Kto sa postará o verejné, keď je to súkromné?

Výstava Súkromné a verejné vo Východoslovenskej galérii predstavuje tvorbu sochára Imricha Vaneka, ktorý pracoval najmä v médiu keramiky. Kurátori výstavy Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta okrem keramických objektov približujú divákom aj Vanekove diela vo verejnom priestore, ktoré predstavujú jeho ikonickú reprezentáciu, píše Zuzana Révészová.

Fyzicky útla, ale obsahovo výživná výstava Zuzany Bodnárovej a Svätopluka Mikytu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach dáva priestor objaviť nové vrstvy verejného priestoru pri letných prechádzkach mestom a uvažovať o starostlivosti o kultúrne dedičstvo. Pri predstavách o Imrichovi Vanekovi sa dá preniesť do úvah o dopadoch súkromného života na svet verejný a politický, a to nielen aktívnym vystupovaním navonok, ale aj pozvaním do vnútra domova.

Výstava približuje autora, ktorého ste si mohli všimnúť pri prechádzkach Košicami. Vídame ich od detstva napríklad na obchodných domoch, či iných budovách, tzv. občianskej vybavenosti. Zvláštne, celý život nám Košičanom ten farebný reliéf vlastne automaticky pripomína domov, či obchod v susedstve. Zdá sa, že trochu rozruchu v poslednom období vyvolalo, ak nejaký obchod necitlivo umiestnil na daný reliéf svoj ponukový lístok a tieto diela poškodil. Že ide o autorské dielo významného výtvarníka, nie je veľmi známe. Práve táto výstava robí jeden z prvých symbolických krokov, aby si verejnosť uvedomila, že často anonymné reliéfy a mozaiky na verejných budovách môžu byť významným kultúrnym dedičstvom. Veľmi ťažko sa ochraňujú, lebo sňať ich z fasády a nájsť im iné, dôstojné miesto, nie je až tak jednoduché.

Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta zodpovedne pristupujú k úlohe šíriteľov zvesti o kvalitnej výtvarnej osobnosti. Výstava okrem výberu z diela Imricha Vaneka predstavuje aj apel na zachovanie tvorby, ktorá predstavuje ikonickú reprezentáciu Vanekovej tvorby, teda diela vo verejnom priestore. Realizácia výstavy má viacero vrstiev. Samostatná prezentácia vo Východoslovenskej galérii je relatívne malá, avšak popularizačnú funkciu zabezpečuje jej instagramovateľná inštalácia. Práve prostredníctvom sociálnych médií sa dá nakuknúť na farebné taniere a plastiky, aby sa návštevníčka či návštevník namotivovali zvedavo objaviť ďalšie vrstvy, teda súvislosti tvorby Imricha Vaneka. 

Prelínanie súkromného a verejného je centrálnou témou výstavy. Verejné plastiky sú súce ochrany, lebo predstavujú vysoké výtvarné kvality, odrážajú inšpirácie z mnohých zahraničných ciest, či ako sa uvádza v sprievodnom texte, tradície modranskej keramiky a zmes západného humanizmu a kultúry afrických kmeňov. Výrazovosť verejných keramík a bombastické, až luxusné glazúry sú však súčasťou aj Vanekovej súkromnej vily. Práve z pozostalosti v ateliéri vo vile pochádza celá vystavená inštalácia. Dom samotný je vo výstave prítomný prostredníctvom príbehov a interiérových obrázkov. Spolu s prehliadkou inštaláciami vo verejnom priestranstve bolo možné viac vedomostí zistiť zo sprievodného programu. Verejná rovina súkromného domova bola vždy zámerom rodiny Vanekovcov. S cieľom vítať návštevy a hostiť ich v banketovom sále či sále s majestátnym trónom sa však Vanekovcom za života podarilo len krátko. Pozostalosť a súčasná podoba vily ostávajú inšpiráciou pre súčasnú tvorbu a potenciálnu funkciu rezidenčného centra keramickej tvorby.

Práve v reakcii na trend keramiky vo výtvarnom umení, ktoré znovuobjavuje materiálnosť v umení v kontraste s efemérnosťou digitálnej tvorby, vzniká možnosť nadviazať umeleckú tradíciu na významnú osobnosť, ktorá takmer priekopnícky otvorila dvere kombinácie priemyselných inovácií a slobodnej umeleckej realizácie. Možno práve kvôli prílišnej „aplikovanosti“ na architektúru bol Vanek vynechaný zo slovenskej kunsthistórie. Gesto autorov výstavy v priblížení jeho kvalít aj prostredníctvom pripravovanej publikácie tak vyzdvihuje aj politiku pamäti a rovnoprávnosť kvality umenia, ktorá vo svojich dobových súvislostiach mala funkčný ráz, hoci, ako sa uvádza v sprievodnom texte, mal Vanek niekoľko samostatných výstav voľnej tvorby a využil ich ako príležitosť uviesť svoju estetiku ako istú formu keramického programu. 

Politický podtext výstavy tvorí aj inštitucionálny rámec tzv. Hlavy 5, teda percenta na umenie, ktoré sa investovalo v rámci verejných stavieb na umelecké diela. Výstava síce toto východisko nevyzdvihuje, ale okrajovo spomína ako dôležitý zdroj možnosti tvoriť a možnosti získať dostatok finančných prostriedkov v rámci rozsiahlej umeleckej práce, ktoré pomohli zafinancovať stavbu vily. Verejné prostriedky sa tak stali zdrojom pre súkromné projekty a tie mali byť jednak priestorom pre verejnú funkciu vily (ako uviedla Šárka Svobodová v prednáške, na rozdiel od rodinného domu má vila plniť verejné, či kultúrne alebo politické funkcie). 

Hlava 5 v mnohých diskusiách rezonuje ako ideálny model kultúrnej politiky, ktorý podporuje estetiku verejných priestranstiev a úctu k tvorcom, ktorí svoje diela umiestňovali vo verejnom priestore. Momentálne je však množstvo z týchto diel mimo dosahu starostlivosti verejných inštitúcií. Verejné budovy sú často v súkromných rukách a ich zachovávanie nebýva často prioritou. Ocenenie hodnoty takýchto diel, ktoré je predmetom napríklad výstavnej a kunsthistorickej práce, môže aspoň na lokálnej úrovni podnietiť uvedomenie a snahu spojiť aktérov, ktorí sa podieľajú na starostlivosti o tieto priestory, aby k dielam aspoň pristupovali so zaslúženou citlivosťou.

Imrich Vanek – Súkromné a verejné / Hostia: Hynek Alt a Illah van Oijen / Kurátori: Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta / Východoslovenská galéria, Košice / 30. 6. 2021 – 12. 9. 2021

Foto: Tibor Czito