V pozitívnom duchu telesnosti

Rok 2020 sa dal označiť ako veľmi dlhá jazda vlakom skrz karpálny tunel. Tlačenice v kupéčkach, otváranie okien, alebo tajné vychádzanie do chodby na spoločný pokec, kde nás môže pristihnúť revízor pokiaľ nemáme platný lístok. Ak sedíte v tom správnom vlaku, chodí tu aj vozíček s občerstvením, je možné si niečo priamo do kupéčka zaobstarať. Záchody sú ale v každom prípade neprístupné kvôli bezpečnosti a hygiene. Vlaková spoločnosť má vďaka elektrickým vodičom prehľad, kam cestuješ, a niekedy si jednoducho „zabudneme“ nabiť mobil. Mnohí tí, ktorí mohli, museli, zostali doma na diaľku komunikovať znakovou rečou končatín múdrych zariadení, alebo cez sociálne nánosy pavučín. Do týchto sietí sme sa zaplietli o to intenzívnejšie, ako muchy prilepené o monitory.  V čase, keď vzniká tento článok, sa ocitáme v postupnom uvoľňovaní obmedzení voľného pohybu (pozn. medzičasom na tabuli naskočilo meškanie z dôvodu výluky na trati). Po takej dlhej ceste vlakom je možné, že do uvoľnenia vstúpime paradoxne s ochabnutým svalstvom a nie je lepší spôsob ako zabiť čas po ceste ako skrz small talk s otravným spolupasažierom. Poznáte to. V súčasnosti nie je univerzálnejší small talk ako COVID. V tomto vlaku so mnou dnes cestujú: Tereza Sikorová, Miriam Budzaková, Katarína Marková, Juraj Korec, Juliana Höschlová. Nadväzujúci kontakt: Tomáš Moravanský.

Tomáš Moravanský, Napadol ma objekt, COVID intervencia, 2020

Venujete sa performancii, súčasnému tancu, fyzickej aktivite, živej interakcii a výskumom v odvetviach, ktoré boli v poslednom období pomerne obmedzené. Vedeli by ste povedať, ako sa vás táto situácia dotkla vo vzťahu k telesnosti, či dané obmedzenia, sociálna dištancia otvorila priestor na skúšanie nových prístupov vo vykonávaní práce, komunikácii s ďalšími ľuďmi? 

Tereza Sikorová (TS): B.C. je teď označením pro before corona, protože si nepamatuji na život předtím. Během této situace se pro mě přirozeně stal zvuk důležitou součástí myšlení. Zvuk je velmi fyzický. Když jsem byla letos na rezidenci v Divadle na cucky v Olomouci, zkoumala jsem otázky identity a migrace prostřednictvím zvuku. Navštěvovala jsem lidi, kteří žijí v Olomouci, ale pocházejí odjinud, navštěvovala jsem je v místě jejich bydliště a ptala se je na zvuky jejich vzdáleného domova. Výsledné dílo v podobě zvukové instalace v prázdném divadelním sále tak dokumentovalo soukromý prostor této specifické části obyvatel města Olomouce a evokovalo formát krátké rozhlasové hry. Snažím se tento čas využít také k analýze toho, jak pracuji, ale někdy na to prostě nemám a poslouchám celý den Beatles. Promiň COVIDe, nejsi jediný, komu je tady 19.

Katarína Marková (KM): Pomerne privilegovane musím povedať, že obmedzenia pri vykonávaní umeleckej praxe som pocítila hlavne počas prvej fázy pandémie. Vtedy som prechodne žila ešte na Slovensku a nebolo jednoduché stretávať sa na medzinárodnej báze. Ako skupina sme boli donútené uvažovať nad novými stratégiami ako byť spolu inak. Vytvorili sme si stratégiu tzv. telepatického tréningu, kedy sme pravidelne, v rovnakom čase s rovnakým playlistom na rôznych miestach oddelene – spolu trénovali naše svaly a imagináciu iných tiel. Druhú vlnu prežívam v Nemecku. Teraz sa už stretávame fyzicky. Pracujeme viac vo verejnom priestore, mimo kultúrnych inštitúcií a ich budov. 

Juraj Korec (JK): Posledné dni premýšľam nad tým, že stratou kontinuálneho tréningu som ako samoudržiavajúci sa mover v tomto roku stratil kondičku, flexibilitu a akúsi schopnosť delikátneho pohybu v detaile. Možno len starnem, leniviem a pritom sa vyhováram na pandémiu. Či pandémia priniesla nové prístupy? Jednoznačne. Telesná flexibilita sa transformovala do flexibility v rozhodnutiach a delikátnosť pohybu vystriedalo majstrovstvo v prijímaní kompromisov. 

Miriam Budzáková (MB): Úprimne som až takú veľkú zmenu nepocítila. V prvej vlne sme ťahali do posledného momentu asi ako jediná škola v Salzburgu. Situácia už vtedy bola vraj dosť na hrane – hranice sa začali zatvárať, babka mi vtedy volala so slovami: „Veď to je ako kedysi, keď som ja bola v tvojom veku“. Bol to taký divný stres. My sme pokračovali akoby sa nič nedialo, 25 ľudí v jednom štúdiu v neustálom kontakte, vtedy sme mali hodiny partnerskej práce. Všetko sa zastavovalo my sme sa rozbiehali. Pamätám si, ako nám vtedy na spoločnom meetingu riaditeľka povedala: „Vy ste mladí a zdraví, nebojte sa.“ Potom sme už museli zavrieť, lebo to nariadila vláda. Mali sme partnerskú prácu online. Bez partnera. 

Juliana Höschlová (JH): Zpívat jsem nemohla, lézt po opuštěných domech taky ne, tak jsem se vrátila ke klasické výtvarné technice, ze které vždy myšlenkově nějak vycházím, a to je kresba, malba a koláž. Zůstávám spíš za těmi zavřenými dveřmi a odpočívám, vyčkávám, ale pracuji. Není to špatné, protože mám po šíleném performance turné, co jsem poslední rok absolvovala.  No a když už se nějak hýbu, tak pro sebe.

Juliana Höschlová, Black Box, 2020

Jedným z príznakov bol pre mnohých tiež zvýšený pocit byrokracie a pokiaľ človek nestihol vlak, musel si preložiť miestenku na iný termín, napr. budúci rok, alebo úplne zrušiť výstup. Bol pre vás rok 2020 cestou mnohých prestupov, či už osobákom alebo rýchlikom, monotónnejšou jazdou alebo ste museli stopovať v mraze a po tme? Boli ste nútení posúvať realizácie alebo naopak uskutočniť realizáciu aj v podmienkach online priestoru? Zostalo niečo nedokončené? Začali ste premýšľať o práci inak, prekladať svoju fyzickú skúsenosť skrz oko kamery? Čo pre vás znamená byť „fyzický/fyzickou“? 

KM: Online preklady sme nepraktikovali, výzvu reagovať rýchlo, bez pauzy a prispôsobivo sme odmietli. To sme si však mohli dovoliť aj preto, lebo v nemeckom kontexte sa odrazu začalo oveľa väčšie množstvo peňazí „pchať“ do umeleckého výskumu, rešerší a procesu tvorby. Z univerzity sme dostali štipendium na „profesionalizáciu“ a peniaze pre podporu kultúrne činných sa v tomto čase stali prístupnejšie aj pre začínajúce umelecké skupiny či indivíduá. Vo vírusovom letnom útlme sa nám podarilo otvoriť výstavu ICH WAR HIER (BOLA SOM TU) v Kunsthaus Essen. Ľudia si rezervovali časové bloky, my sme ich formovali do skupín a situáciu výstavy sme poňali ako performatívne sprevádzanie cez ňu. Spätne sme sa zhodli, že osobný prístup k skupinám, každodenná 8 hodinová intervalová performancie a naša prítomnosť v galérii (ja cez mobilný telefón, na ktorý mi ľudia volali) viedli k pocitu, že sme sa zneužili vlastným umením a príliš sa ponúkali v rámci hygienickej nutnosti a sociálneho dobra. Inú formu tejto výstavy sme predčasne otvorili na jeseň v HotDocku – čo je projekt space v Bratislave. Vtedy zo dňa na deň vláda vyhlásila kultúrno-kostolný lockdown, ktorý už o dva dni zmiernila. Keby sme nereagovali unáhlene (neviem však, čo to v tejto situácii znamená) ,mohli sme otvoriť podľa plánu a dlhšie pracovať na realizácii. Vtedy som si uvedomila, aká rozdielna je komunikácia pravidiel v Nemecku a na Slovensku. 

JK: Niektoré vlaky sme stihli, aj keď sa občas pokazila lokomotíva. Nanešťastie FPU (Fond na podporu umenia) bolo schopné zabezpečiť  dostatok vhodných nástrojov na jej opravu celkom rýchlo (rýchlejšie ako Ministerstvo kultúry SR). Jedno predstavenie sa podarilo transformovať do online verzie, na ktorú som celkom pyšný (SNPJT.online).  S performermi/transformermi sme zrekonštruovali staršie predstavenie pre svet kamery Zoom-u. Výsledok sa mi zdá krehký, ale zato chrumkavý a dostatočne instantný pre virtuálne stretnutie sa s divákmi. Zistil som, že okrem videohovorov, chatu a posielania emotikonov sa dá „zoomovať“ aj súčasným tancom. Tiež sa nám podarilo zavŕšiť ročný projekt v medzinárodnej spolupráci regulérne, nedištančnou premiérou na festivale Bratislava v pohybe (Sapiens Territory). 

TS: Na konci roku 2018 jsem začala řešit výzkum a propozice na nový „žánr“ postklaun, který se silně, ale nenásilně pojí s otázkou, zda nehýbat se znamená být neproduktivní, a naráží též na prekarizaci (která je teď ještě viditelnější). Postklaun se snaží sám se sebou bojovat s tendencemi, které ve výsledku vedou k „nicnedělání“ jako k pečování o svoje okolí. Rozhodla jsem se odložit svůj postklaunský výstup na příští rok, online prezentaci jsem se chtěla vyhnout také proto, že pro tuto věc je stěžejní přímá konfrontace s diváky. 

Juraj Korec, Sapiens Territory, 2020

Cestu vlakom si mnoho romantických ľudí vykladá aj ako príležitosť, čas, ktorý inokedy nie je dostupný, napr. na interakciu s literatúrou. Človek ale potrebuje i fyzickú činnosť na vyrovnanie hladiny statickosti a ak nie je možné z vlaku vystúpiť, môže s takouto literatúrou začať fyzicky upravovať svoj priestor, cvičiť, kalokagatizovať. Správne držanie tela počas pracovných činností je jednou zo základných prevencií fyzického a tiež jednou z konsekvencií mentálneho zdravia. Ja som si napríklad podložil počítač Umbertom Ecom, pretože ma už bolel chrbát, čo by som označil ako feng shui. Niektoré knihy sú totiž ťažké nie len svojim obsahom, ale aj fyzickou váhou. V prípade veľkého pracovného napätia pomáha pred výkonom, alebo medzi, i rozcvička, správne oddychovanie, starostlivosť alebo zjednodušene „údržba“. Musela u vás takáto údržba prejsť premenou? Aký autor alebo autorka vás takto oslovili? Pozmenili ste svoj osobný priestor k zlepšeniu choreografie v priestore?

TS: Na začátku pandemie jsem si pořídila kancelářskou židli ke svému stolu, v domnění, že budu víc psát, než hrát. Ta židle je ale dvakrát větší, než jsem já (běžná velikost kancelářské židle) a nemůžu se s ní pořádně přisunout za svůj (mé velikosti adekvátní) stůl, takže běžně posedávám na svém kulatém koberci vyobrazující půdorys kmene stromu, nebo před postelí, vedle postele, pod postelí, na rozložené karimatce nebo v regálu s knihami, zkrátka, mám asi deset poloh, jak se posadit ve svém pokoji a přitom si nesednout na židli. Což vlastně dost vyhovuje mému tělu, protože potřebuju být neustále v nějaké svalové tenzi, jinak trochu odpadávám. Spojuji tak práci na počítači s novými přístupy k tělu.

MB:  Z tých všetkých frustrácií a výčitiek som začala robiť rôzne detoxikácie, chcela som sa začať otužovať, tak som si vtedy stiahla do mobilu aplikáciu Wima Hofa a robila s ním dychové cvičenia. Začala som rozhliadať po všelijakých masérskych a terapeutických kurzoch. V jednom týždni som bola dokonca rozhodnutá, že si podám prihlášku na lesnícku fakultu. A raz som si dala do vyhľadávania „How to make money on Porn?” Tanec a všetko okolo toho som nejak prirodzene veľmi nevnímala, celé sa mi to začalo znechucovať a začala som spochybňovať svoju blízku budúcnosť. Celé to bolo také prehodnocovacie obdobie.

KM: Môj notebook je podložený encyklopédiou Masáže a aróma-terapia, knihou od Bojany Kunst Artist at work a od Jane Bennett Vibrant Matter. Začala som pri práci s počítačom viac postávať, vedome dýchať, krútiť panvou a trénovať chodidlá. 

Tereza Sikorová, Physical Introduction, 2020

JK: Jasné, zo sedačky som sa s knihou presťahoval na podlahu. Robotický vysávač upratuje psie chlpy z koberca častejšie, aby som mohol byť na koberci staticky dynamickejšie. Od rolfera (Rolfing®, štrukturálna integrácia) a zároveň pedagóga súčasného tanca sa efektívna pohybová koordinácia očakáva. A aby som sa dostal aj k efektívnemu dýchaniu, titul Výdych od Teda Chianga ma pri dynamizovaní nepohybu veľmi bavil!

JH: Pod počítač si občas dávám knihu William Kentridge: Smoke, ashes and fable, protože je tak akorát velká, ale také proto, že se pohledem na ní nebo do ní fakt potěším. Mám doma asi čtyři pracovní místa, mezi kterými se pohybuji kvůli zmíněným fyzickým problémům. Bohužel se mi ale často stává, že na jednom místě doslova zatuhnu celý den. Naštěstí musím přikládat oheň v kamnech a tak jít do zimy a nasekat si dřevo je příjemná změna, pokud nejsem dlouhodobě zatuhlá a probere mne pak, až když klepu kosu.

Ako ovplyvnila vašu prácu sociálna dištancia? Máte pocit, že ste o niečo prišli? Začali ste divákov vnímať inak? Ako sa vyrovnávate so stratou divákov, čo podľa vás znamená živé umenie v bezkontaktnom režime? Pomohlo vám to objaviť nové prístupy, myšlienky využiteľné neskôr aj vo fyzickej prezentácii? Aké pozitíva/negatíva vnímate k téme prechodu kultúry do online priestoru s výhľadom do budúcnosti z pohľadu producentov?

TS: Není to lehké, už tak je život těžký. Ego performera to muselo příšerně zasáhnout. Ale i distancovat se může být forma péče o druhé. Všechno, co jsme se jako introverti naučili a zdokonalili, je konečně morální imperativ, tak si to užijme. Přišla jsem sice v tomto roce o výstavu v Lipsku v galerii Helmut, o výstavu v Galérii Výklad v Trnavě a o rezidenci na Stanici v Žilině, ale komu se co nezrušilo. Myslím, že nejsem ta pravá, co by si měla stěžovat. Tak trochu doufám, že se to všechno uskuteční. Třeba v roce 2025.

Juliana Höschlová, 29. 10. 2020 speciálně pro fcbk úvodní foto Art Biom, projekt: Inner parts of features zaštituje projekt Black Box v režii Galerie TIC

KM: Už pred obdobím nutného sociálneho odstupu ma zaujímali performance one-to-one. Som nekonečnou fanúšičkou Adriana Howellsa, ktorý je považovaný za pioniera v tomto formáte.  Myslím, že v tejto mierke 1:1 budem uvažovať v budúcnosti aj ďalej. Divácku skupinu som začala intenzívnejšie vnímať ako poslucháčov a veľa uvažujem nad rytmom okolia a tiel a nad tým, ako použiť rytmus na to, ako byť „spolu v dištancii“. 

JK: Niekedy som presvedčený, že takto sa živé umenie robiť nedá. Limity dištančnej komunikácie zabíjajú krehkú spätno-väzobnú slučku s divákom. No je to na slučku! Zároveň si ale vravím, že naša virtuálna existencia v budúcnosti pojme aj živé umenie, tak prečo neexperimentovať už teraz? Pomoooooc, chce to re-definíciu živého umenia! AI to zadefinuje za nás. A keď už nič iné, tak aspoň na dátumy online eventov sa dá v kalendári spoľahnúť. 

JH: Vzhledem k tomu, že mě sociální interakce v poslední době také hodně vyčerpávala, tak distanci do určité míry vnímám pozitivně. Když už ale k sociálnímu setkání dojde, tak má větší význam. Je pravda, že jsem zpočátku měla strach, že o něco přicházím. Určitě o možnost pokračovat v médiu performance nebo prostorové instalace. A pak taky, což se určitě pojilo s mých odchodem z Prahy, že přeci přijdu o „to všechno“ umčo dění, které mně stejně dost sralo. Mělo to ale zásadní zvrat. Přestala jsem tolik přemýšlet nad uměním v kontextu galerií, veřejného prostoru, nebo třeba jako hybatele socio-kulturní změny. 

MB: Skôr mám pocit, že mi celá táto dištancia veľa vecí sprístupnila. Online priestor bol síce dosť zahltený, ale ako diváčka som si ho v niektorých prípadoch užila. Sprístupnilo sa aj mnoho zahraničných predstavení, ktoré by som si za bežných okolností nemohla len tak jednoducho pozrieť. A ešte som si mohla pritom aj naliať víno.

skupina MFK BOCHUM, 2020

Už dlho je možné sledovať trendy z produkcie streamovacích služieb zobrazujúcich blízku budúcnosť, v ktorej nastal kolaps spoločnosti, dystópia, enviromentálna katastrofa, atď. V poslednej dobe tento trend stúpa a vďaka súčasnej situácii sa teší o to vyššej sledovanosti. Hlavní hrdinovia a hrdinky, či skupiny ľudí, bojujúci proti rôznym možným scenárom, ktoré akosi kopírujú realitu. Je ich možné označiť ako náhradníkov, ktorí fiktívne bojujú za nás. Môže takáto produkcia vyvolávať v spoločnosti pocit, že aktom sledovania bojujeme každým ďalším dielom seriálu s nimi, čím sa ten fyzický pocit odboja stáva zadosťučinením „bežného dňa“ z pohodlia komfortnej zóny? Ako vnímate možnosti performativity aktivizmu v súčasných krízach? 

JH: Nad zrušenou performativitou aktivizmu samozřejmě často přemýšlím, když čtu všechny ty příspěvky a emaily od aktivistických skupin, které se důležitá témata a nějakou tendenci ke změně ve společnosti snaží udržovat a dále intenzivně prosazují určité kroky v podobě petic, dopisů, tiskových zpráv, online konferencí apod. Ale také koluje názor, že někteří lidé v tom tzv. „pohodlí domova“ dostali možnost nad otázkami a výše zmíněnými tématy konečně pořádně zauvažovat. Nedokážu si na to vytvořit nějaký objektivní názor. Nevím, sousedů jsem se na jejich názor neptala a já sama se pohybuji ve specifické bublině. 

