Rok 1968 v slovenskej kinematografii

V histórii slovenskej kinematografie sú šesťdesiate roky považované za jedno z najvýznamnejších období. Na Slovensku sa začala formovať nová generácia filmových tvorcov, ktorí značne ovplyvnili dejiny kinematografie. Nové, progresívne prístupy v ich tvorbe boli dôsledkom uvoľnenia ideologického tlaku komunistických orgánov. Mladí slovenskí filmári sa tak prirodzene začlenili do európskeho filmového trendu tzv. novej vlny. Komentárom Evy Filovej o slovenskej kinematografii tohto obdobia pokračujeme v publikovaní textov, ktoré sa venujú výročiu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Grab z filmu Tryzna, r. V. Kubenko, P. Mihálik, D. Trančík, 1969

Rok 1968 v slovenskej kinematografii

Ak by som mala bilanciu roku 1968 začať osobne, tak potom musím priznať farbu a vyklopiť, že som bola počatá na jar a svet som uzrela v decembri roku 1968. Také Dubčekovo dieťa. To, čo zažili moji rodičia – celospoločenskú eufóriu a občiansku spolunáležitosť – som si prežila v novembri a decembri 1989 a bolo to tým najsilnejším v mojom živote. Nehanbím sa, že som stála na námestí a štrngala kľúčmi – bez zrútenia totality by som sa nikdy nedostala na vysokú školu (otec-emigrant) a po celý život by ma prenasledoval zlý kádrový posudok. Sloboda a nezávislosť sa mi stali najvyššími hodnotami (tí, ktorí ma poznajú, vedia). Eufória a nádej, ale tiež smútok a beznádej, poznačili aj (česko)slovenskú kinematografiu – nielen hranú, ale aj dokumentárnu a spravodajskú tvorbu. Veď práve v rokoch 1968–1969 vznikli silné diela so štylisticky osobitou formou a občiansky naliehavou výpoveďou.

Spravodajský film

Politicky najsledovanejším článkom filmovej výroby bol Spravodajský film, ktorý sa zodpovedal priamo Ústrednému výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a vyrábal krátke spravodajské filmy. Žurnál Týždeň vo filme (od roku 1983 Kinožurnál) bol do roku 1990 štandardnou súčasťou filmových predstavení, ktoré pozostávali zo žurnálu, krátkeho dokumentárneho filmu a hlavného, dlhého filmu. Žurnál mal flexibilnú dĺžku od 9 do 15 minút a zostavený bol z 3 až 15 rôzne dlhých šotov z domova a zo zahraničia, zo spoločenského, politického, kultúrneho a športového diania, pričom k mimoriadnym udalostiam vznikali monotematické čísla. Žurnál bol akousi „povinnou jazdou“ pre začínajúcich filmárov aj divákov – mnohí kameramani a dokumentaristi začínali v spravodajskom filme a diváci ho museli odtrpieť (aj preto sa chodilo do kina neskôr), kým sa dočkali vytúženého filmu. V šesťdesiatych rokoch sa však začala meniť nielen politická klíma, ale aj úloha filmového spravodajstva, ktorú prevzala televízia. Došlo k postupnému odkloneniu od politických tém smerom ku konkrétnym spoločenským problémom a zaujímavostiam zo sveta – nielen toho „družobného“, východného bloku a rozvojových krajín, ale aj západnej Európy a Ameriky. Menej sa bojovalo za mier, demonštrovalo proti imperializmu a viac sa kritizovalo, vzdelávalo a exotizovalo žitú všednosť.

Filmári sa vracali na miesta, ktoré mali byť chválou budovateľských a kolektivizačných úspechov rokov päťdesiatych, a prinášali nelichotivý obraz skutočnosti (nedostavané stavby, zanedbané družstvá) a dôkazy o ťažkom živote v zaostalých regiónoch. Ľahké kamery a magnetický záznam zvuku umožňovali improvizáciu priamo na mieste, režiséri-redaktori spovedali miestnych obyvateľov a tí otvárali svoje boľavé duše priamo na kameru. Inscenované zábery snímané ťažkými kamerami a (literárny, vševediaci, skresľujúci) voice-over predchádzajúcej dekády vystriedali zábery z ruky a živé, hoci ešte opatrné výpovede.

