Monumentalizácia intimity

Peter Megyeši píše o aktuálnej tvorbe Evy Moflárovej, ktorá sa striedavo venuje maľbe, soche a ich expandovaným polohám. Obe médiá majú pre ňu tekuté hranice, ktoré sa navzájom ovplyvňujú – trojrozmerné objekty sú formované maľbou, pričom to isté platí aj opačne – plošné maľby majú východisko v hmote a priestore. Pre Moflárovú je kľúčovou jednotkou mierka, s ktorou sa pohráva naprieč spracovanými témami.

Monumentalizácia intimity

Aktuálna výstava Lem vo Východoslovenskej galérii v Košiciach predstavuje doposiaľ najrozsiahlejšiu prehliadku tvorby maliarky a sochárky Evy Moflárovej. Autorka je jednou z prvých absolventiek miestnej Fakulty umení, kde momentálne pôsobí aj pedagogicky. Moflárová síce patrí k výraznému a generačne spriaznenému okruhu košických umelcov a umelkýň, avšak až donedávna často samostatne nevystavovala: v roku 2019 prezentovala svoju tvorbu na výstave Dve deti v Galérii Koniareň – priestore pre súčasné umenie v Trebišove a v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach pod názvom Baby Icon.

Rozsiahla inštalácia – kombinujúca maľby, kresby a objekty – je v priestorovo veľkorysej suterénnej časti galérie poňatá ako retrospektíva, pričom sa opäť potvrdilo, že tento pôsobivý rekonštruovaný priestor je mimoriadne vhodný na obdobný spôsob prezentácie. Výstavu môžeme čítať chronologicky a v priestore sledovať Moflárovej smerovanie od abstraktných foriem k štylizovanej figúre a zároveň posun od rozmerných a kombinovaných plátien k priestorovej tvorbe objektov. Dôležitou súčasťou predstavenej tvorby sú vizuálne denníkové záznamy – drobné kresby a prípravné náčrty, ktoré umožňujú čiastočne nahliadnuť do princípov tvorivého procesu autorky. Samotným realizáciám v monumentálnej mierke predchádza opakovanie motívov, ich variácie a štylizácie a hľadanie elementárnych fragmentov figúry. V starších vystavených prácach, ktoré pochádzajú ešte z čias štúdií, je zrejmý maliarkin záujem o nadväzovanie dialógu s dlhou tradíciou klasickej maliarskej abstrakcie a zaujatie formálnymi problémami maľby. V jej neskorších prácach vidíme, ako sa postupne prejavuje čoraz viac osobná téma prežívaného materstva. Pri dominantnej téme, ktorá sa vinie výstavou, sa priam núka porovnanie s Moflárovej rovesníčkami, pre ktoré je materstvo jednou z kľúčových tém, najmä s tvorbou Lucie Dovičákovej. Pokiaľ Dovičáková radikálne spochybňuje rozšírené a stereotypné reprezentácie materstva a odkrýva i jeho väčšinovo prehliadané a tabuizované aspekty, tak u Moflárovej sa stretávame so štylizovanejšou formou spracovania, zameranou najmä na prežívanie každodenne opakovaných dôverných fyzických kontaktov.

Pôsobivosť a príťažlivosť výstavy spočíva v spôsobe, akým Eva Moflárová pracuje s kontrastmi a napätím. Už pri letmom prezretí výstavy je tu citeľné napätie medzi monumentálnou abstraktnou maľbou a rozpoznateľnými tvarmi fragmentov figúr a tiež kontrast medzi prvotným bezprostredným záznamom vizuálnych podnetov a pocitov a ich neskoršou racionálnou štylizáciou. Kontrast sa utvára i v juxtapozícii mužstva subtílnych kresieb na malých formátoch a jej posunom do solitérnej maľby na veľkom plátne. Napätie je prítomné i pri vnímaní pohľadových objemov objektov, ktoré sú utvárané priestorovou kombináciou plošných siluet. Moflárová vytvára znaky intimity, hľadá jej vyjadrenie prostredníctvom priestorových vzťahov archetypálnych tvarov a krehkých siluet, ktoré evokujú zhmotnené tiene, alebo vynáranie spomienok na každodenne sa opakujúce situácie medzi matkou a jej deťmi. Napätie prináša i premyslené zakomponovanie spontánnej detskej kresby do vlastnej tvorby, ktoré môžeme chápať ako narušenie integrity samotného diela, alebo naopak, ako jeho doplnenie a rozvinutie. Výstava prináša i sakrálnu tematiku, autorka re-interpretuje motívy kríža, Piety a postavu biblického Lazara. Téma materstva však na výstave nie je – ako by k tomu mohol zvádzať tento kontext – ani sakralizovaná, dokonca ani idealizovaná. Je chápaná a prezentovaná cez telesné prežívanie, intimitu, každodenné efemérne rituály. Autorka i tu vnáša napätie: objavujú sa tu momenty znepokojenia, obáv a bezmocnosti, ktoré vyjadruje až obsedantne sa vyskytujúci motív figúry, ktorá má namiesto dlaní a chodidiel čierne machule, je paralyzovaná pod perinou a neschopná pohybu. 

Kurátor použil pri charakterizácii Moflárovej tvorby v sprievodnom texte k výstave výstižné spojenie „monumentálna krehkosť“. Vzhľadom k tomu, akým spôsobom autorka spracováva vlastné materstvo, ako vizuálne tematizuje intimitu rodiny a ako sa obnažuje prostredníctvom obrazov, môžeme hovoriť i o monumentalizácii intimity. Je to paradoxný jav: niečo tak ťažko uchopiteľné, bytostne vnútorné (lat. intimus – vnútorný) a zo svojej podstaty skryté pred zrakmi iných, sa zhmotňuje a prezentuje v sugestívnych maliarskych a sochárskych monumentálnych formách, pričom autorka nám ponúka možnosť nazrieť do procesov ich vzniku. Táto prekvapujúca, ale presvedčivá a komplexná monumentalizácia intimity je súčtom a zavŕšením všetkých kontrastov a napätí na výstave Lem.

Eva Moflárová – Lem / kurátor: Richard Gregor / Východoslovenská galéria / Košice / 14. 8. – 4. 10. 2020

Foto: Tibor Czit (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)