Artalk.cz

Hypnotické vlnité línie

Architektonické riešenie výstavy Edmund Gwerk – Paralely a paradoxy v Galérii mesta Bratislavy vyvolalo u laickej aj odbornej verejnosti rôzne reakcie. Zuzana Koblišková uvádza v recenzii na výstavu, že exponovanie olejomalieb na vlnité sklolaminátové dosky síce pôsobí rozporuplne, no zároveň ponúka ďalší interpretačný rozmer. Výstava sa postupne presúva do Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a potom poputuje do Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, kde sa Edmund Gwerk narodil.

Hypnotické vlnité línie

Nebude sa to páčiť každému. Edmund Gwerk je klasik. Jeho tvorba má v slovenskom umení nespochybniteľné miesto, a tak experimentálna inštalácia, ktorú v Galérii mesta Bratislavy zvolili kurátorka Zsófia Kiss-Szemán a architekt Jakub Kopec, vyvoláva v laickej aj odbornej verejnosti rôzne reakcie. Sama kurátorka priznáva, že sa stretáva s názormi siahajúcimi od úplného nadšenia až po úplné odmietnutie. 

Základným konceptom architektúry výstavy sú krivky a línie, tie sú totiž zároveň hlavným princípom tvorby Edmunda Gwerka. Výstava sa člení na dva hlavné celky. V prvej miestnosti vľavo od vchodu je sústredený archívny výskum kurátorky. V strede miestnosti je zvláštne zvlnený stôl, na ktorom sú inštalované rôzne dokumenty, fotografie, aj Gwerkov skicár z Archívu výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie. Vystavený skicár je jedným z dvoch existujúcich Gwerkových skicárov, a tak predstavuje vzácny pohľad do autorovej „kuchyne“ a ukazuje, akým spôsobom dôkladne študoval jednotlivé fragmenty obrazov.

Mnohé z vystavených predmetov v prvej miestnosti sú prezentované prvý raz a spolu s rozsiahlou nádherne spracovanou monografiou autorky výstavy po dlhom čase predstavujú nový pohľad na Gwerkov život a dielo. Na výstave sú aj odkazy na audionahrávky, a tak si návštevník môže prechádzajúc výstavou vypočuť aj autentické slová umelca a jeho názory na umenie či spoločenské dianie. Civilné, a dokonca až intímne fotografie jeho manželky Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej sprítomňujú osud veľkej lásky s tragickým koncom. Alžbeta bola literárna vedkyňa, spoločensky sa angažovala za zrovnoprávnenie ľudí a písala o výchove modernej demokratickej ženy. Zapojila sa aj do protifašistického odboja, čo sa jej v roku 1944 stalo osudným. Po jej poprave v Kremničke už Gwerk nedokázal tvoriť a maľoval pravdepodobne len na objednávku. Jej životný osud spracovala dokumentaristka Anna Grusková. Rozporuplné ohlasy na výstavu vyvoláva najmä jej hlavná časť prezentujúca tie najhodnotnejšie diela. Gwerk hľadal inšpiráciu k tvorbe v prírode, no pre neho bolo dôležité uchopiť ju aj filozoficky. Dejiny a teóriu umenia vyštudoval už ako tvoriaci umelec a neskôr o umení písal aj prednášal. Prvú významnú prednášku mal práve po vernisáži spomínanej výstavy v Csákyho škole.

Architekt výstavy Jakub Kopec hľadal spôsob, ako do architektúry pretaviť nielen to, čo je na Gwerkových obrazoch viditeľné hneď „na prvú“, teda krivky, ale snažil sa uchopiť aj niečo z filozofického rozmeru jeho diela. Chápal, že okrem hmoty krajiny sú v Gwerkových obrazoch dôležité aj vzduch a svetlo. Výsledkom sú teda priesvitné vlnité sklolaminátové dosky, na ktorých sú z oboch strán zavesené olejomaľby robustných aj komornejších rozmerov. Priesvitné sklolaminátove dosky sú v dolnej a hornej časti upevnené drevenou konštrukciou. Práve materiál panelu je veľmi problematický, pretože oproti vzácnym olejomaľbám pôsobí až nedôstojne lacno. Avšak práve tento plast vytvára pôsobivú hru svetla napríklad aj nad impozantným obrazom Stredoslovenská krajina z roku 1925. Rozplývajúce sa svetlo z reflektoru zaveseného na strope akoby nahrádzalo slnko, ktoré na Gwerkovom obraze síce nie je, no jasné a výrazné lúče evokujú jeho prítomnosť niekde nad obrazom. Práve takéto pohľady a určitý mentálny odstup dovoľujú návštevníkovi vnímať inštaláciu v kontexte Gwerkovej tvorby a filozofie umenia, ktorú vyznával. Určite by inštalácii prospelo, ak by bola vo väčších priestoroch a návštevník by tak vnímal väčšinu obrazov z väčšieho odstupu. Priesvitný materiál pôsobí veľmi rušivo v momentoch, keď sa z jednej strany pozeráte na menší obraz a z druhej strany je inštalovaný obraz, ktorý ho veľkosťou presahuje. Vtedy zaniká aj ten magický moment svetelnej hry, vďaka ktorému sa inštalácii dajú odpustiť mnohé nedostatky.

Úvod k hlavnej časti výstavy tvoria portréty najmä z letných pobytov v maliarskej kolónii v meste Nagybánya a raná tvorba najmä z prostredia Sitna. V druhej miestnosti kurátorka predstavila Gwerkove diela ovplyvnené Antonom Jasuschom, najmä diela Zrod svetla alebo Hory a východ slnkaStredoslovenská krajina. Osobitný priestor aj v katalógu dostal obraz Zimný večer, ktorý Gwerk vytvoril na Kopaniciach. Priam mystická atmosféra obrazu odkazuje na Gwerkov obdiv diela El Greca. Z opačnej strany kurátorka rozvíja tému vzduchu a ilustruje ju obrazmi víchric a búrok. Vrchol abstrakcie autor dosiahol v maľbách polí a oráčin. Aj bez zobrazenia pracujúcich ľudí v nich dokázal zhmotniť ťažkú prácu roľníkov. V predposlednej miestnosti Zsófia Kiss-Szemán predstavila menej známe figurálne kompozície. Gwerkove postavy sú na nich akoby zrastené s prírodou, sú až obludne veľké a miestami neforemné, no v kontexte prírodného prostredia, do ktorého sú zasadené, pôsobia ako neoddeliteľná súčasť danej scenérie.

Výstavu dopĺňajú intervencie dvoch súčasných umelcov spätých s prostredím, kde Gwerk vytvoril gro svojich najvýznamnejších diel – s Banskou Štiavnicou a najmä so Sitnom, kde mal niekoľko rokov aj ateliér. Svätopluk Mikyta vníma svoj vstup do výstavy Gwerkovej tvorby ako prepojenie cez ich spoločnú profesiu umelca, odkaz na horizontalitu krajiny, ktorú Gwerk priam velebil. Zároveň v ňom videl šancu zrealizovať svoj dávno plánovaný projekt abstraktných grafických listov a dodať im ďalšiu súvislosť. Mikytove grafiky horizontálnych gradientov vzdušných farieb sú inšpirované neskoršími maľbami Gwerkových polí. Grafiky Svätopluka Mikytu tak súčasným vizuálnym jazykom reagujú na žáner krajinomaľby. Ako matrice autor použil staré linoleum z obydlí v okolí Banskej Štiavnice. Náhodné čiary, „defekty“ tlače, sú vlastne stopy po miestnych obyvateľoch.

Intervencia druhého súčasného autora Matúša Lányiho tiež súvisí s prostredím Banskej Štiavnice a celým konceptom vzdušnej inštalácie či Gwerkovej fascinácie zvlnenými poľami a horizontálnymi líniami. Lányi, inšpirovaný Gwerkovou plenérovou tvorbou, vytvoril land-art. Vybral si zvlnený terén pod štiavnickou kalváriou a „nakreslil naň graf“ porovnávajúci štatistiky predajnosti diel Edmunda Gwerka s Ladislavom Mednyánszkym v jednej aukčnej spoločnosti. 

Výstavu Edmund Gwerk – paralely a paradoxy treba vidieť naživo, pretože fotografie, video ani virtuálna prehliadka nedokážu sprostredkovať zážitok z priameho kontaktu a neumožnia návštevníkovi vytvoriť si názor na túto odvážnu kombináciu lacného plastu a olejomalieb. Myslím, že málokto zostane bez názoru a výstavou bude buď nadšený, alebo naopak zhrozený. Edmund Gwerk je jeden z mojich najobľúbenejších autorov a aj napriek určitým nedostatkom vo mne inštalácia zanechala príjemný pocit. Hoci výstava v Galérii mesta Bratislavy už skončila, v priebehu roka sa ešte dostane do Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici.


Edmund Gwerk – Paralely a paradoxy / Kurátor: Zsófia Kiss-Szemán / Galéria mesta Bratislavy / 15. 12. 2020 – 13. 6. 2021

Foto: archív GMB

Komentáře

    • Jakub Kopec

    diky za recenzi.jen pro upresneni:material panelaze je vlnity sklolaminat,ne pvc.

    • Maja Štefančíková

    Ahoj Jakub, vďaka za upresnenie,opravila som to. pozdravujem, Maja Štefančíková

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *