Rita Koszorús – Túžba včerajška / Kurátorka: Kati M. Decsi / Galéria umenia Ernesta Zmetáka / Nové Zámky  / 20. 5. – 26. 6. 2021

P

ROJEKT – 1/Rita Koszorús – Túžba včerajška

Termín výstavy: 20. máj – 26. jún 2021
Miesto: Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch / pivničné priestory

Kurátorka: Kati M. Decsi

Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch uvádza v roku 2021 pilotný ročník PROJEKTU – 1. Projekt je novou platformou na prezentáciu umenia a jej “presahov” v pivničných priestoroch galérie. Prinesie výstavy z rôznych oblastí, ktoré predstavia site – specific inštalácie nielen malieb, kresieb, sôch, ale napr. aj typografie, alebo rôznych intermediálnych projektov. Výstava Rita Koszorús – Túžba včerajška odštartuje I. ročník PROJEKTU –1.

Rita Koszorús
Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Róberta Jančoviča a u prof. Daniela Fischera. V roku 2013 absolvovala študijný pobyt na Akadémii krásnych umení v Budapešti (prof. Imre Bukta, Kiss Péter). Po rokoch štúdia absolvovala tvorivé rezidenčné pobyty v Budapešti, Slovinsku, v Paríži a Berlíne. Vystavovala individuálne v Bratislave, Trnave, Nitre, Liptovskom Mikuláši, Zlíne, Budapešti. Zúčastnila sa mnohých kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Zaoberá sa maľbou, kresbou, kolážou, tvorbou objektov, konceptuálnou tvorbou. Žije a tvorí v Bratislave.

Výstava Túžba včerajška predstavuje voľné pokračovanie jej aktuálneho umeleckého programu. Spracuváva pojem nostalgie. Skúma existenciu kolektívneho pocitu, univerzálneho zážitku. Súčasťou výstavy bude „priestorová koláž”, tentokrát s využitím nového materiálového prvku koberca. Koberce evokujú „mäkké bezpečie domova”, miesto, kde sa dá uniknúť pred svetom a len tak sa hrať. Prvky priestorovej koláže sa voľne prelínajú s fragmentmi z maliarskych diel, ktoré budú súčasťou celej site specific inštalácie. Okrem inštalácie môžeme na výstave vidieť tiež jej maľby.

Rita nepracuje s pôvodným „Odysseovským pocitom”, nezaoberá sa túžbou po domove v zmysle geografickom – miestnom, ale samotnou minulosťou, detstvom a jej atribútmi, ktoré môžeme objaviť ako asociačné použitie farieb, materiálov – textílií, ale aj v spôsobe vytvárania inštalácie. Takto vytvorí cez obdobia preklenujúci a možno aj medzigeneračný komunikačný systém. Predstaví pohľad vytvorený kultivovanou precíznosťou, ktorá je charakteristická aj pre jej doterajšie práce. Zdiela s divákom vlastné asociácie z detstva, svoje farbo-materiálovo-pocitové-spomienky, vyvolávajúc nimi osobné rozpamätanie sa diváka a tak vytvorí spoločný zážitok – kolektívnu nostalgiu. Oboznamuje a skúma, do akej miery dokáže jedna farba, alebo motív poprípade látka/ textília pripomínať minulosť. Inštalácia sa stáva nosičom odkazov. Nostalgiu, tento ambivalentný pocit a pojem (gréčtina: nostos (návrat) + algos (utrpenie/bolesť) nám sprostredkúva súčasným a sviežim pohľadom. Úloha bolesti (algos) sa zmierňuje a priestor dostáva skôr spomínanie a jeho univerzálne vlastnosti. Cieľom nie je sprostredkovanie intímnych pocitov, skôr nabádanie návštevníka, aby si spomenul na vlastné farbo-materiálové putá a na tejto línii sa dostal k rozvetvenému spomínaniu, a tak k prežitiu individuálnej nostalgie. Vznikne jedna abstraktná vízia, ktorá nám môže pripomenúť protiklad slovného spojenia „späť do budúcnosti”. Oxymoron „vpred do minulosti” je veľmi výstižným pojmom pre pomenovanie Ritinej nebolestivej nostalgie.