Revolúcia sme my

Vladimíra Büngerová vo svojom kritickom komentári k výstave Moc bezmocných v KHB nemá ambície byť objektívnym ani apolitickým pozorovateľom a hneď v úvode upozorňuje na stigmu samotnej témy výročia, ktoré sa vďaka nadužívaniu počas ČSSR stalo nepopulárne. Zhodnocuje výstavu venujúcu sa výročiu Nežnej revolúcii najmä na základe hlavnej línie, ktorá mala ambície prezentovať trajektórie slobody prejavu. Vybrané diela síce vytvorili zaujímavé a nečakané konštelácie s prvkami chronológie, no nepodarilo sa im sprostredkovať odkaz spomínanej slobody prejavu pre budúce generácie. Táto téma by si isto zaslúžila precízne zmapovanie a zdokumentovanie v katalógu. Ten však na výstave absentuje, čo Büngerová vidí ako „premrhanú jedinečnú šancu zdokumentovať tridsať rokov kritického umenia“.

Revolúcia sme my

Recenzia výstavy vznikla počas pandémie nového koronavírusu, ktorý zastavil celý svet. Zásadným doporučením sa stala sociálna dištancia, a preto výstavné priestory ostali pre verejnosť zatvorené. Krátky text, alebo skôr poznámky napísané k ešte prebiehajúcej, ale neprístupnej výstave Moc bezmocných v KHB Bratislava, nechce byť / nemá ambíciu byť ani apolitickým a ani objektívnym komentárom.

Staršia a stredná generácia určite zaznamenala, že po roku 1989 sa z galerijnej praxe vytratil záujem výstavami oslavovať výročia, jednotlivé sviatky, okrúhle dožité alebo okrúhle nedožité narodeniny osobností a pod. Takýto postoj bol pár rokov po revolúcii pochopiteľný, súvisel s povinnými oslavami a nariadenými výročiami, ktorým sa nedalo v minulosti bez postihu vyhnúť. Boli politicky regulovanou jazdou, slúžili propagande a manipulovaniu dejín, zvýznamňovali bezvýznamné, umelo „vyrábali“ dejiny a zvečňovali etapy ideologickým tlakom a prísnym dozorom. Niektoré inštitúcie sa tejto „anti-výročnej“ línie ako znaku socializmu držia alebo ju porušujú len vtedy, keď sa týka ich samotných. Táto tendencia prirodzene nie je správna. Dobré by bolo konečne ju prehodnotiť a prelomiť, pretože si potom zabúdame pripomínať míľniky a vracať sa k historickým témam kritickou revíziou, cez novoobjavené poznatky aj z dejín umenia. Absenciou osláv netvoríme, či zabúdame tvoriť povedomie o podstatných historických bodoch. Návraty a opakovanie hodnôt sú, a verím, že naďalej budú, pre spoločnosť zmysluplné. A ako sa ukazuje, dnes aj nanajvýš potrebné. Samozrejme, týka sa to udalostí a osobností, na ktoré by sme mali byť hrdí a ktoré si „slávenie“ zaslúžia, tu sa však naše názory môžu rôzniť, aby sa rôzne mohlo vzájomne dopĺňať. Je možné, že problém výročných osláv tkvie i v tom, že ich sprevádza dojem stádovitosti a stoja medzi povinnosťou a radosťou spontánnej oslavy. Pritom posledné dve národné, štátne okrúhle výročia spoločných československých dejín – výročie založenia Československa a výročie Nežnej revolúcie dokázali galérie, múzeá, dokonca aj nezávislé centrá osláviť kreatívne a nepochybne i úprimne.

Tridsiate výročie Nežnej revolúcie na Slovensku pripomínali rôzne prezentačné formy – webový dokumentačný popularizačný projekt, dočasná inštalácia aj experimentálne riešené výstavy v kamenných inštitúciách. Kunsthalle Bratislava (ďalej KHB), naša nová kultúrna inštitúcia, ktorá vznikla pred viac ako piatimi rokmi dlhodobou snahou mnohých jednotlivcov a iniciatív, sa rozhodla k výročiu prispieť vlastným autorským, i keď na inštitúciu typu kunsthalle trochu tradičným expozičným príspevkom. Výstavu pod názvom Moc bezmocných. Politické aspekty v slovenskom a českom umení po roku 1989 s odkazom na legendárnu esej Václava Havla pripravila kurátorka Lenka Kukurová ako svoj tretí projekt pre KHB.[1] Dodajme, že z trojice vychádza ako najkonzistentnejší. Jeho zámerom je rekapitulovať kritické reakcie umeleckej scény, reagujúce na politické a sociálne témy za posledných tridsať rokov, teda odohrávajúce sa počas slobody prejavu, ktoré sú vo výraznej miere charakterizované dvoma spoločnými menovateľmi – kolektívnym prístupom a angažovanosťou jej predstaviteľov.

Téma výstavy zodpovedá zmenám v spoločnosti po roku 1989, v ktorých nastal obrat ku aktívnej správe vecí verejných, k možnostiam otvorene vyjadrovať názory, zhromažďovať sa a verejne svoje pohľady deklarovať. Hoci na začiatku 90. rokov silno zaznievala z úst umelcov i historikov umenia túžba po odpolitizovaní umenia, po definitívnom konci vplyvu politiky na umenie a naopak, nestalo sa tak, pretože „projekt druhé moderny vyrůstá právě z odmítnutí této bezvýchodnosti, resp. z potřeby obnovit politiku jako smysluplnou možnost podílet se na změně světa, v němž žiji a jeho stav zakouším jako neuspokojivý.“[2]

Projekt Lenky Kukurovej sa sústredí na výber prác z českého a slovenského umenia, ktoré analyzuje a upozorňuje na praktiky politickej a mediálnej moci, témy sociálne, rasové, na sexuálnu a rodovú nerovnosť, ochranu prírody a rôzne podoby individuálneho alebo kolektívneho umeleckého aktivizmu. Kurátorka zvolila diela tých umelkýň a umelcov, ktorí systematicky tvoria umenie s istou dávkou subverzie, niekedy i kontroverzie a otvárajú verejný diskurz. V osobe kurátorky sa pre prospech spracovanej témy spája skúsenosť aktivistky a teoretičky umenia, ktorá sa odborne koncentruje práve na výskum umenia a politiky.[3] Na výstave vnímame obidve tieto polohy, kurátorskú a rovnako aktivistickú. Ak v kurátorskom výbere diel čítame prítomný aktivizmus, nie je to náhoda. Pripomeňme, že výstava sa uskutočnila v čase otvorených protestov umeleckej komunity nad stavom kultúry a pred nadchádzajúcimi voľbami, v ktorých hrozil potencionálny vzostup fašistických a extrémistických síl.

Aj napriek opodstatnenosti až nevyhnutnosti usporiadania takto tematizovanej výstavy, mám k jej koncepcii niekoľko kritických pripomienok. Domnievam sa, že Peter Kalmus patrí k výrazným a mimoriadne aktívnym osobnostiam sledovanej témy na to, aby bol zastúpený len jedinou relatívne novou prácou (12 apoštolov, 2016, SNG), i keď významnou v aktuálnej spoločenskej situácii.

Kukurová vo výstavnom projekte zmixovala rôznorodé umelecké prístupy, napríklad internetový projekt Reakcia (Zuzana Pacáková a Andrej Kolenčík, 2018), aj mladú iniciatívu Stojíme pri kultúre, no chýbal širší záber na príbuzné aktivity v Česku a staršie iniciatívy, ktoré pomalé kultúrne vody v minulosti u nás rozvírili (Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo, 2010).

Výstava je výberovým prehľadom diel od 90. rokov 20. storočia až do súčasnosti, v mierne naznačenej chronológii. Dochádza k miešaniu starších prác s novými, individuálnych s kolektívnymi, prelínaniu rôznych tém, nepracuje sa s tematickým zoskupovaním. Jednotlivé diela sú nainštalované skôr na základe estetických a technických požiadaviek tej ktorej práce, zásluhou čoho však vznikajú pozoruhodné koexistencie a vzájomné vzťahy. Symbolicky vo vstupe výstavy visí kinetický reliéf Marcela Mališa (La Rivoluzione Siamo Noi, 2010, SNG), nastavujúci zrkadlo dejinným premenám, záver patril záznamu akcie vo verejnom priestore Ilony Németh (Hmla, 2013) ponárajúci bratislavské Námestie slobody do hustej hmly. V centrálnej miestnosti z výšky „strašila“ busta Roberta Fica (Dalibor Bača, Doc. JUDr. Robert Fico, CSc., 2010) oproti drevenej stupňovitej konštrukcii na sedenie, ktorá evokovala parlament, tribúnu, auditórium, sympózium a spoločenstvo v realizácii architekta výstavy Stana Masára. Aj „vďaka“ nevyhnutnej zmene mierky, pôsobí prenos diel z verejného priestoru do interiéru výstavných priestorov rozpačito (Partizáni Šymona Klimana alebo Hudecov mural art). Prenos z vonku do vnútra nefunguje, spomínané práce prirodzene zaznievajú v ringu ulíc, námestí a architektúry. Jedinou výnimkou inštalovanou v exteriéri sa stal expresívny Výkričník (1974 – 2018) Rudolfa Sikoru. Škoda, že v logike public artu sa neuvažovalo aj o začlenení iných prác, nielen v blízkosti KHB.

Priepustnosť hraníc niektorých diel, kde je náročné oddeliť umeleckú a občiansku rovinu, navádza samotnú tému výstavy na otvorenie do voľnejšieho konceptu, ktorý by nesiahal výhradne po prácach umelcov, ale doplnil by i ne-umelecké reakcie. V slovenskej časti na výstave určite chýbali protestné akcie AntiKulich I. a II. (2010), z 90. rokov zase práce Miroslava Nicza a Eleny Pätoprstej. Skutočným zážitkom bola možnosť opäť vidieť vo výstavných priestoroch niektoré staršie práce (Jana Želibská, Pavlína Fichta Čierna, Rudolf Sikora, Peter Meluzin a iné). Výborne zarezonovali v kontexte výstavy diela Blažeja Baláža (podobné práce na jeho monografickej výstave inštalované pred desiatimi rokmi v rovnakom priestore energiu strácali), či znovu pripomenuté nadčasové kresbové zásahy do volebných lístkov Sladké zajtrajšky (1992 – 2002) Evy Filovej, Revolution (2005) Krištofa Kinteru a mnohé ďalšie. Ako jediná sa v kurátorskom texte spomína inštalácia Martina Piačeka (Václav Havel: Vymývaní, 2014/2919), ktorá je však precenená, zostala stepovať v mantineloch ilustrácie myšlienky, nepatrí práve k najpresvedčivejším príspevkom výstavy a ani autora.

Problematickým miestom sú sprievodné texty, drobné anotácie k jednotlivým vystaveným dielam. Vo viacerých sú nepresnosti, žiadala by sa investigatívnosť – razantnejšie a pre diváka zrozumiteľnejšie vysvetlenie diania hlavne pri prácach, ktoré sprevádzala kontroverzia a spoločenská debata. Precízne vysvetliť chronológiu dejov i účastníkov, pretože sa neobišli bez zásahov, i keď nie priamo cenzúrnych, ale skôr v nejakej forme postihu – stopnutím finančných dotácií, stratou sponzora, výstavného priestoru, renomé atď. Cesta k slobode prejavu je problematická, na výstave vlastne nebola prezentovaná v takej miere, aby ju širšia verejnosť dokázala pochopiť a nájsť v nej odkaz do budúcnosti.

Zásadným nedostatkom viacerých projektov KHB je absencia výstavného katalógu. Vydávajú ich iba výnimočne, ak získajú viac financií od štátu, alebo donorov (pre objektivitu podotknime, že minulý rok bol pre inštitúcie patriace pod MK SR žalostný). Systém nezaručuje, že si výstava katalóg „zaslúži“ na základe odborného prínosu, ale dostáva sa do situácie, že ho majú tie, ktorým sa podarí získať kapitál, nie vždy ide o manažérske rozhodnutie. Prebehli tu výstavy, ktoré by publikáciu mali mať, ale nemajú ju a potom tu boli tie so sponzorom, pričom odborné kritériá pri rozhodovaní o podpore vzniku katalógu pre konkrétne výstavy nie sú celkom jasne formulované a tlmočené. Dúfajme, že v novej etape samostatnosti sa to KHB podarí zmeniť. V prípade tohto projektu to vidím ako kameň úrazu s premrhaním jedinečnej šance zdokumentovať tridsať rokov kritického umenia a po prepracovaní a doplnení textov sa zaslúžiť o cenný publikačný počin.

[1] Prvým projektom, ktorý pre KHB kurátorsky pripravila, bola výstava Strach z neznámeho v roku 2016, v roku 2018 ďalej spolupracovala s Omarom Mirzom na výstave Orly & holubice.

[2] Škabraha, Martin: Život a dílo v postsimulakrální společnosti aneb od postmoderny k druhé moderně. In: Ševčík, Jiří a Jeřábková, Edith (eds.) Mezi první a druhou moderností 1985–2012. VVP AVU, Praha, 2011, s. 31.

[3] Dizertačná práca Lenky Kukurovej: Politické aspekty v súčasnom umení. České a slovenské umenie v období 1989 – 2011. Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta, Ústav pro dějiny umění, (2012) a viaceré ďalšie publikácie a výstavy na danú tému.

Darina Alster & Tamara Moyzes, Dalibor Bača, Zbyněk Baladrán, Blažej Baláž, Pavlína Fichta Čierna, Jiří Černický, Eva Filová, Daniel Fischer, Andreas Gajdošík, Guma Guar, Oto Hudec, Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová, Peter Kalmus, Kassaboys, Michal Kindernay, Krištof Kintera, Šymon Kliman, Lenka Klodová, Zdena Kolečková, Jan J. Kotík, Marie Lukáčová, Marcel Mališ, Peter Meluzin, Michal Moravčík, Mothers Artlovers, Michal Murin, Ilona Németh, Martin Piaček, Pode Bal, Tomáš Rafa, Reakcia, Emília Rigová, Rafani, Maroš Rovňák, Rudolf Sikora, Stojíme pri kultúre, Kateřiná Šedá, Maja Štefančíková, Nová Věčnost, Martin Zet, Jana Želibská / kurátorka: Lenka Kukurová / Moc bezmocných. Politické aspekty v slovenskom a českom umení po roku 1989 / Kunsthalle Bratislava / 22. 11. 2019 – 5. 4. 2020

Foto: Martin Marenčin, Eva Lančaričová (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)