Artalk.cz

Maliarska správa o postfaktickej dobe

V bratislavskej galérii White & Weiss vystavuje od 12. februára obrazy globalizovaného sveta ukrajinský maliar Vlad Yurashko. Yurashko je absolventom charkovskej akadémie dizajnu a umenia a na viditeľné miesto slovenskej výtvarnej scény sa prepracoval postupne v priebehu posledných troch rokov aj vďaka výstavám No Yesterday / No Tomorrow v trnavskej Galérii Jána Koniarka či kolektívnou výstavou Criticon – kritická maľba v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach. Roman Gajdoš píše o jeho aktuálnej prezentácii s názvom Azylant Book, v kurátorskej koncepcii Vladimíra Beskida, ktorá je podľa neho maliarskym súborom vizuálnych záznamov sveta poznačeného mediálnymi obrazmi. 

Maliarska správa o postfaktickej dobe

Skupinové protesty, vojenské prehliadky a anonymita armády, bližšie neidentifikovateľné davové zhromaždenia, civilizačné nepokoje, povstania a demonštrácie, Majdan, stretnutie G20 a britská kráľovská rodina, zástavy a horiace autá v uliciach, nemecká kancelárka a pápež František – útržky správ smerujúcich odnikiaľ nikam, ktoré sa bezcieľne potulujú naším virtuálnym priestorom a hľadajú svojho adresáta, sa na Yurashkových plátnach stretávajú vedľa seba a usvedčujú nás z toho, ako si mozaikovo skladáme svet.

Mnohé z jeho námetov sú dnes vizuálnym klišé, neprítomnými obrazmi, ktoré natoľko infikovali našu kolektívnu vizualitu, že o nich dokážeme spoločne hovoriť bez toho, aby sme sa v danom momente na ne pozerali. Yurashko si z tohto dôvodu môže dovoliť akýkoľvek stupeň maliarskej deformácie, pretože mnohé z jeho obrazov sú starostlivo vybrané z našej kolektívnej pamäti a vytvárajú familiárny dojem známych vecí, v ktorých sme sa už dávno zabývali – záber na hríb jadrového výbuchu, utečenci v nafukovacom člne, ťažkoodenci postupujúci proti demonštrujúcemu davu. 

Jeho osobná skúsenosť s migráciou a opustením domova, rovnako ako služba v sovietskej armáde v rokoch 1989 – 1991, však dodáva týmto všeobecným obrazom nádych osobného príbehu a angažovanosti. Autorova pozícia tak rozhodne nespočíva v nestrannom pozorovaní pretavenom do maliarskych poznámok, ale je subjektívnou výpoveďou, ktorá vychádza z vlastnej skúsenosti. Zo všeobecne známeho symbolu migrácie utečencov v nafukovacom člne sa stáva metafora vlastnej cesty a figúry nastúpených vojenských jednotiek  na obraze Parade of Machines z roku 2010 predstavujú maliarsky názor na autorovo pôsobenie v armáde. Nemajú tváre či individuálne črty a môžeme ich čítať ako popretie jednotlivca, zatiaľ čo ich vyblednutá farebnosť odkazuje k dennodennej šedi a nezmyselnému stereotypu. 

Aj keď majú tieto plátna svoje predlohy vo fotografických obrazoch, nedisponujú digitálnou teatralitou, ktorá je často príznačná pre autorov využívajúcich pri svojej tvorbe vizualitu počítačového výstupu. Yurashkove maľby, ktoré sú expresívnym prerozprávaním technických obrazov (väčšinou fotografie, prípadne filmového pásu v cykle Azylant Book, podľa ktorého je pomenovaná celá výstava), pôsobia rozmazane, špinavo a poškodene ako staré fotografie vytiahnuté z kartónovej krabice. Práve tento moment, napriek ich maliarskej štylizácii, im dodáva auru autenticity a uveriteľnosti. Akákoľvek formálna čistota by bola v autorovom prípade len západným mýtom a pózou.

V Yurashkovej tvorbe nie je fotografia chápaná ako neosobné dokumentačné médium, ale naopak, ako médium produkujúce veľmi špecifické postoje. Rovnako tak jeho maľby ponúkajú svojím expresívnym podaním subjektívny komentár, ktorý nahrádza slová, ktorými by sme tieto situácie opísali. Jeden zo základných poznatkov teórie fotografie koniec-koncov hovorí, že význam obrazu závisí od toho, akými slovami ho označíme, teda ako ho pomenujeme.  

V cykle Attraktion (2015 – 2020), ktorý pozostáva z malieb menšieho formátu rozmiestnených kolážovo po celej jednej stene galérie, sú mnohé obrazy uložené oddelene vedľa seba na jednom kuse plátna. Znova sa tu stretávajú obrázky ako vo večerných správach a podobne ako v nich chce každý vytlačiť vizuálnu informáciu, ktorá sa nachádza v jeho bezprostrednej blízkosti, a zaujať jej miesto v diváckej pozornosti. Dôležitý pri týchto obrazoch je kontext, teda čo vzhliadneme pred a po každom z nich. Keď autor ponecháva na jednom plátne viaceré motívy, ktoré sú od seba jednoznačne oddelené, evokuje vizuálny smog, ktorému musíme dennodenne čeliť a v ktorom sa snažíme zorientovať.

Napriek tomu odkazuje komponovanie scén, ktoré okupujú plátna v tejto sérii, viac na denníkové zápisky ako na snahu prerozprávať moderné dejiny v skratke. Je to akési antihistorické rozprávanie, historický obraz s novou funkciou, bez komplexného naratívu, roztrieštený na desiatky malých rozprávaní.

Kým v cykle Azylant BookAttraktion pracuje Yurashko s modernými dejinami a cez ich optiku navracia do hry historický obraz, od roku 2012 zaznamenávame v jeho tvorbe aj prácu s motívom krajiny, presnejšie s motívom hustého a neznámeho lesa, ktorý funguje ako metafora neprehľadnosti a nepreniknuteľnosti nášho sveta. Je v tom niečo starobylé – z lesnej farebnej hmoty lesa vychádzajú na jeho obrazoch predkovia a duchovia, ktorí pri hlbšom skúmaní pripomínajú skôr prieskumné vojenské jednotky – minulé a starobylé obrazy na seba berú podobu tých súčasných a znova ich dokážeme čítať cez autorov osobný príbeh. Tak napríklad v dvoch väčších obrazoch, ktoré otvárajú expozíciu v galérii White & Weiss a pochádzajú z roku 2013, sa zjavujú rozostrené postavy vojakov, ktoré akoby v atmosfére rusko-ukrajinského konfliktu predpovedali zjavenie sa zelených mužíkov na Kryme o rok neskôr.

Moderné a súčasné dejiny sa na Yurashkových plátnach prestupujú a koexistujú rovnako ako maliarske rukopisy, ktoré používa. Maliari ako Gerhard Richter, Daniel Richter, Luc Tuymans alebo Sigmar Polke sú v jeho plátnach prítomní až do takej miery, pri ktorej divák stráca akúkoľvek pochybnosť, že by boli len autorovou vnútornou inšpiráciou. Navyše, samotný kurátor výstavy v sprievodnom texte používa prirovnania ako „tuymansovké zobrazenie“ alebo „danielorichterovská poetika“, čím poukazuje na autorovo vedomé zaobchádzanie s maliarskymi jazykmi týchto umelcov. Yurashko však ich používaním neodkazuje k postmodernému kombinovaniu rukopisov, ktoré by nezúčastnene prechádzalo naprieč dejinami umenia ako veľkým archívom, z ktorého autor môže príležitostne a podľa vlastnej potreby vyťahovať ktorúkoľvek zložku. Ide skôr o rezignovanie na možnú orientáciu v neprehľadnom svete umenia, podobne ako my (bez toho, aby sme si to mnohokrát uvedomili) rezignujeme na orientáciu v zhlukoch mediálnych a internetových obrazových správ, keď sa pokúšame sprehľadniť náš svet. 

Azylant Book pôsobí ako súbor uniknutých zdrapov vizuálnych správ a ukazuje nám, že naše videnie nikdy nie je transparentné, ale do veľkej miery je vždy poznačené tým, čo o veciach vieme a čomu veríme.


Roman Gajdoš

Foto: Adam Šakový (fotoreport z výstavy dostupný tu)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *