Artalk.cz

Daniela Krajčová: Zvykla som si na tempo, ktoré teraz mám

Rozhovorom s poslednou finalistkou Ceny Oskára Čepana, Danielou Krajčovou uzatvárame predstavovanie finalistov a finalistiek tohtoročnej ceny. Daniela Krajčová sa vo svojej tvorbe venuje kresbe, maľbe, filmu a animácii v nadväznosti na orálnu históriu. Zviditeľňuje marginalizované skupiny či osoby a aktuálne sa venuje téme materstva. To ako ho prežíva nielen ona ako trojnásobná matka, ale aj ako pozorovateľka rôznych „mamičkovských“ fór, sa stalo jej východiskom pre výstup na pripravovanej výstave finalistov/-tiek COČ v Novej synagóge v Žiline. Rozhovor s ňou pripravila Eliška Mazalanová.

Zvykla som si na tempo, ktoré teraz mám

Finalistkou Ceny Oskára Čepana si už po druhýkrát, predtým si ňou bola v roku 2016. Medzitým si COČ prešla kritickým obdobím a udiali sa v nej isté zmeny. Ako toto dianie vnímaš a čo ťa motivovalo opäť sa prihlásiť?

Prihlásila som sa po druhýkrát, pretože som mala pocit, že som sa za tie štyri roky dostala k novej téme. Tiež som sa prihlásila aj z praktických dôvodov. Tento rok som nemala až tak veľa pracovných ponúk, takže som veľmi rada, že som medzi finalistami. Vďaka tomu mám teraz motiváciu rozvíjať nový projekt a vystaviť ho, bude mu venovaná istá pozornosť, a to je dôležité. Navyše v Žiline, kde tento rok odohráva finálová výstava, mám rodičov a zázemie. V žiadnom inom meste by som nebola schopná sa do toho zapojiť, keďže mám malé deti a som na materskej. K samotným zmenám v rámci nadácie, ktorá cenu organizuje, sa nebudem vyjadrovať, pretože som tento rok ešte nezažila celý proces.

Počas tvojej predchádzajúcej účasti na COČ si pre výstavu finalistov pripravila nový projekt Reason to stay, ktorý rozprával príbeh niekoľkých imigrantov a imigrantiek. V našom predchádzajúcom rozhovore si spomínala, že týmto projektom chceš tému žiadateľov o azyl akoby načas uzavrieť a chceš sa venovať iným témam. Nestalo sa tak celkom, no aj tak, vnímaš tento projekt, že je v niečom kľúčový či zlomový? 

Reason to stay som animáciou akvarelových kresieb vizualizovala rozprávanie šiestich utečencov. Jednotlivé farebné vrstvy sa navzájom prelínali, a tak asociatívne ilustrovali hovorené slovo. Priestor videoinštalácie bol vytvorený pomocou zavesených plachiet z tábora v Rohovciach, na jednej z nich bol graf azylového procesu na Slovensku. Po Cene Oskára Čepana ma trocha mrzelo, že som bola „zaškatuľkovaná“ do témy migrácie. Možno som už aj sama cítila, že sa tejto téme vzďaľujem. Ale pritom som vytvorila neskôr aj ďalšie práce: ako ilustrátorka komiksovú knihu o utečencoch pre deti Uletenci, sériu malieb na látku Mapy priateľstva, kde som štylizovanou, jednoduchou maľbou interpretovala rozprávanie 5 utečencov o krajinách, v ktorých žijú ich priatelia. Páčil sa mi princíp porušenia chronológie rozprávania, cez rozprávanie o blízkych ľuďoch imigrantov sme sa mohli dozvedieť, v akých krajinách boli, aký majú vzťah k Slovensku cez osobné väzby atď. Ešte by ma zaujímalo spracovať tému utečenectva z pohľadu matky, ktorej situácia je na jednej strane komplikovanejšia, no na druhej strane otvára nové možnosti tým, že sa dostáva do situácií, do ktorých by sa bez dieťaťa nedostala.  

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2016 v Stredoslovenskej galérii / pohľad do inštalácie Daniely Krajčovej

Pokús sa priblížiť spôsob svojej tvorby, čo sa týka rozprávania príbehov, vzťahu narácie a kresby…

Pre seba som si tento postup na jednom workshope nazvala naratívna kresba. V nej prepisujem naráciu, napríklad do animácie voľne asociatívne prekresľujem príbeh, ktorý človek rozpráva. Pri animácii sa tento obraz neustále mení, vidíme vždy len tú časť, ktorá súvisí práve s textom, ktorý počujeme. Neskôr som tento princíp zaznamenania každej vety využila pri Mapách priateľstva, tiež som štylizovane prekresľovala rozprávanie, akoby vetu po vete, ale na plochu veľkej látky. Páčilo sa mi prekresľovať skutočne každú vetu alebo každú jednotlivú informáciu. Pri animácii to bolo potrebné, no neskôr ma zaujímalo to, ako zaznamenať celý text v jednom obraze, vynechať časovosť. 

Aký význam má pre teba kresba, samotný proces kreslenia? Keď sa pozerám na tvoje práce, mám pocit spontaneity, tvoja kresba je akoby surová, na nič sa nehrá. Akoby si si potrebovala tému „ohmatať fyzicky“ – cez proces maľovania, kreslenia, venovať jej čas… 

Je pravdou, že niekedy sa až v procese kreslenia projekt dotvorí finálne, že úplne racionálne neviem, čo nakreslím, nechávam tam prvok spontánnosti, náhody. Samozrejme, mám to vždy nejako rámcované. Kreslenie ako fyzický akt, to, že to istý čas trvá, je pre mňa dôležité. To bolo hlavne dôležité pri animácii. Keďže animácia je prácna, je nutné vytvoriť množstvo kresieb, je to „odžitý“ čas, možno až meditácia. Teraz nemám veľa času, čiže to nemôžem až tak „odmeditovať“, ale stále je pre mňa veľmi dôležité robiť vlastnými rukami. 

V predchádzajúcom rozhovore sme sa spolu rozprávali najmä o spoločensky angažovanom rozmere tvojej tvorby. Preto tieto témy už natoľko neotváram, no jednako mohla by si, prosím, niekomu, komu tvoja tvorba nie je natoľko známa, priblížiť tvoj prístup a pracovné metódy, formy spolupráce?

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2016 v Stredoslovenskej galérii / pohľad do inštalácie Daniely Krajčovej

Pracovala som často na základe osobnej skúsenosti, stretnutí, rozhovoru s konkrétnym človekom, istou skupinou ľudí. Často som výtvarne spracovávala hovorené slovo, rozhovor, či už spomienky, isté historické obdobie, alebo súčasnosť. Zaujímali ma prejavy netolerancie, rasizmu. Spracovávala som tému židovskej histórie v konkrétnych mestách (Topoľčany, Banská Štiavnica, Žilina, Oradea). Ďalej som pracovala formou zapojenia iných ľudí do tvorivého procesu, či už spoločným workshopom, alebo prinesením, výberom fotografie, ktorú som spracovala vo výslednom diele. Často som využívala médium animácie, kresby mojej či niekoho iného. 

Dôležitým momentom tvojich prác je rozprávanie príbehov iných ľudí, ich životných osudov, odkrývanie akýchsi malých dejín, ktoré sa odohrávajú na pozadí tých „veľkých“ a odhaľujú dôsledky politických, ekonomických a sociálnych zmien. Ako si vyberáš témy svojich prác a taktiež ľudí, ktorých výpovede spracúvaš? Vyhľadávaš ich sama, či prichádzajú k tebe cez rôzne projekty, externé zadania? 

Všetky témy, na ktorých som pracovala, ku mne spontánne prišli samy, vyvstali z danej situácie. K práci s opatrovateľkami v Rakúsku ma napríklad motivovalo to, že mám sesternicu, ktorá to robí. Alebo k projektu s utečencami ma motivovalo, že som sama zažila situáciu kultúrneho rozdielu v zahraničí. Teraz, keď som na materskej a dennodenne sa starám o deti, začala som sa prirodzene venovať novej téme materstva, a keďže nemám teraz možnosť pracovať tak, ako som pracovala predtým, zmenila sa aj moja práca. 

Venuješ sa téme materstva čisto iba v osobnej rovine, alebo aj zo všeobecnejšieho a spoločensky kritického uhla pohľadu? 

