Komu praje šťastie?

Zuzana Jakalová, dlouhodobě se zabývající tématy péče a starostlivosti v rámci fungování uměleckých institucí, se ve své eseji zaměřila na to, jaké požadavky klade současná situace, karanténa a další opatření proti šíření COVID-19 na umělce a umělkyně. Autorka připomíná, že je třeba se především zbavit představy umělce, který tvoří z bídy své prekarizované pozice, a nezapomínat na to, že někdy je v pořádku nedělat nic.

Komu praje šťastie?

Keď pred pár týždňami prepukla koronakríza, moje telo, myseľ a emócie sa prepadli do stavu hlbokého šoku. Tisíckrát za deň som v strese scrollovala správy. Úzkostlivo som sledovala stúpajúce počty chorých, zastavoval sa mi dych pri varovaniach, ktoré sa mohli týkať mojich blízkych, najmä starnúcich rodičov. Buzerovala som ich, aj môjho partnera, že si príliš krátko umývajú ruky, príliš málo dezinfikujú povrchy, príliš ľahostajne si chodia na nákup, a prečo si, preboha, opakovane dávajú to isté rúško? Úzkostne som sa snažila vysledovať, či niektorý z rodičov počas whatsapp videohovoru nezakašle. Hystericky som dezinfikovala kľučky, plastové obaly privezené z nákupu, podošvy topánok, tajne som partnerovi striekala kľúče Savom. Zistil to, keď mu začali hrdzavieť.

Nie je to prvý a určite ani poslednýkrát, čo ma úzkosť premohla v čase menšieho či väčšieho pocitu ohrozenia, zatiahla som preto všetky ručné brzdy. Stiahla som sa do seba. Volala som s terapeutkou. Zablokovala som prácu. Neodpovedala som na maily, nezvládala som sa sústrediť a už vôbec prikladať práci dostatočnú dôležitosť. Sadila som priesady zeleniny, presádzala som kvety, upratovala som, čítala som knihy, piekla som kváskový chlieb (áno, aj ja som z tých), toľko, že sme ho nestíhali ani jesť, len aby som sa niečím zamestnala. E-maily a správy pípali a ja som ich ignorovala. V jednom momente s pocitom, že nevládzem. V druhom momente hlboko skrúšená z pocitu, že som neprofesionálna, nevďačná. Že ešte stále mám prácu v dobe, keď o ňu mnohí prichádzajú, alebo ju majú oveľa komplikovanejšiu, rizikovejšiu. Hrýzlo ma svedomie. Robím síce to, čo sa po nás chce, ostávam doma a „splošťujem krivku“, neukazujem však svojou nečinnosťou prostredník tým, ktorí nie sú takí privilegovaní ako ja, a doma ostať nemôžu? Nehovoriac o vzácnych momentoch kľudu. Nie je to najväčšie rúhanie, len tak si sedieť pri filme, keď vonku zomierajú ľudia, potrebujú pomoc, prepojenie, solidaritu? A najmä – ako to, že teraz, keď mám predsa toľko času a priestoru, keď mám toľko možností začítať sa do textov, ktoré tak dlho odkladám, keď mám čas venovať sa veciam, na ktoré som si predtým nevedela nájsť ani chvíľku, nemám silu?

Kríza nie je sabatikal

Bohužiaľ je takmer isté, že moja individuálna paralýza nie je len zrkadlom mojej úzkostnej citlivosti. Oveľa viac je odrazom komplikovaných vzťahov medzi privilégiami, internalizovanými spoločenskými naratívmi o práci v živote človeka i o povahe umeleckej práce, triednych vzťahoch vo vnútri kultúrnej obce či psychického a fyzického zdravia zoči voči (nielen) kríze.

Jedným z takýchto naratívov je aj predstava nikdy nekončiacej produktivity a aktivity, v ktorej je odpočinok len momentom načerpania síl do ďalšej práce. Tento naratív v čase karantény prekvitá. Ak nie je možné realizovať sa pracovne, treba sa predsa realizovať sám v sebe. Iste je mnoho pravdy v tom, že karanténa nám môže vytvoriť priestor byť sám so sebou a s blízkymi, sústrediť sa na veci, na ktoré bežne nemáme čas, odpočinúť si od spoločenských akcií, či získať od umeleckej prevádzky trochu odstup. Karanténa však nie je sabatikal, a nie je to ani dobre zaslúžený odpočinok po namáhavom pracovnom nasadení. Mnoho z nás zastihla koronakríza už vyčerpaných a prepracovaných, a väčšine z nás vedľa chceného či vynúteného spomalenia prináša stres, neistotu a vyplavuje staré i nové traumy. Môže nás tlačiť do pozícií, s ktorými sa nevieme aktívne vyrovnávať, paralyzovať nás v pocitoch opustenia, beznádeje, neúspechu, strachu o blízku či vzdialenejšiu budúcnosť, o blízkych i seba samých. Skôr ako vnútorná realizácia je pre nás často dôležité skôr to, ako blízko či ďaleko sme od zaplatenia najbližšieho nájmu, ako rýchlo sa vieme rekvalifikovať na inú prácu, či ju vôbec z rôznych dôvodov môžeme vykonávať, či v nej bude dosť ponúk a či vôbec dostatočne doplní naše odpadnuté príjmy, o koho sa počas tejto krízy musíme fyzicky, psychicky či finančne postarať, alebo či sami nebudeme na pokraji fyzického či psychického dna. Ak sme už pred krízou nevládali bojovať so všetkými vnútornými pravidlami umeleckej prevádzky, pravdepodobne budeme mať v jej priebehu a po nej ešte bližšie k tomu s ňou na čas či nadobro seknúť.

A napriek tomu musí väčšina z nás pokračovať ďalej – vymýšľať nové práce, z ktorých sa uživiť, mať viac či menej nepríjemné konverzácie s tými, ktorí nám naše budúce práce rušia, pracovať na umeleckom diele, aj keď momentálne nemáme silu, motiváciu, ani produkčné možnosti ho realizovať. Mnoho z nás napriek týmto pocitom ďalej premýšľa, ako robiť výstavné či diskusné programy v online priestore a čo (a za akú cenu) zrušiť, (aby sme neprišli o dotácie či o publikum), a potom spolu bojovať o už aj tak roztrieštenú online pozornosť umeleckého diváka.

Vynájdi sa

Aby toho na našu psychiku nebolo málo, v prevádzke umenia kolujú i ďalšie rafinované naratívy, ktoré pružia struhu natiahnutú medzi individuálnou zodpovednosťou a systémovými exklúziami. Za jedny z najzhubnejších považujem tie, ktoré vykladajú kultúrne a umelecké profesie ako obratné v existencii na hrane, a používajú v kríze túto rétoriku ako inšpiráciu – pozrite sa na umelcov, tí sa vždy nejako vynájdu! S týmito tvrdeniami sú úzko spojené i diskusie o tom, ako práve v časoch krízy najviac kvitne kreativita. Iste je mnoho pravdy na tom, že krízová doba podnecuje v ľuďoch vynaliezavosť. Určite však nie je na mieste túto vynaliezavosť brať ako samozrejmosť, práve naopak. Výtvarník, ktorý prišiel na rok dopredu o veľkú časť príjmu, a vie, že ďalší nájom je asi posledný, ktorý si bude môcť s určitosťou dovoliť, asi ťažko práve v tej chvíli začne pripravovať svoje veľdielo.

Šťastie vraj praje pripraveným, ale kto sa na túto krízu reálne vedel pripraviť? Lepšie asi na tom budú tí z nás, ktorí si mohli zo svojej práce usporiť rezervu, ktorá ich cez toto obdobie prenesie, a o svoju prácu ani v čase krízy neprídu. Potom tí, čo majú pracovnú zmluvu (s predpokladom, že si zrovna ich organizácia nejde sťahovať opasky na platoch), následne tí, ktorí pracujú v u nás tak rozšírenom kultúrnom švarcsystéme (opäť, ak si to organizácia môže dovoliť), ďalej tí, ktorí získali tvorivé štipendium a nemusia ho vracať, tí, čo pracujú na dohodu alebo sú freelanceri, ale organizácie s ktorými spolupracujú, sa rozhodli im za prácu napriek zrušenému programu zaplatiť. Na chvoste šťastia prešľapujú tí, ktorým boli práce zrušené bez náhrady (niekedy dokonca s výčitkou, že keby boli chytrí, tak si predsa spolupráce zazmluvnia). Pripravenejší na krízu sú tiež tí z nás, ktorí nachádzajú útočisko v stenách vlastného bytu (ak v ňom, pravdaže, nežijú s násilníkom), potom tí, ktorí majú výhodný nájom alebo chápavého domáceho, ktorý im nájom zníži. A možnože aj tí, ktorí majú širokú podpornú sieť, ktorú môžu kedykoľvek zmobilizovať, narozdiel od tých, ktorí ju majú malú alebo žiadnu. V podmienkach neistoty majú tí z nás s väčším materiálnym zázemím, sociálnym a kultúrnym kapitálom, sieťami, a stabilnejším zdravím jednoducho viac možností, ako tí, ktorí sú v jednom či viacerých z týchto ohľadov prekarizovanejší.

Nájsť si miesto v krízach, plurál

Nešťastím našej doby je, že i keď sa koronakríza skončí, musíme sa čelom obrátiť k ďalším krízam, väčším, komplexnejším, rovnako či dokonca viac desivým. I pre každú ďalšiu krízu, ktorej sa budeme musieť pozrieť do očí však môže pomôcť to, čo sme uvideli v tej aktuálnej. Ako si teda v krízach hľadať miesto?

Verím, že akákoľvek celospoločenská kríza nám odhaľuje všetky nefungujúce a zanedbávané domény spoločenského života, všetky identity a životné polohy, ktoré nie sú dosť „hodné“. Odhaľuje naše limity, ukazuje nám, ako sme v živote práve na tom, psychicky, fyzicky, spoločensky, ekonomicky, politicky. Ukazuje však aj tie silné veci, ktoré ticho bublú pod povrchom, napríklad široké siete vzájomnej solidarity.

Jedným krokom k takej solidarite je aj neklásť na seba a ostatných požiadavky, ktoré nezvládame zoči voči kríze (a dosť pravdepodobne ani v dobách pokoja) plniť. Je čas na to demontovať naratívy, ktoré nám škodia a zaťažujú nás, a postupne ich nahrádzať inými, vyživujúcejšími. Je doba na to rozprávať sa o tom, ako sme na tom, a citlivo a s pochopením pracovať smerom k tomu, ako by sme na tom mohli byť. Teraz viac ako inokedy je potrebné nedopúšťať sa glorifikácie umelca ako génia, ktorému hmotný nedostatok otvára nové dimenzie kreativity. Naopak, je nutné poukazovať na to, ako krehké sú naše zamestnani, a že nie sme vzorom pre zvyšok spoločnosti v tom, ako dobre sa vieme v kríze vynájsť a vytvoriť z nej hodnotu, ale že sme vzorom prekérnych podmienok, ktoré sa budú, chtiac či nechtiac, po kríze dotýkať pravdepodobne ešte väčšieho spektra ľudí. Je zásadné začať sa intenzívne zaoberať triednymi rozmermi umeleckej prevádzky a rozdiely sa spoločne učiť prekonávať, nie ich posilňovať. Práve teraz je potrebné dívať sa tam, kde ľudia nevládzu, snažiť sa navzájom podoprieť, ale i vyjednávať balans medzi energiou, ktorú si nechávame pre vlastné fungovanie a ktorú sme schopné/í investovať smerom von. Práve teraz je potrebné brať na zodpovednosť muzeálne, galeríjne i pedagogické inštitúcie, žiadať od nich podporu a dávať im najavo, že v tom majú byť s nami, nie proti nám.

Spomalenie nemusí znamenať, že máme konečne možnosť vyprodukovať niečo zásadné. Môže byť uvedomením, že aj nerobiť „nič“ a jednoducho prežiť je niekedy obrovská a namáhavá práca, v ktorej si môžeme vzájomne pomôcť. Je čas na to učiť sa robiť veci inak, i keď za pochodu, nedokonalo, spoločným tempom, tak, ako vládzeme. Ľahké úlohy to nie sú, ale skúsiť sa to oplatí.

Podpora, o kterou je možné aktuálně žádat:

Finanční podpora projektů Spolkem Skutek:

www.spolekskutek.cz/cz/node/53

Solidární fond Evropské kulturní nadace (deadline 27. 4.):

www.culturalfoundation.eu/culture-of-solidarity

Stipendium MKČR pro výtvarné umělce/umělkyně (deadline 30. 4.):

www.mkcr.cz/prijimame-zadosti-o-stipendium-vyberove-rizeni-pro-rok-2020-2283.html

Rezidence MeetFactory pro umělce působící v ČR (deadline 30. 4.):

www.meetfactory.cz/cs/program/detail/open-call-rezidence-v-meetfactory?fbclid=IwAR1W9D-KJuHJ4YGwHGkIwe4zFV0PKbry4c-yG7VlBt1rwwHE9WCaR9M-1eg

Mimořádná výzva Fondu na podporu umenia (deadline 11. 5.):

fpu.sk/attachments/article/723/Vyzva_mimoriadna1_2020.pdf

Haló, jste tam? Podpůrné komunitní skype-sessions Institutu úzkosti:

www.institutuzkosti.cz/events/halo-jste-tam?src=cz

Jednoduchý formulář žádosti o kompenzační bonus (25 000 Kč) pro OSVČ lze vyplnit zde:

www.daneelektronicky.cz/cs/aktualni-informace-z-dp/2020/Zadost-Interaktivni-PDF-4687

Přehled o psychologické pomoci:

www.facebook.com/notes/nevypusť-duši/služby-pro-uživatele-psychiatrické-a-psychologické-péče-v-nouzovém-stavu/2701582056795045/?utm_source=veronika&utm_campaign=b004aca431-EMAIL_CAMPAIGN_2020_03_20_03_13_COPY_01&utm_medium=email&utm_term=0_c923c9db83-b004aca431-177402538

Adresář pomoci pro lidi prožívající domácí násilí:

www.domacinasili.cz/mista-pomoci/kde-hledat-pomoc-adresar/

Ilustrační obrázek: Max Máslo