Grab z filmu Tryzna, r. V. Kubenko, P. Mihálik, D. Trančík, 1969

Napriek udalostiam v roku 1967 a v januári 1968 (kontroverzná augustová návšteva prezidenta Novotného v Matici slovenskej, jesenné pražské študentské nepokoje, decembrové zrušenie spojenej funkcie prezidenta a prvého tajomníka ÚV KSČ, zvolenie Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ), spravodajské žurnály neavizovali žiadne politické zmeny. Až v marci (od Týždňa vo filme č. 12) sa spustila lavína príspevkov, ktoré svedčili o politickom pohybe: rozhovory a besedy o aktuálnom dianí v politike, o obrodnom procese a požiadavke na federatívne usporiadanie spoločného štátu. Vyplavujú sa svedectvá o politických zločinoch a nastupuje téma rehabilitácií, spomína sa na generála M. R. Štefánika, k politickej situácii sa v novej rubrike Otvorené slová vyjadrujú robotníci a baníci. Prelomovou udalosťou sa stalo aprílové zasadnutie novej vlády a z neho vyplývajúci Akčný program KSČ, ktorý sa stal spúšťacím mechanizmom k demokratizácii spoločnosti (Týždeň vo filme č. 17, 19). Taktiež výmena na čele štátu – Antonína Novotného vystriedal armádny generál Ludvík Svoboda, ktorý sa (spolu s Dubčekom a ďalšími predstaviteľmi) vďaka svojmu menu stal symbolom „pražskej jari“ a krátkej, ale o to intenzívnejšej rezistencie voči augustovým okupantom.

Na jar 1968 sa spoločnosť prebudila z dlhoročnej letargie, prekonávala sa bariéra mlčanlivosti a len ťažko sa hľadali slová na pomenovanie (staro)nových skutočností – ako dokazujú dobové ankety a improvizované rozhovory. Verejnosť dychtila po pravdivých informáciách, ktoré jej boli dovtedy odopierané (problémy sa kamuflovali a riešili za zavretými dverami), médiá reagovali na marcové zastavenie cenzúry a prinášali fakty a svedectvá o vykonštruovaných politických procesoch, pracovných táboroch a týraní politických väzňov. Medzi reportážami nájdeme tematizované rehabilitácie nespravodlivo odsúdených a popravených slovenských dôstojníkov a generálov (Týždeň vo filme č. 18), veľkonočné požehnanie pápeža Pavla VI. z vatikánskeho balkóna, návštevu cintorína obávanej leopoldovskej väznice (Týždeň vo filme č. 19), pripomenutie zakladateľov Československa, národnú púť na Bradlo a odstraňovanie ostnatých hraničných plotov na Devíne (Týždeň vo filme č. 20).

Ako v dusivej letnej atmosfére stúpalo napätie medzi československou vládou a krajinami Varšavskej zmluvy, najmä Sovietskym zväzom, tak hustlo aj politické spravodajstvo: tri júlové žurnály (Týždeň vo filme č. 28, 29, 30) priniesli reportáž z návštevy predsedu Národného zhromaždenia Jozefa Smrkovského v Bratislave, rozhovory s robotníkmi a vedeckými pracovníkmi, reportáž z mimoriadneho zasadania bratislavských komunistov, ktoré sa konalo v dnes už neexistujúcom Parku kultúry a oddychu a ktorého bodom bol varovný „varšavský“ list z júlového stretnutia piatich krajín Varšavskej zmluvy, reportáž z bratislavských ulíc s kladnými reakciami na zverejnenú odpoveď našich komunistov na „varšavský list“, a napokon, svoju podporu Dubčekovi nasnímali aj filmári, pracovníci redakcie filmového žurnálu. Týždeň vo filme č. 32 bol monotematicky venovaný bratislavskému rokovaniu šiestich komunistických a robotníckych strán, ktoré nadväzovalo na stretnutie československých a sovietskych reprezentantov v Čiernej nad Tisou.

Po dvoch letno-dovolenkových žurnáloch (č. 33 a 34) došlo k prvému výpadku periodicity v histórii žurnálu a až začiatkom septembra sa do kín dostalo dvojčíslo Týždeň vo filme č. 35–36. Dôvod bol prozaický: invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Pre spravodajcov išlo o hektické dni, počas ktorých v sťažených a rizikových podmienkach nakrúcali od skorého rána a vyvolaný materiál každý deň vozili do viedenskej televízie, odkiaľ putoval do celého sveta.[1] Žurnál bol nabitý emotívne silnými obrazovo-zvukovými materiálmi, ktoré nepotrebovali komentár: tanky a ulice plné rozhorčených ľudí, stopy po streľbe na fasáde budovy, stopy krvi na dlažbe, delegáti mimoriadneho zjazdu ÚV KSS, nový prvý tajomník ÚV KSS Gustáv Husák po návrate z Moskvy, Husákov plamenný prejav s najcitovanejším výrokom: „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické…!“ Žurnál sa za enormného záujmu ľudí premietal štyri týždne v kine Čas. Stopnutý bol na Husákov príkaz. Avšak stačilo odstrihnutie úvodného titulku, doplnenie o nový názov Čierne dni a preklasifikovanie na dokumentárny film a znovu bol zaradený do distribúcie. Následne putoval do trezoru a zodpovední pracovníci sa zaň (aj ďalšie filmy) dostali na „čiernu“ listinu.

Grab z filmu Leopoldovská pevnosť, réžia L. Kudelka, 1968

Poaugustová konsolidácia spoločnosti sa vo filmovom spravodajstve prejavovala pozvoľna – tanky a ťažká vojenská technika síce zmizli z očí (do odľahlejších a nenápadnejších lokalít), ale nezodpovedané otázky a bežné životné problémy ostali. V žurnáloch sa objavovali témy a sprievodné javy dohasínajúcej spoločenskej obrody, ale aj podprahovo provokatívne príspevky: ako napriek panickému vykupovaniu základných potravín fungovalo zásobovanie obchodov, ako je dobre postarané o turistov v Rumunsku (ktoré označilo inváziu za chybu), ako sa v oknách bytov rozhorelo státisíce sviečok pri príležitosti spomienky na 24. výročie SNP (Týždeň vo filme č. 37), ako sa život pomaly vracia do bežných koľají, ale stopy (pamätné tabule obetiam, poškodené budovy) po tragických udalostiach nezmizli (Týždeň vo filme č. 38), ako sa mnohí dovolenkári rozhodli ostať v zahraničí a vo Viedni žiadajú o politický azyl (Týždeň vo filme č. 39), ako na slovenských vysokých školách začal nový školský rok, a čo si myslia študenti o intervencii, odchode vojsk a emigráciách (Týždeň vo filme č. 41), ako zahraniční študenti v Prahe zahájili školský rok a čo si myslia o politickej situácii (Týždeň vo filme č. 42), ako predsedovia rehabilitačných senátov zložili sľub a prevzali dekréty (Týždeň vo filme č. 43), ako sa v Bratislave začalo Medzinárodné bienále mladého umenia DANUVIUS 1968, ktoré otvorilo priestor aj pre umelecké vyjadrenie občianskeho vzdoru (Týždeň vo filme č. 47). K pietnej spomienke na obete okupácie poslúžil aj deň Pamiatky zosnulých, počas ktorého cintoríny zažiarili sviečkami (Týždeň vo filme č. 46).

Do popredia politického spravodajstva sa dostali rokovania o federatívnom usporiadaní republiky, 120. výročie vzniku Slovenskej národnej rady a podpísanie a prijatie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii (Týždeň vo filme č. 38, 40, 41, 42, 45). Kým straníckym rokovaniam dominuje prvý tajomník ÚV KSS Husák, v mysliach a srdciach ľudí naďalej ostávajú Dubček a Svoboda: steny budov ešte stále zdobia nápisy a fotografie oboch štátnikov, horehronská dedina Lučatín sa rozhodla dočasne symbolicky premenovať na Dubčekovo na pamiatku rodáka, 19ročného Milana Lampera, zastreleného okupantmi pred Československým rozhlasom v Prahe (Týždeň vo filme č. 38), Smrkovský, Dubček a Černík navštevujú strategické podniky a diskutujú s robotníkmi, ktorí im prejavujú bezmedznú dôveru, v bratislavskom podniku Zlatokov vyrábajú odznaky s reliéfnou podobizňou Dubčeka a tiež so slovenským dvojkrížom pri príležitosti prijatia zákona o federácii (Týždeň vo filme č. 40). Vládna delegácia na čele s prezidentom Svobodom na bratislavskom hrade podpisuje zákon o federácii (Týždeň vo filme č. 45). Ostro sledovanou udalosťou bol odchod vojsk Varšavskej zmluvy z krajiny v novembri 1968 (Týždeň vo filme č. 47). Žiaľ, išlo len o armády štyroch krajín. Tá najväčšia, sovietska, si pobyt predĺžila až do roku 1991.