Materstvo je všeobecne prezentované ako šťastné vysnívané obdobie žien, ale myslím si, že sa stále málo hovorí aj o jeho negatívnych stránkach: nemožnosť rozhodovať sama o svojom čase, všetko sa podriaďuje starostlivosti o dieťa a každé predtým bežné stretnutie alebo cesta sa komplikuje. V niektorých situáciách sa žena stáva závislá od pomoci druhého človeka, ktorý jej dieťa postráži, napríklad návšteva lekára, nie všetky ženy však majú túto možnosť. Je to veľmi zraniteľné obdobie a ženy ľahko skĺznu do sociálnej izolácie. Určite by sa na to malo viac prihliadať a určite by sa malo viac hovoriť o depresii či o domácom násilí. Vychádzajú tiež z toho, že život matky je neustály stereotyp a že si žena niekedy nedokáže sama pomôcť, keď neustále musí byť s deťmi. Je to psychicky náročné a môžu z toho vzniknúť napätia, ktoré by inak nevznikli. Tiež by bolo treba matkám umožniť viac pracovať, tolerovať situácie, ktoré súvisia s opaterou detí. Veď u nás to stále vôbec nie je jednoduché, aby žena na materskej dovolenke pracovala. 

Za zábradlím, pozvánka k aktuálnej výstave v LGPMB v Liptovskom Mikuláši, 2020

Ako sa materstvom tvoja práca zmenila, ako si na to spomínaš?

Som obmedzovaná tým, že som na materskej a starám sa o deti, takže sa nemôžem kedykoľvek s niekým stretnúť, sústredene rozprávať, viesť workshop. Asi som prispôsobila svoju tvorbu prirodzeným možnostiam, ktoré mám popri deťoch, napríklad pozorovanie ich hier a vnímanie priestoru pri každodenných prechádzkach. Myslím si, že aj pri kresbe mám jednoduchšiu štylizáciu. Prirodzene sa stretávam hlavne s inými mamičkami a zdieľame spolu problémy a skúsenosti s výchovou detí. Okrem živých rozhovorov ma zaujali komunikácie na „mamičkovských“ fórach alebo blogoch na internete, kde komentujú svoje problémy. Považujem to za zaujímavé. Stále tu ide o hovorené slovo, nejaký príbeh, naráciu, ale nie je to rozprávanie konkrétneho človeka, ale skôr akási spoločná skúsenosť, keď si ženy navzájom radia, navrhujú rôzne riešenia.

Aktívne sa do týchto diskusií na internete zapájaš, alebo pracuješ s nájdenými záznamami? 

Skôr ich nachádzam. Bola som na fóre na facebooku, kde si mamičky navzájom radia, no ja si to skôr čítam, než sa do toho zapájam. Zaujalo ma, že sa tam rozoberajú aj veľmi citlivé témy a že pre mamičky je to často prvá záchrana. Sú izolované, doma a nemajú možnosť sa ani stretnúť s kamarátkami alebo ísť ku psychológovi, a tak to napíšu do tejto skupiny. Ide naozaj často aj o vážne problémy. Potom som začala podobné príbehy aj vyhľadávať. Určite by sa dalo vyhľadať tie ženy aj naživo, no pre mňa to bolo zaujímavé práve na tom facebooku. To, že je to tam už zaznamenané. Ja to však spracúvam voľne, pôvodný text tam nie je, len ho vizualizujem.

Narážaš na tvoju prácu Anonym

Áno, v tom aj teraz pokračujem a spracovávam na Cenu Oskára Čepana. Druhá práca sa bude týkať tiež materstva, ale viac súvisí so Žilinou, verejným priestorom. Anonym je ťažšia téma, napríklad aj o domácom násilí alebo o depresii či izolovanosti mamičiek. Internet je pre tieto ženy vlastne prvá pomoc. Zaujali ma napríklad aj fóra ako Modrý koník, kde sa väčšinou riešia každodenné problémy týkajúce sa starostlivosti o deti. Nájdu sa tam však aj zaujímavé veci. Páči sa mi, že na fóre niekto napíše svoj problém a každá mamička reaguje svojím názorom alebo svojou skúsenosťou či radou. Vlastne sa to zo všetkých uhlov preberie a nikto nevie, čo je správne. Tieto vlákna som potom voľne prekresľovala, čiže kresba nemá charakter súvislého príbehu. 