KM: Kolaps nevnímam ako blízku budúcnosť, kolaps je prítomnosť. Som presvedčená o tom, že je nutné byť radikálne pragmatickou a žiť v kolapse, s kolapsom, nepredstavovať si ho ako niečo, čo potenciálne ešte len príde. Myslím si (možno naivne), že uvedomovanie si kolapsu na dennej báze by mohlo viesť k takej imaginácii, ktorá umožní vytvoriť a následne aj žiť iné formy spojenectiev medzi ľudskými, neľudskými, organickými a anorganickými telami. 

JK: Milujem sci-fi, milujem predpovede najbližšej budúcnosti! Akokoľvek deprimujúca sa vo filmoch a knihách javí, vždy je tam aj niečo vzrušujúce a v durovej tónine. Teda okrem seriálu BBC produkcie Years and Years... Moja ostatná choreografia vychádza zo snahy o performatívny environmentálny aktivizmus. Najprv som chcel namiesto predstavenia v divadle donútiť divákov vysádzať stromy, hehe... Po roku skúmania a skúšania ma to ale doviedlo k performancii, ktorá bola pre mňa aktivistická samotným upriamením pozornosti na telesnosť ľudských stretnutí, na každodennú telesnú performanciu vlastných identít v interakcii s ostatnými a všetkým ostatným. Balansovanie na hranici každodennosti a banality, ktorá sa môže v budúcnosti stať niečím výnimočným, sa mi v aktuálnom kontexte javilo dostatočne aktivistické.

Miriam Budzáková, Kitten show, 2020

MB: Vnímam to celé dosť pozitívne. Viac ľudí sa začína o tie veci zaujímať, už z toho nie je len volanie do tmy, ale reálne rozhodnutia ľudí vymeniť „starý šatník“ za zmysluplnejšie a udržateľnejšie akty. Myslím si že v rámci performancie na to treba viacej poukazovať, alebo teda lepšie povedané snažiť sa nejakým performatívnym aktom stimulovať k zamysleniu a možnej zmene. Zároveň je to pre niektorých ešte veľmi čerstvá a citlivá téma a prílišným poukazovaním na určitý problém to vie niekedy v ľuďoch vyvolať silnú frustráciu a úmyselný odpor.

TS: Co když globální oteplování přinese konečně hezké počasí do Anglie? Vtipkuje ve svých stand-upech britský komik Ricky Gervais. Ano, působí to skoro jako Bed-ins for Peace, akorát místo názoru vyřčeném v C-dur už ten názor ani nemáme, jen zvedáme skrze své čínské iphony virtuální palce nebo sdílíme cizí obsahy, které jsou jistou odměnou pro sebe sama, pocit zadostiučinění tomu virtuálnímu boji proti všem strastem planety a lidského utrpení. A tak v druhém okně pomalu potvrzujeme vlastní pozici v uměleckém světě objednáním trendy adidasek do svého nového představení, protože to je zrovna to, v čem se teď tančí na lesklém baletizolu. Po tom malém aktivizmu na sociálních sítích si to zasloužíme. Každá akce má následek. Problémem jsou bílí muži, říkají bílé ženy, které jsou taky problémem. Knowledge is power.

Stalo sa vám, že niekto v okolí, s kým spolupracujete, člen/ka skupiny, boli COVID pozitívni? Ako sa to odrazilo na procesoch vašej tvorby, (online) výuke, debatách, prednáškach, výstavách, predstaveniach...)? Ako sa ne/viditeľne odrážala táto celoplošná situácia na náladách, atmosfére, pracovnej morálke vášho okolia? 

KM: „Pozitívny výsledok“ sa odrazil pre nás v novej forme našej komunikácie, začali sme sa navzájom interviewovať. 

JH: Projevilo se to asi tak, jako by byl člověk normálně nemocný. Myslím si, že všichni spíše více bojovali s celoplošným omezením. Například náš spolek Hyperaktiv Studios tím dost utrpěl, takže jsme své fungování prostě na čas úplně zastavili. Pak přišla samozřejmě otázka co dál a přineslo to určitě hlubší zamyšlení nad tím, co má smysl, co ne, a jestli to, co děláme, vůbec funguje. Všichni jsme si určitě na COVID několikrát zanadávali, ale nakonec jsme byli i rádi za to, že jsme třeba mohli déle zůstat někde na chalupě.

