Madona, Proletárka a Kozmonaut

Výstava Telo, forma a gesto: Sochárstvo v zbierke VSG predstavuje prierez zbierkového fondu sochárstva v zbierkach galérie. Koncepčne ju pripravil Miroslav Kleban a diela od čias gotiky až po najnovšie akvizície nevynímajúc, nainštaloval do nových situácií, ktoré majú ambíciu ukázať spoločenskú a ideologickú funkciu sochy v kontexte meniacich sa dejín. Peter Megyeši uvádza, že ide o veľkoryso koncipovanú výstavu, ktorou sa niekoľkokrát prešiel a skúmal jej kontextové čítania. Tie sa podľa Megyešiho nepretransformovali do samotnej prezentácie, ale výstava skôr pracuje s vizuálnymi a formálnymi príbuznosťami a odlišnostami bez jasne zvolenej metodickej koncepcie.

Madona, Proletárka a Kozmonaut

Aktuálna výstava Telo, forma a gesto: Sochárstvo v zbierke VSG predstavuje v košickej Východoslovenskej galérii mimoriadne rozsiahlu expozíciu 211 diel, prevažne sôch, ale i niekoľko kresieb. Najstarším vystaveným dielom je polychrómovaná drevená socha svätého Jána Krstiteľa z Kišoviec zo 14. storočia a najmladšími sú objekty s názvom Reliéfy pre Latoura I. - XII. Michala Machciníka z roku 2018. Pri opakovanom prechádzaní veľkoryso koncipovanou výstavou a prehliadke jednotlivých objektov – pochádzajúcich z časového rozpätia takmer sedemsto rokov – sa neodbytne vynára otázka, čo vlastne početnú kolekciu spája, teda okrem zjavných a už v názve výstavy pomenovaných skutočností: pôvod zo zbierok vystavujúcej inštitúcie a tiež umelecko-druhová klasifikácia. Podľa kurátorskej koncepcie Miroslava Klebana je ambíciou výstavy: „širokej verejnosti predstaviť prierez zbierkového fondu sochárstva nevymedzenom len na chronologickej inštalácii, ale prevažne na základe tematických kapitol.“¹ Prehliadku však reflektuje skôr podtitul výstavy: Sochárstvo v zbierke VSG. V rámci samotnej výstavy totiž nie sú telo, forma a gesto – ako to evokuje názov – nejako špecifikované a tematizované, respektíve takéto zameranie nie je v expozícii čitateľné. Kurátorským zámerom bolo predstaviť tematické celky, „ktoré sa budú odvolávať na interpretačné rámce v kontexte problematiky sochárskeho diela v dejinách umenia (Telo a telesnosť, portrét, moderna, angažovanosť, ideológia, verejný priestor, pomníková tvorba, expresia, figúra, konceptuálna a postmoderná socha).“²

V expozícii ale nie je zrejmé, akým spôsobom sa zmienené interpretačné rámce uplatnili, ako sa vzťahujú k priestorovému usporiadaniu diel, teda ako sa plánovaný kurátorský koncept prejavil vo výstave. V galérii sú sochy predstavené v akomsi časovom a ideologickom vákuu, pričom tak dochádza v niektorých momentoch k sugestívnym inštalačným situáciám, ako napríklad pri konfrontácii početných tradičných bronzových búst s bustou Mongi (2012) z ružového epoxidu od Viktora Freša alebo v prípade konfrontácie sochy Život (Nekonečný stĺp, 1970) od Jozefa Vachálka so sakrálnymi gotickými a barokovými drevorezbami. Pôsobivosť juxtapozícií je utváraná predovšetkým formálnymi prostriedkami – akumuláciou, na základe vizuálnych príbuzností alebo na základe kontrastov. Príbuznosť výtvarných riešení spodobenia figúry vo vypätom geste môžeme v rámci takto vystavanej prehliadky hľadať napokon napríklad i medzi barokovými sakrálnymi sochami a dielami, ktoré vznikli v období presadzovania doktríny socialistického realizmu a zobrazujú proletárov, nie svätcov.

Obdobne sa priam núka komparácia medzi Renesančným oltárom Stana Filka (1962) a vystavenými sochami, ktoré skutočne pochádzajú z oltárnych skríň raného novoveku. Inštalačná situácia zdôrazňuje formálne podobnosti a príbuznosti, pričom rozdiely medzi sochami, i kvalitatívne, sa akoby stierajú. Kontexty vzniku a dobového vnímania umeleckých diel a aj ideológia ustúpili do úzadia: sakrálne sa mieša s profánnym, oficiálne umenie minulého režimu sa nekriticky a bez komentárov strieda s tým neoficiálnym, pomníková socialistická tvorba je v tesnom susedstve oltárnych drevorezieb, Madona stojí vedľa proletárky. Takéto nečakané a provokujúce stretnutia by samozrejme mohli byť prínosné, pokiaľ by cielene zviditeľnili niečo prehliadané, upozornili na zamlčiavané. Paradoxom však je, že samotná expozícia prináša riziko prehliadania rozdielov a zamlčiavania kontextov.

Výstava si preto žiada skutočne rozhľadeného diváka, ktorý je oboznámený s interpretačnými rámcami v kontexte problematiky sochárskeho diela v dejinách umenia. Prehliadka napokon pôsobí ako výsledok náhodného a metodicky nereflektovaného prierezu zbierkou, ktorej jediný spoločný menovateľ je zdanlivo neproblematická a ahistoricky a transkultúrne uchopená kategória sochárstva. Ak by bol výber z depozitu podriadený zameraniu sa na konkrétny okruh problémov, bližšie špecifikovaných a definovaných, tak by bol ambiciózny kurátorský koncept pravdepodobne na výstave čitateľnejší.