Posledný žurnál roku 1968 (Týždeň vo filme č. 52) ponúkol súhrn udalostí, pričom navonok hlásal svoju zdanlivú neutralitu, bez súdenia. Úspechy striedajú tragédie, pred divákmi defilujú štátnici a športovci: bežec s olympijským ohňom a deti s horiacimi prskavkami, slávny Golonkov gól Sovietom na zimných olympijských hrách v Grenobli ako paralela Dubčekovho víťazného politického ťaženia, vymenovaný prezident Svoboda s reformnými politikmi v analógii k osudu povojnového politického vzostupu a pádu Vladimíra Clementisa, Martin Luther King medzi Afroameričanmi a ako obeť atentátu, Robert Kennedy za rečníckym pultom a vynášaný v rakve, pochmúrne daždivé počasie sprevádza augustové rokovanie v Bratislave, po ktorom sa jeho účastníci vrátili na tankoch naplniť princípy „bratskej spolupráce a solidarity“, československá gymnastka Věra Čáslavská odovzdáva svoje zlaté olympijské medaily z Mexika Svobodovi, Dubčekovi, Smrkovskému a Černíkovi ako morálnym víťazom. To, čo sa nedalo vypovedať priamo, dopovedala obrazová koláž za využitia analógie, asociácie, irónie či kontrapunktu. Záver, v ktorom Dubčekova matka pri domácom vianočnom stromčeku želá šťastnejší a radostnejší Nový rok, bol však mrazivý!

Grab z filmu Leopoldovská pevnosť, réžia L. Kudelka, 1968

Dokumentárny film

V šesťdesiatych rokoch sa naplno rozvinul kritický dokumentarizmus, režiséri čoraz otvorenejšie poukazovali na systémové zlyhania a odvážnejšie sa púšťali do odkrývania politických represií predchádzajúceho obdobia. Dokumentárny film, na rozdiel od žurnálu, poskytoval nielen väčší priestor, ale aj osobnejšie, autorské hľadisko, analytický rozmer či zohľadnenie širšieho kontextu. Do pálčivých tém týkajúcich sa vyrovnávania sa s minulosťou sa púšťali najmä skúsenejší režiséri. Leopoldovská pevnosť (réžia L. Kudelka, 1968) je o histórii jednej z najkrutejších väzníc v komunistickom Československu, v ktorej boli väznení ako nebezpeční kriminálnici, tak i politickí väzni, vojnoví zločinci aj vojnoví hrdinovia, kňazi a ďalší nespravodlivo odsúdení. O živote za múrmi väznice vypovedajú bývalí väzni – medzi nimi predstaviteľ obrodného procesu roku 1968, literárny historik a diplomat Eduard Goldstücker, väznený v päťdesiatych rokoch, či čerstvo amnestovaný Alexander Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a prominent vojnového Slovenského štátu.

Film Ideály (r. Š. Kamenický, 1968) prostredníctvom archívnych materiálov konfrontuje ideály päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, spontánny i povinný budovateľský optimizmus, boj proti nepriateľom štátu a vieru v humanizmus a socializmus s ľudskou tvárou. Skrytá kamera sníma vilovú štvrť v Prahe na Smíchove, kde v pokoji žijú penzionovaní strojcovia politických procesov päťdesiatych rokov Karol Bacílek, Viliam Široký či Antonín Novotný, dáva ich do kontrastu s osudmi ich obetí, Rudolfom Slánským a Vladimírom Clementisom a s ikonami pražskej jari Dubčekom a Svobodom. Eufóriu zo zvolenia nového prezidenta Svobodu zaznamenal aj mimoriadne rýchlo vyrobený reportážny film Návšteva prezidenta (r. L. Bródy, R. Ferko, 1968) – z jeho návštevy v Bratislave 22. a 23. apríla 1968.

