorý nás k sebe ťahá. To nás na umení vzrušuje. Umenie má moc predznamenávať, čo neskôr spoločnosť artikuluje. Môže byť priestorom akéhosi tušenia budúcnosti, môže tiež priniesť moment transgresie – i keď len chvíľkovej. Je prostriedkom, ako na chvíľu vystúpiť zo seba. Môže byť politickým nástrojom. Pohráva sa s nami. Je to fascinujúci a vzrušujúci svet. Ako sa však vo svete neustáleho prekračovania hraníc naučíme, ktoré hranice neprekračovať? A dajú sa hranice etiky prekračovať eticky? To sú otázky, nad ktorými by sme sa mali z času na čas zamyslieť a pokúsiť sa na ne odpovedať, aby sme v snahe o lepší svet nevytvárali ubližujúce a zraňujúce prostredia, ktoré túto predstavu lepšieho sveta stavajú na trápení druhých.

Foto: archív autorky