Juraj Korec, Nesólo, 2019

MB: Veľa ľudí zo školy bolo Covid pozitívnych, a tí čo s nimi boli v kontakte, boli v karanténe. Škola potom musela nájsť systém, akým budeme pracovať. Boli sme v menších skupinách a mali sme tvoriť v 2 skupinách predstavenie s jedným choreografom. Stále nám niekto vypadával, odpočítavali sme dni, kedy to celé padne. Ono to už aj všade padalo, ale SEAD šiel stále do svojho maxima. Vraj sme vtedy dostali už 2 upozornenia od salzburskej polície, že pred školou sa zhromažďuje veľa ľudí. V škole to bolo medzi nami rôzne. Niektorí prešli z frustrácie do humoru, niektorí zo strachu ostali pre istotu doma. 

JK: Áno, pozitívnych na covid bolo v mojom (nielen) profesionálnom okolí viac. Dramatickejšie som skôr ale vnímal hrozbu potenciálnej pozitivity ako pozitivitu samotnú. Bola neustále prítomná ako manželka jedného slávneho slovenského režiséra v jeho filmoch.

Snažili ste sa samotnej téme COVID ideovo vyhnúť vo svojej práci alebo naopak začleniť ju do myšlienkových procesov ako súčasť práce určenej k prezentácii?

MB: Asi som to tak nejako podvedome stále riešila. Nechcela som sa tej téme nasilu vyhýbať, ale zároveň som ju nemala potrebu primárne reflektovať. Snažila som sa ju tak ako v bežnom živote, tak aj v tvorbe len vnímať bez akýchkoľvek radikálnych záverov. V novembri, keď som začala riešiť svoje bakalárske sólo, prirodzene sa mi to tam pri výskume nejak odrazilo. Nesnažila som sa tú tému priamo reflektovať, ani to nebol môj zámer, skôr to bolo len také vedomie niečoho, v čom sa momentálne nachádzam.  

TS: Zajímavý byl hned první den lockdownu. V té době jsme měli s INSTITUT INSTITUT výstavu v Pragovce v Praze, 12. března jsme přijeli do galerie uskutečnit doprovodný program pod názvem Afterparty. Ale právě, když jsme dojeli na místo, vláda vyhlásila z minuty na minutu uzavření všech galerií. Měli jsme možnost jet zpět do Brna, ale zůstali jsme nakonec o pár hodin déle. Tehdy jsme byli možná první živý stream z galerie. Zůstali jsme sami s dvěmi kustodkami, které performance natáčely, romanticky tančící za zvuku hřebíků, kterých na zemi leželo asi šedesát tisíc. Afterparty.

JK: Pri tvorbe Sapiens Territory sme sa snažili priamo téme pandémie vyhnúť. Mnohé s pandémiou spojené natoľko zovšednelo, že na mňa pôsobilo ako lacné klišé. Stačil mi samotný kontext, v ktorom choreografia vznikala a bola premiérovaná. Ten tému aktuálnej covid reality zrkadlil dostatočne. 

JH: Můj stále trvající projekt Vnitřní části prvků určitě vychází ze situace, která kolem COVIDU vznikla. Protože jsem musela začít fungovat jinak a přeskládat si v sobě některé věci. Projekt jsem neplánovala, jednoduše vznikl. Měl a má stále svoji důležitou funkci a to, že se tam COVID nějak propisuje, přijímám stejně tak, jako když ve své práci reaguji na daný prostor, se kterým pracuji, nebo mne nějaká situace a prostředí přímo i nepřímo ovlivňuje. Tím, že se dlouhodobě zajímám o člověka ve vztahu k jeho/jejímu okolí, je zcela logické, že se to nějak projevilo.

KM: Situácia COVID ovplyvňuje rámec (miesto, bezpečnosť, vekovú skupinu), v akom môžeme pracovať alebo sa výstava, performance či workshop môže uskutočniť. Nakoľko vždy pracujeme na špecifickom mieste, COVID nie je témou, ale neustále prítomným vírusom. 