Projekt Karavan, participatívny projekt s rómskymi deťmi v spolupráci s Otom Hudecom, Luník IX, Košice, 2019

Nachádzaš sa teraz s touto témou v akejsi výskumnej fáze? Uvažuješ nad tým, že neskôr, keď ti to okolnosti dovolia, by si s týmito ženami realizovala projekty alebo workshopy, aké si zvykla robievať predtým? 

Uvažovala som nad tým, že to nemusím riešiť iba cez internet, že by som mohla ísť napríklad do materských centier alebo do azylových domov, keďže ma zaujala téma domáceho násilia. Už som to vlastne aj raz robila, keď som mala pred dvoma rokmi v Košiciach výstavu, ktorá sa volala Mapy priateľstva, kde som robila mapy kamarátok, matiek a zaoberala som sa tým, či na materskej strácajú sociálny kontakt. V rámci výstavy som tiež na nádvorí Kulturparku, kde chodí veľa mamičiek, s ich pomocou kreslila grafy na látku, zaznamenávala som koľko majú detí a koľko kamarátok. Pri niektorých vysvitlo, že majú mimo svojich detí úplne minimálne sociálne kontakty. V rámci mojej výstavy v Liptovskom Mikuláši organizujem spoločnú prechádzku pre rodičov s deťmi po miestach, kde sa ich deti rady hrávajú, a nie sú to klasické ihriská. Takisto plánujem workshop aj výstavu v materskom centre v Žiline. 

Pri sérii malieb Meshes, ktoré predstavujú chaotickú a pohlcujúcu skrumáž predmetov, hračiek, detských telíčok a starostlivých rúk na svojej internetovej stránke uvádzaš, že ide o vyjadrenie situácie umelkyne a matky. Mohla by si to explicitnejšie popísať, ako vnímaš túto situáciu a všeobecnejšie postavenie žien – matiek na umeleckej scéne?

Ako som už spomínala, materstvo mi úplne zmenilo pracovné návyky. Vlastne celý spôsob práce, aký som mala predtým, by bol teraz príliš komplikovaný. Neprestala som pracovať, stále pracujem asi ako všetky tie pracujúce matky, po večeroch alebo cez obed. Mám vlastne šťastie, že mám profesiu, v ktorej môžem naďalej robiť svoju prácu aj popri deťoch. Skôr mi prekážali názory alebo nastavenie spoločnosti predpokladajúce, že keď má žena deti, tak predsa nemôže pracovať, už je akoby mimo, už ju ani neoslovíme. Proti tomuto sa snažím bojovať. Myslím, že je pre matku veľmi dôležité, aby mala aj inú realizáciu a možnosť stretnúť sa aj s inými ľuďmi. Samozrejme, nie je to len o tom, že je spoločnosť tak nastavená. Je pravda, že je pre ženu s malými deťmi ťažšie ísť na nejaké stretnutie a chodiť na vernisáže a akcie. Človek je odrazu veľmi obmedzený v tom, čo môže a dostane určite menej pracovných ponúk. Zároveň to má aj veľa pozitív, že si človek lepšie vyberá to, čo chce naozaj robiť. Napríklad teraz, počas pandémie koronavírusu, zrazu sa všetko dialo online a všetky kultúrne akcie boli aj večer na internete. Matky sú v takej izolácii bežne a na to sa neprihliadalo. Mne to teda v podstate pomohlo k istému spoločenskému alebo pracovnému stretnutiu. 

Nach Wien, tlač na fóliu na oknách vlaku (v rámci projektu TRAM), video, 2018

Sú tieto aspekty materstva, na ktoré upozorňuješ, ako samota, spoločenská izolácia, psychické problémy či partnerské problémy, domáce násilie v našej spoločnosti prehliadané? Máš pocit, že sa o nich hovorí málo, respektíve sa o nich hovorí skreslene? 