Genézu a atmosféru „pražskej jari“ (od januára do marca 1968) zaznamenal kolektívny dokumentárny film Čas, ktorý žijeme (r. I. Húšťava, V. Kubenko, L. Kudelka, O. Krivánek, J. Pogran, 1968). Hodinový dokument je vyskladaný z rôznorodého materiálu (besedy, ankety, rečnícke prejavy, archív) a členený do piatich tematických oblastí, ktoré predeľujú hudobné klipy so skupinou Prúdy, nasnímané v bratislavských exteriéroch. Medzi vystupujúcimi sa objavujú osobnosti kultúrneho života, spisovatelia, novinári a politici: Pavel Kohout, Anton Hykisch, Roman Kaliský, Gustáv Husák, Eugen Löbl, Ladislav Novomeský, Marie Švermová, Daniel Okáli, Ladislav Holdoš a ďalší.

Grab z filmu Čas, ktorý žijeme, r. I. Húšťava, V. Kubenko, L. Kudelka, O. Krivánek, J. Pogran, 1968

Rok 1968 bol mimoriadne tvorivý aj pre režiséra-etnografa Martina Slivku. Z jeho jarného pobytu v Bulharsku vzniklo niekoľko filmov: Metamorfóza vlákna, Odosobnení, Odchádza človek a Bulharské oplakávacie piesne. Kým prvé dva spája farbisté výtvarné cítenie, energia a vznešenosť, z druhých dvoch (čiernobielych) ide bolesť a smútok. Filmy boli dokončené až koncom roku 1968 a svojím ladením a témou – smrťou a pohrebnými rituálmi – zapadali do všeobecnej spoločenskej nálady.

V tejto súvislosti nemožno obísť jedno z emocionálne najsilnejších svedectiev toho obdobia – film Tryzna (r. V. Kubenko, P. Mihálik, D. Trančík, 1969), ktorý zaznamenal celonárodnú panychídu za upáleného študenta Jana Palacha. Materiál sa nakrúcal od 19. do 25. januára 1969 paralelne v Prahe, Brne a Bratislave, v ktorých prebiehali masové smútočné sprievody. Pochmúrnu atmosféru zintenzívňuje hudba od skladateľa Jána Szelepcsényiho, zábery z ulíc a námestí, horiace sviečky a fakle v rukách študentov, vejúce zástavy, plagáty s výzvami a heslami strieda anketa so študentami, ktorí sa rozhodli držať hladovku, a so známymi osobnosťami: dramatikom Václavom Havlom, hercom Rudolfom Hrušínským, publicistom Romanom Kaliským a vložený je aj televízny príhovor (skôr apel) prezidenta Svobodu.

Sprvu euforická, neskôr vypätá situácia roku 1968 sa zrkadlila nielen v tematickom zameraní, ale aj vo voľnejšej forme a benevolentnejšej dramaturgii. Medzi ďalšími filmami roku 1968 napríklad nájdeme: experimentálne ladený, časozberný portrét jednej rodiny Fotografovanie obyvateľov domu (r. D. Trančík), štyri portréty osobností – fotografa Martina Martinčeka (Človek s fotoaparátom, r. I. Húšťava), dokumentaristu a zakladateľa etnografického filmu Karola Skřipského (Karol Skřipský, r. E. Šinko), ktorý po invázii emigroval do Švajčiarska, maliarov Janka Alexyho (Janko Alexy, r. M. Černák) a Martina Benku (Návšteva u Martina Benku, r. J. Pogran), sociálno-kritický Žijú v palácoch (r. L. Kudelka), zachytávajúci nehygienické bytové podmienky a zanedbané historické budovy, obžalobou (dobrovoľného či násilného) presídlenia Slovákov do českého pohraničia v päťdesiatych rokoch je Zasľúbená zem (r. Š. Kamenický). Zaujímavé sú viac či menej sociologicky ladené filmy: intímna spoveď mladej delikventky, ktorá vo väzení začala písať poéziu (Spoveď, r. P. Sýkora), pravidelné stretávanie sa filatelistov v kaviarni Krym (Burza, r. P. Solan), či 4dielny sociologický cyklus Akí sme (r. L. Kudelka), ktorý sleduje vývin a život občana od detstva až po starobu. Nechýba ani obľúbená (v „zlých“ časoch „úniková“) oblasť umenia (Žehra, Posledná večera, Svätý Juraj Majstra Pavla), histórie (Beethoven na Slovensku, Bratislavské korunovácie, Limes Romanus na Slovensku, Pomaly miznúci svet) a otvorené hranice obrátili pozornosť aj na svet za železnou oponou (Liparské ostrovy, Sopky na Kanárskych ostrovoch).

Tak ako sa prvé žurnály roku 1969 ešte niesli v znamení nádeje v „socializmus s ľudskou tvárou“ a vystupovali v nich osobnosti, ktoré sa už čoskoro ocitli v nemilosti (Zora Jesenská, Roman Kaliský, Jozef Bžoch, Agneša Kalinová, riaditeľ Slovenského filmu Ctibor Štítnický a ď.), tak aj v dokumentárnom (aj hranom) filme dobiehali témy, ktoré budú čoskoro odsúdené za negativizmus či protisocialistické záškodníctvo: ostrá kritika vynútenej kolektivizácie a likvidácie ženských a mužských kláštorov počas násilných akcií „R“ a „K“ v päťdesiatych rokoch (Roľníci, Obec plná vzdoru, Intolerancia, Moja teta Vincencia), dokumentárna rekonštrukcia priebehu SNP, v ktorom dôležitú úlohu zohrali povstaleckí velitelia Ján Golian a Rudolf Viest (Generáli), nekonvenčný portrét fotografa Pavla Hudeca-Ahasvera (Som prekliaty fotograf), záznam podvratne satirických scénok z Divadla na korze, ktoré priamo reagovali na augustovú inváziu (Interview v metelici), či tri krátke hrané filmy: poeticky farebný Rom, spochybňujúci efekt štátom riadeného „rozptylu“ rómskeho obyvateľstva z osád do rýchlorastúcich panelových sídlisk, čiernobielu alegóriu poaugustovej paranoje Symetrála, a napokon existenciálne ladené podobenstvo Šibenica, ktoré končí rozstrieľanými filmovými okienkami aj záverečnými titulkami. Ale to sme už pri hranom filme.

Grab z filmu Čas, ktorý žijeme, r. I. Húšťava, V. Kubenko, L. Kudelka, O. Krivánek, J. Pogran, 1968

Hraný film

Nie nadarmo sa šesťdesiate roky v (česko)slovenskej kinematografii označujú za „zlaté“: začiatok dekády odštartoval v znamení nastupujúcej novej vlny, ktorá vniesla do filmu to, čo socialistický realizmus nedokázal: bezprostrednosť, hravosť a podvratnosť; a koniec dekády eskaloval do uvoľneného, bláznivého a najmä otvoreného výkriku proti zlu, neslobode a udupaným princípom humanizmu. Samozrejme, ide o veľmi skratkovitú charakteristiku.

V slovenskom hranom filme sa v tom čase (ako v politike) stretajú minimálne dve sorty režisérov: „stará garda“, ktorá sa len ťažko prispôsobovala dobe a svoje „najlepšie roky“ mala už za sebou (Andrej Lettrich, Vladimír Bahna, Jozef Medveď, Ján Lacko, Paľo Bielik) a stredná/mladšia generácia „hľadačov pravdy“ a „hľadačov nových foriem“ (Štefan Uher, Peter Solan, Eduard Grečner, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko, Elo Havetta, spomeňme aj Slovákov v Čechách: Juraja Herza a Ivana Balaďu). Tomu zodpovedala aj produkcia rokov 1968/69: na jednej strane nájdeme na prvý pohľad ambiciózne, kostýmové, historizujúce príbehy (Niet inej cesty, Traja svedkovia, Stopy na Sitne), na druhej strane menej konformné, epizodické, rozvoľnené takmer experimenty (Dialóg 20 40 60, Muž, ktorý luže, Sladký čas Kalimagdory, Zbehovia a pútnici, Deň náš každodenný, Slávnosť v botanickej záhrade, Vtáčkovia, siroty a blázni, 322). Špecifickým fenoménom sú v tom čase koprodukcie so západnými producentmi (Muž, ktorý luže, Sladký čas Kalimagdory, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni), prítomnosť francúzskych režisérov (Alain Robbe-Grillet, François Leterrier) či založenie Štúdia experimentálnych filmov (ŠEF, tiež pod názvami: Štúdio univerzálnych filmov, Univerzal/Universalfilm, BAKRI, Reálfilm), ktorého métou sa stala autorská sloboda, nízky rozpočet a snaha o chozraščotné hospodárenie. Prvým filmom ŠEF bol hraný dokument Deň náš každodenný (r. O. Krivánek), avšak smelý projekt vydržal len do roku 1971 – podobne ako ďalšie smelé plány a rozbehnuté kariéry.

Tak ako sa záujem o politiku stal prirodzenou súčasťou občianskej kultúry, tak sa infiltroval aj do filmových príbehov – azda najviac do filmov Juraja Jakubiska. Jeho hraný debut Kristove roky (1967) o dvoch bratoch a ich vnútornej rozpoltenosti medzi tým, čo sa od nich očakáva a tým, ako, kde a s kým by chceli žiť (v Prahe či doma na Slovensku), by sa dalo (s dávkou nadsádzky) vnímať ako vzťah dvoch bratských, rovnocenných národov, ktoré existujú vedľa seba, škádlia sa, aj dopĺňajú. Slovensko-francúzska koprodukcia Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), nakrúcaná po augustovej invázii a dokončená po upálení Jana Palacha, pôsobí priam ako „hnutie odporu“: je anarchistická a nemilosrdná, zviditeľňuje štátne znaky, sprítomňuje osobnosť generála M. R. Štefánika, necháva zaznieť hymnickú pieseň Kto za pravdu horí, pripomína obete holokaustu a jedna z hlavných postáv spácha trojnásobnú samovraždu: zapálením, udusením a utopením. Film Zbehovia a pútnici (1968) tvoria tri poviedky – každá z nich je venovaná vojne: prvej svetovej, druhej svetovej a tretia sa odohráva v akejsi postkatastrofickej dystopii. Keďže druhá poviedka Dominika sa nakrúcala ako posledná, práve v čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, Jakubisko ju neváhal „rozlomiť“ a vložil do nej autentické zábery ruských tankov. Fiktívny príbeh o dedinčanoch, fašistoch a sovietskych vojakoch prerušia skutoční vojaci-okupanti a inscenované strieľanie a zabíjanie prejde do toho skutočného. Fikcia sa preľnula do reality a realita do fikcie. (V roku 1969 ich podobne a pritom celkom inak premieša Haskell Wexler vo filme Medium cool.)

Grab z filmu Moja teta Vincencia. r. J. Matula, 1969

Odveta nedala na seba dlho čakať: väčšina spomenutých hraných a dokumentárnych filmov (a mnohé ďalšie) putovali na dvadsať rokov do trezoru a ich tvorcovia boli rozprášení do náhradných pozícií, dostali tvorivý dištanc alebo… skonali (obrazne aj doslovne) na normalizáciu. Na udalosti roku 1968, nádeje a sklamania, reálne možnosti a nereálne „čo keby…“, sa dnes treba pozerať s odstupom a triezvym rozumom. Pokúša sa o to aj česká a slovenská kinematografia – filmy Můj neznámý vojín, Okupácia 1968, Dubček, Jan Palach ponúkajú „spätný“ či „iný“ pohľad na rok 1968. Konečne dozrel čas.


[1] Podrobnejšie viď rozhovory s vedúcim výroby Pavlom Forischom a kameramanom Rudolfom Ferkom v projekte ONLINE LEXIKÓN SLOVENSKÝCH FILMOVÝCH TVORCOV (ftf.vsmu.sk/projekty2/oral-history).

Eva Filová | Narodená 1968 v Bratislave, vyštudovala VŠVU (1996) a Filmovú a televíznu fakultu VŠMU (2006) v Bratislave. Interne pôsobí na Katedre audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU, prednáša Dejiny svetového filmu, Experimentálny film, Rodové štúdiá a film, venuje sa orálnej histórii. Externe prednáša aj na Katedre intermédií VŠVU. Dramaturgicky a lektorsky pripravuje pásma krátkych filmov pre filmotéku bratislavského kina Lumière, Filmový seminár 4 živly, Febiofest, Art Film Fest a Festival krátkych filmov Brněnská šestnáctka. Je spoluautorkou rozhlasového cyklu Kino-Ucho (2012–2014), edukatívnych projektov Filmová výchova pre pedagógov a študentov stredných škôl (2016), Obrazy (proti) extrémizmu (2018). Slovenský filmový ústav v roku 2013 vydal jej knihu Eros, sexus, gender v slovenskom filme.