V živom rozhovore si ľudia často zvyknú skákať do reči. V online priestore sa diskusie viac menej rytmizujú, aby nevznikal zvukový a informačný šum. Odzrkadlil sa u vás v živej interakcii spôsob prejavu, ktorý by bol akoby prepožičaný z virtuálneho kontaktu? 

skupina MFK BOCHUM, 2020

KM: Nie.

JH: Někdy si všimnu, že tím, že pracuji v určité izolaci a často v tichu, tak pak při fyzickém setkání s někým mám tendenci prostor zahlcovat. Je ale pravda, že se snažím myslet na to, že je potřeba dát druhé straně více prostoru. Plyne to jak ze zkušenosti komunikačního workshopu, tak možná i online výuky a Zoom-messenger-skype callů. 

TS: Zapomínám si nasadit roušku. A kdybych nosila takovou tu modrou, jednorázovou roušku, vypadala bych jako doktorka a možná by mě moje rodina měla ráda více.

MB: Nikdy som si to nejak priamo neuvedomila. Online som mala väčšinou len školský rozvrh, a teda zvyčajne malá konverzácia niekoho, kto ju viedol. Niekedy som ale mala pocit, že virtuálny kontakt bol v niečom zdvorilejší. Aj to nahliadnutie do domovov a súkromia ľudí cez kameru bolo potom naživo v niečom osobnejšie.

Odnášate si niečo fakt subjektívne významné do „post-corony“?

KM: Neschopnosť plánovať jednu vec, ale vytvoriť jej osem možných scenárov.

JK: Zážitok z čerstvého vzduchu.

MB: Kvalitnejší a dlhší spánok.

TS: Třeba tento okamžik hromadného uzavření kulturních institucí přiměl umělce a umělkyně uvědomit si, že nemusíme být až tak závislí na institucích, abychom mohli tvořit, pracovat, naslouchat a nebo pít kávu.

JH:  Že neustálá změna je teď jediná spolehlivá konstanta.

Tereza Sikorová, Delivery, Divadlo na cucky, Olomouc 2020

Cestovali:

Katarína Marková tvorí tretinu pohybovo-rešeršnej skupiny MFK BOCHUM, ktorá sa sformovala počas štúdia Scénického výskumu v nemeckom Bochume. Skupina sa pohybuje v sférach hybridných foriem medzi tréningom/showingom v oblasti performance art a inštalácie.

Juraj Korec je choreograf, performer, vysokoškolský pedagóg a terapeut (rolferTM). Počas svojej kariéry spolupracoval s mnohými európskymi tanečnými skupinami. Poslednú dekádu tvorí pod Yuri Korec & Co. a pôsobí prevažne v slovenskom umeleckom prostredí prostredníctvom občianskeho združenia Skrzprst. (viac na www.yurikorec.eu) 

Miriam Budzáková je dvojnásobnou študentkou, „Freelance“ tanečnicou a performerkou pôsobiacou a tvoriacou prevažne v Rakúsku a čiastočne na Slovensku. Spoluorganizuje multižánrový tanečný festival Tanečno na Orave.

Tereza Sikorová je choreografka, performerka, tanečnica, herečka, (ne)bývalá klaunka, súčasná doktorandka, budúca pedagogička a spoluzakladatelka občianskeho združenia INSTITUT INSTITUT.

Juliana Höschlová sa dlhodobo zaoberá vzťahom človeka k jeho okoliu, intenzívne skúma predovšetkým vzťah prostredia a aktuálnej problematiky klimatickej krízy. Neoddeliteľnou súčasťou jej práce sú site-specific karaoke performance, kde sa umelkyňa stavia do pozície sprievodkyne, pričom vytvára bezpečný priestor pre komunitné interakcie, úľavu, povzbudenie a zmeny.

Foto: Noro Knap, Ctibor Bachratý, Eva Ribářová, Tomáš Moravanský, Art Biom