Myslím si, že sa o týchto problémoch aj hovorí, ale stále existuje asi málo možností pomoci ženám, ktoré túto situáciu zažívajú, hanbia sa alebo boja sa o nej hovoriť. Ak by sa o negatívnych stránkach materstva hovorilo viac, určite by to pomohlo lepšie pochopiť túto situáciu aj ľuďom, ktorí nemajú vlastnú skúsenosť, samotné ženy by sa s ňou vedeli ľahšie vysporiadať. Áno, určite by mala byť spoločnosť viac nápomocná ženám matkám, aby neboli bezmocné v problémoch, ktoré toto obdobie prináša. Ak potrebujú, aby mohli pracovať, necítili sa spoločensky izolované, mali prístup k psychologickej pomoci.

Materstvo je v našej spoločnosti mýtizovaná a idealizovaná vec. Osobne, keď čítam už po tisícikrát floskulu, že materstvo je najkrajšie obdobie v živote ženy – dokonca aj ako úvod k článkom o tehotenskom zvracaní či detských „prdíkoch“, tak neviem, či sa mám smiať, alebo zúriť. Vnímam to ako tendenčné, ba dokonca ideologické. Čo si o takomto prevažujúcom „diskurze“ o materstve myslíš? 

Myslím, že matky sú výbornou marketingovou skupinou, teda je obrovský trh s výrobkami pre matky a ich deti, ktoré možno vďaka rôznym tendenciám a módnym smerom pri výchove detí idú na odbyt. Mám pocit, že v súčasnosti existuje veľa trendov pri výchove detí, niekedy je ťažké pre rodičov nepodľahnúť im, nezostať zmätení, keďže materstvo je psychicky veľmi náročná úloha.

Ako vnímaš aktuálnu politizáciu materstva, snahy politikov obmedziť prístup žien k interrupciám? 

Za zábradlím, maľba na látku, 2020

Interrupcie vnímam negatívne, ale ženy musia mať možnosť slobodného rozhodnutia. To vnímam ako základné právo človeka. Mať dieťa úplne zmení život a chápem, že vždy tu budú ženy, ktoré nemajú alebo nevidia inú možnosť. Skôr by sa malo viac investovať do psychickej pomoci ženám, ktoré nad potratom uvažujú, ako inak by mohli danú situáciu zvládnuť.

Aké je to pre teba byť matkou a umelkyňou?

Mňa materstvo napĺňa, mám tri malé deti. To, že mám deti, mi jednoznačne môj život obohatilo. Ale stále mám takisto potrebu istej sebarealizácie, potrebu naďalej pracovať. Mne ako matke práca umožňuje jednak pocit sebarealizácie, ekonomický príjem, ale aj príležitosti na stretnutie s inými ľuďmi, vymanenie sa z bežného stereotypu. Mám šťastie, že mi pomáhajú rodičia, takisto partner. Ale žiadna pomoc sa nemôže zneužívať, ani tu nie je vždy. Naučila som sa pracovať popri deťoch tak, aby som to zvládla, aj keď som s nimi úplne sama. Vždy veľmi pomôže, ak má matka istý režim a vyhradí si aspoň krátky čas denne na prácu. Vyžaduje si to disciplínu a vnútornú motiváciu, keďže práca je potom na úkor oddychu, relaxu, času s partnerom. Pracovať sa však nedá bez príležitosti. Ja, našťastie, aj popri deťoch mám pracovné príležitosti, v podstate som nikdy neprestala pracovať. Ale je pravda, že veľa z týchto pracovných možností si vytvorím sama, požiadam o grant, prihlásim sa na výzvu na výstavu. Neviem to odhadnúť, či by som mala viac pracovných ponúk, ak by som deti nemala. Pravdepodobne áno, pretože by som mala aj viac možností. Ale asi som si aj zvykla na tempo, ktoré teraz mám, vyhovuje mi.  

Čo máš na materstve rada? 

Veľká výhoda materstva je, že človek pri deťoch veľa času strávi len tak, hrou s deťmi, čítaním, prechádzaním. Bez tlaku, že musí spraviť niečo viac, ako starať sa o deti. Ako matka, ktorá sa prechádza s deťmi, môžem pozorovať svet okolo mňa, objavovať nové miesta. 


Foto: Tatiana Takačová a Gabriela Zigová, archív autorky

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *