Varujem vás pred vašou anatómiou!

Zuzana Révészová sa v recenzii venuje ešte stále aktuálnej výstave Moja krajina, moja krv!, ktorú pre košickú Šopa Gallery pripravil Robert Gabris spolu s kurátorom Miroslavom Klebanom. Autor sa na výstave prezentuje komorným súborom kresieb, ktorými odkrýva svoj súkromný archív spomienok a polemizuje, či môže a chce patriť do celospoločenského obrazu Slovenska. „Zaznamenáva svoj vzťah voči rodnej krajine, ktorá produkuje svoju imaginárnu komunitu na základe veľmi exkluzívnych kritérií konformnej identity s často rasistickým podtónom. Výstava je kritikou tohto pohľadu, s veľmi jasným stanoviskom a snahou doslova prekresliť ho tak, aby kolektívna identita zahrnula aj ľudí, ktorí momentálne do tohto obrazu nepatria,“ píše Révészová.

Varujem vás pred vašou anatómiou!

V košickej Šopa Gallery (hoci zatvorenej pre opatrenia proti šíreniu koronavírusu) momentálne vystavuje Robert Gabris a podľa textu tlačovej správy tým galéria sleduje snahu zaradiť jeho dielo do povedomia súčasnej slovenskej umeleckej scény. Toto tvrdenie pôsobí provokatívne a odvoláva sa na predpoklad, že na Slovensku nie je Gabris príliš známy. Okrem toho, že vystavoval v New Yorku, Berlíne, Viedni, Paríži, Šanghaji, Štrasburgu, Bukurešti a Krakove je však pomerne aktívny aj v slovenskom prostredí. Opakovane bol zastúpený v projektoch tranzit.sk, vystavoval v Gandy Gallery, Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici alebo Rakúskom kultúrnom fóre v Bratislave. Prezentácia v Šopa Gallery tak chce, zdá sa, prispieť k deklarovaniu Gabrisovho jasného miesta v diskurze súčasného výtvarného umenia na Slovensku. Robert Gabris sa narodil na Slovensku, študoval na VŠVU (2006 – 2010) a následne na viedenskej Akadémii výtvarných umení (2010 – 2014). V súčasnosti žije a pracuje vo Viedni. Svojimi kresbami spochybňuje celospoločenský obraz Slovenska a polemizuje, či do neho chce (a môže) patriť.

Kresba je dominantným výrazovým prostriedkom, ktorý charakterizuje jeho autorský rukopis. Často sa inšpiruje najmä anatómiou, fyziológiou a morfológiou objektov. Sám to nazýva „pitvou rôznych svojich osobností“. Tvary premieňa v symboly a v jemných kontúrach dáva najavo veľmi subtílnym spôsobom silné politické odkazy, spojené s otázkami perspektív menšín, vylúčenia a rasizmu. Sám sa niekoľkokrát vyjadril, že sa považuje za angažovaného umelca a politiku jeho tvorby okrem charakteristickej kresby, jemnej farebnosti a poetiky tvarov skladá aj komunikáciou osobných odkazov, autobiografie a exponovaním a spracovávaním svojej vlastnej identity ako identity Róma a homosexuála.

Prezentácia v Šopa Gallery je uceleným pohľadom na rodnú krajinu pohľadom zvonku. Zaznamenáva svoj vzťah voči rodnej krajine, ktorá produkuje svoju imaginárnu komunitu na základe veľmi exkluzívnych kritérií konformnej identity s často rasistickým podtónom. Výstava je kritikou tohto pohľadu, s veľmi jasným stanoviskom a snahou doslova prekresliť ho tak, aby kolektívna identita zahrnula aj ľudí, ktorí momentálne do tohto obrazu nepatria.

Centrálnym prvkom v prvej miestnosti výstavy je zavesené dielo Mapa s vnútornou reflexiou autorovho vzťahu k svojej krajine. Subtílnu kresbu doplňuje množstvo pojmov, výkrikov a výčitiek nespravodlivosti či nepohodlia pre nemožnosť nájsť zmysluplné miesto v kolektívnej predstave republikovej spolupatričnosti. Mapa je dielom abstraktných tvarov a pojmov. V úvode fyzicky prinúti každého návštevníka pokľaknúť. Autor uvádza, že ide o emocionálnu mapu jeho vlastnej minulosti. Aby sme si mohli prečítať, čo sa na lístočkoch píše, musíme pristúpiť k pokore a priblížiť sa, akoby symbolicky vypočuť si obžalobu toho, čo všetko môže krajina (vo svojej abstraktnej prítomnosti) jednotlivcovi spôsobiť. Pojmy sú explicitné, akoby vysypané z rukáva kontrastujú so subtílnou kresbou prepracovaných štruktúr, pripomínajúcich tkanivo surového mäsa. Dodávajú kontext autorovej identity, odkazujú na rasizmus, vylúčenie, vrstvy viacúrovňového odmietnutia kolektívneho obrazu o „Slovákovi“, s ktorým sa Gabris nevie stotožniť. 

Nad ležiacou pojmovou mapou abstraktnej formy sa nachádzajú Tri krajiny. V ďalšej miestnosti následne vidíme kresby vnútorností, čriev, ktoré znázorňujú pohľad Gabrisovho „trávenia“ vlastnej identity (Tri črevá). Následne je vystavený dekoračný svadobný veniec (Veniec z ruží), okolo neho sú rozložené ampulky s jeho vlastnou krvou (Moja krv a srdce), pod ním je vystavený Art Book s anatomickou štúdiou vlastného čreva. Týmto silným obrazom výtvarník adresne odkazuje na svoju rómsku identitu. 

Najmenej explicitným prvkom v Gabrisovej inštalácii je mapový triptych Tri krajiny. Farebné kresby ceruzkou, krajiny snov, v troch farebných variantoch deformujú obraz mapy Slovenska podľa splošteného uhla pohľadu tak, aby zjavne demonštrovala výrazné prvky v jeho vlastnom chápaní. Majú tak pripomínať túžbu stať sa svojským spôsobom súčasťou rodnej krajiny. Prekreslenie mapy Slovenska má tak možnosť silou výrazu obmeniť kartografickú realitu. Mapu ako výrazne politický nástroj pretvorí dôrazom na regionálne vnímanie, sploští Tatry a zdôrazní lokálnu rôznorodosť. Moc, ktorú má zvyčajne mapa ako dominantný nástroj popisu reality a tvorby politickej imaginácie, je možné dať do rúk každému, kto zo svojej pozície vie popísať deformáciu dominantnej predstavy, a upozorniť na vyčlenenie, nedostatky, odsunutie na okraj prostredníctvom svojskej a jemnej linky kresby. 

Premena mapy krajiny je tak najsilnejšou spoločenskou zbraňou, ktorú Gabris v tejto inštalácii ponúka. Osviežuje tak politické umenie aktuálnym presahom do súčasnej kartografie, geografie a antropológie a otvára možnosti dialógu s trendmi týchto disciplín na Slovensku a v zahraničí (napríklad iniciatíva This is not Atlas [1]). Explicitné výkriky a biologické metafory umocňujú nástojčivý postoj, že je treba niečo zmeniť. Vo svojich kresbách ponúka cesty nových príbehov o identite nielen vo forme kritiky či popierania, ale najmä otvorením nových možností redefinovania toho, čo je spoločné. Dominantné vulgárne predstavy o tom, kto je Slovákom, by mali umožniť vyjsť viac na povrch rôznym utíšeným hlasom, aby sa podieľali na rozhovoroch a obrazoch o tom, akí chceme a môžeme byť.

[1] orangotango. This is not an atlas. 2019.  https://notanatlas.org/about/


Robert Gabris – Moja krajina, moja krv! / Kurátor výstavy: Miroslav Kleban / Šopa Gallery / Košice / 20. 2. 2020

Foto: Tatiana Takáčová a archív Roberta Gabrisa. Fotoreport k výstavu nájdete tu.

Zuzana Révészová | Zuzana Révészová (*1989) vyštudovala sociológiu, umenovedné štúdiá a právo na Masarykovej univerzite v Brne. Momentálne je doktorandkou na katedre regionálnych vied a manažmentu Ekonomickej fakulty Technickej univerzity v Košiciach. Zaoberá sa kultúrnou politikou, výskumom kultúry a rozvojom miest v Creative Industry Košice a v združení Spolka. Dohodobo spolupracuje s tranzitom v Bratislave a VUNU Gallery v Košiciach.