Veľká výstava s veľkou témou

Henrieta Moravčíková připomíná ve svém příspěvku kontext výzkumu hromadné bytové výstavby v západní i východní Evropě, jehož významnou součástí je i aktuální výstava Bydliště: panelové sídliště. Plány, realizace, bydlení 1945–89, která byla na konci ledna otevřena v Uměleckoprůmyslovém museu v Praze. Vlastní výstavu pak Moravčíková hodnotí jako mimořádně bohatou a důkladnou, zároveň však podotýká, že na zhodnocení problematiky panelových sídlišť s ohledem na jejich ideologické a politické souvislosti si ve středo- a východoveropském prostoru budeme muset ještě počkat.

Veľká výstava s veľkou témou

Bádateľský kontext

Hromadná bytová výstavba bola jedným z najambicióznejších a súčasne najproblematickejších projektov modernizmu. Rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila podobu európskych miest a dnes tvorí významnú kapitolu  európskej urbánnej histórie. Predstavuje dedičstvo, ktoré provokuje monumentálnosťou, monotónnosťou, generovaním spoločenských problémov, ale aj vitalitou a schopnosťou premeny. Nedá sa ignorovať už len preto, že v realite modernej sídliskovej utópie dodnes žijú milióny ľudí na celom svete. Európska hromadná bytová výstavba, respektíve sociálna bytová výstavba financovaná z verejných zdrojov, mass housing, grands ensembles alebo panelové sídliská predstavujú významné dedičstvo urbanistického, architektonického ale aj všeobecne spoločenského úsilia o riešenie bytovej otázky.

Dedičstvo európskej povojnovej hromadnej bytovej výstavby sa v ostatnom desaťročí stalo predmetom architektonicko-historického bádania, témou celého radu konferencií, odborných článkov a knižných titulov. Ide o fenomén, ktorý pozoruhodne spája európsky kontinent prekračujúc aj bývalú zdanlivo nepriepustnú líniu železnej opony. Práve európsky rozmer reflexie hromadnej bytovej výstavby a skutočnosť, že k nej dochádza v spojenom európskom kultúrnom priestore, umožňuje identifikovať spoločné východiská hromadnej bytovej výstavby, porovnať jej vývojové trajektórie v bývalom západnom a východnom bloku, odhaliť univerzálne priestorové či prevádzkové modely sídlisk ale aj odlišnosti v technológii výstavby či spoločenskom kontexte sídlisk. Všetci súčasní bádatelia sa pritom zhodujú na tom, že rozhodujúcim impulzom pre povojnovú industrializovanú bytovú výstavbu boli idey medzivojnovej európskej architektonickej avantgardy. Každý výskumník má zároveň ambíciu identifikovať lokálne podnety a špecifiká tohto javu.

Po kritike moderných urbanistických a architektonických koncepcií hromadnej bytovej výstavby v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a následnom úsilí o revíziu týchto modelov, respektíve o tzv. humanizáciu moderných obytných súborov, sa na začiatku 21. storočia začala európska hromadná bytová výstavba vnímať ako súčasť architektonického dedičstva. Prvé výskumy sa sústreďovali na evidenciu a pasportizáciu diel hromadnej bytovej výstavby, nasledovalo hodnotenie jednotlivých realizácií a podnety na pamiatkovú ochranu tých najpozoruhodnejších z nich.

Prvenstvo v tomto úsilí patrí medzinárodnej organizácii na dokumentáciu a ochranu modernej architektúry DOCOMOMO, najmä jej komisii pre urbanizmus a krajinu, ktorá v roku 2007 iniciovala medzinárodnú konferenciu Trash or Treasure, kde sa tematizovala hromadná bytová výstavba ako potenciálna pamiatka. V roku 2008 potom vyšlo tematické číslo DOCOMOMO Journal s titulom Mass Housing East and West a v septembri 2011 nasledovala ďalšia medzinárodná konferencia v University of Edinburgh Pastwar mass housing aj ďalšie tematické čísla DOCOMOMO Journal 2/2014 a 1/2016.

Prvé publikácie s ambíciou mapovať povojnovú hromadnú bytovú výstavbu sa však objavili ešte skôr. Takmer všetky mali pritom podobu sprievodcov či atlasov. Pravdepodobne prvým tohto druhu bol The Amsterdam Social Housing Atlas (Architectura & Natura Press, 1992). Stefan Muthesius a Miles Glendinning vydali o dva roky neskôr podobný titul zahŕňajúci 400 000 realizácií povojnovej sociálnej bytovej výstavby v Británii (Modern Public Housing in England, Scotland, Wales and Northern Ireland, Yale University Press, 1994). Históriu francúzskych veľkých sídlisk priniesla kniha Frédérica Dufauxe, Annie Fourcaut a Rémi Skoutelskyho Faire l’histoire des grands ensembles. Bibliographie 1950-1980, (ENS Éditions, 2003). Pokračovaním tejto línie bol aj titul mapujúci hromadnú bytovú výstavbu hlavného mesta Slovenska Bratislava: Atlas sídlisk. (Henrieta Moravčíková, Slovart 2011), ktorý bol vôbec prvou publikáciou tohto druhu vo východnej časti Európy. Bezprostredným predchodcom nedávno uzavretého výskumu NAKI však bolo bádanie Kimberly Elman Zarecor, ktoré vyústilo do knihy Manufacturing a Socialist Modernity: Housing in Czechoslovakia, 1945-1960 (University of Pittsburgh Press, 2011). Výsledky viacerých výskumov európskych bádateľov prinieslo aj monotematické číslo časopisu Architektúra & Urbanizmus 3-4/2012.

O mimoriadnej spoločenskej závažnosti a popularite tejto témy svedčí aj skutočnosť, že francúzske ministerstvo kultúry v spolupráci z francúzskou pracovnou skupinou DOCOMOMO dokonca v roku 2015 iniciovalo vznik európskej kultúrnej cesty venovanej európskemu sociálnemu bývaniu.

V tomto výskumnom poli je situovaný aj veľký výskumný projekt Panelová sídliště v České republice jako součást městského životního prostředí: Zhodnocení a prezentace jejich obytného potenciálu, ktorý s podporou Programu aplikovaného výzkumu a vývoje národní a kulturní identity realizovali na pôde Uměleckprůmyslového musea v Prahe v rokoch 2013 až 2017. Do projektu sa zapojili takmer tri desiatky historikov a historičiek architektúry a umenia, urbanisti a architekti, novinári, fotografi, teoretička kultúry, sociálna geografka, antropológ či demografka. Vyústením ich bádateľského úsilia boli tri rozsiahle knižné tituly, webová stránka s archívom a mapou, ktorá formou digitálneho atlasu zachytáva vybrané sídliská, ako aj výstava aktuálne prezentovaná v UPM. Tejto finálnej prezentácii predchádzala séria 14 putovných výstav predstavujúcich Příběh paneláku v jednotlivých krajoch Českej republiky. Putovné výstavy sprevádzala publikácia Paneláci 1, ktorá má najbližšie k vyššie spomínaným atlasom sídlisk holandských, britských či slovenských autorov. Druhá kniha Paneláci 2 je rozsiahlou architektonickou a urbanistickou historiografiou hromadnej bytovej výstavby druhej polovice 20. storočia v Čechách a na Morave. Šírkou a hĺbkou svojho záberu nemá zatiaľ v európskom historiografickom priestore konkurenciu. Rovnako komplexná, rozsiahla a bezkonkurenčná je aj finálna výstava projektu, ktorú sprístupnili v UPM 24. januára 2018.

Vystavovať paneláky

Na území bývalého Československa sa prvý krát témy histórie výstavby panelových sídlisk bez ambície navrhovať ich fyzickú zmenu zhostil tím Oddelenia architektúry na Slovenskej akadémii vied. V januári 2012 pripravil výstavu Vítajte v panelstory!, ktorá sprevádzala uvedenie vyššie spomenutej monografie Bratislava, Atlas sídlisk. Išlo o expozíciu štylizovanú do podoby „vo výstavbe / under construction“, kde sa návštevníkom na drevených paletách predstavil aktuálny stav bádania v podobe tabuliek, fotografií a schwarzplánov najvýznamnejších bratislavských sídlisk. Výstava, ktorú pripravili Mária Topolčanská, Peter Szalay a Henrieta Moravčíková, mala aj participačný rozmer. Návštevníci mohli prostredníctvom farebných vlajočiek situovať svoju existenciu v rámci vystavených sídlisk. V tejto expozícii sa súčasne po prvý raz objavil aj štylizovaný Panelák? Tomáša Džadoňa. Tento artefakt a jeho tvorca tak symbolicky spája bratislavskú výstavu s nasledujúcimi reflexiami hromadnej bytovej výstavby v Prahe a Brne.

Medzi prvé ohmatávanie témy povojnovej bytovej výstavby v Československu výstavníckymi nástrojmi patrila aj československá expozícia na Bienále architektúry 2014. Martin Hejl v projekte 2×100 mil. m² reflektoval najmä masový rozmer tohto fenoménu a pozíciu jednotlivca v jeho rámci. Reflexiu hromadnej bytovej výstavby poskytli aj viaceré expozície na Bienále architektúry 2016. Nepochybne ide o tému, ktorá stále rezonuje a z kabinetov vedcov sa čoraz častejšie dostáva aj do výstavných siení. Dve takmer paralelné výstavy v UMP a v Moravské galerii v Brne by sme mohli považovať priam za kulmináciu tohto javu.

Zaujímavé je pritom porovnať aj spôsob, akým sa hromadná bytová výstavba tematizuje na západnej a ako na východnej strane bývalej železnej opony. Západný  svet nazerá na túto tému skôr cez analýzy urbanistických štruktúr, technológie výstavby, obytného či žitého priestoru, ale nevyhýba sa ani ideologickej stránke problému. Práve naopak, na pozitívnom hodnotení povojnovej bytovej výstavby ako úspešného projektu sociálneho štátu sa profilujú pozície ľavicovo orientovanej kritiky. V prostredí východnej Európy sa v súvislosti s hromadnou bytovou výstavbou intenzívne tematizuje životný štýl a nostalgia. Artefakty, obrazy a situácie spojené panelovými sídliskami sú neoddeliteľnou súčasťou minulosti a mladosti veľkej časti populácie a fungujú ako zdroj spomienkového optimizmu. Nostalgia, či ostalgia, sa tak návštevníkov zmocňuje často aj mimo či napriek zámeru autorov výstavy. Čím spektakulárnejšie a výtvarne hodnotnejšie sú obrazy, tým je nostalgické nadšenie publika väčšie. Tento scenár do veľkej miery funguje v prípade brnianskej výstavy Paneland, ktorá z obrazmi a situáciami panelstory pracuje mimoriadne umne. Nástrahám „ostalgie“ sa úplne nevyhla ani aktuálna výstava v UPM. Analytická podstata libreta ich ale úspešne minimalizovala. Diskutovanie vnútorných ideologických súvislosti hromadnej bytovej výstavby však aj v Prahe ostalo skôr na okraji pozornosti. Vzhľadom na aktuálnu architektonickú diskusiu, otázky sociálneho bývania či stavby mesta ide pritom o nanajvýš aktuálnu tému. Určitá zdržanlivosť domáceho (českého aj slovenského) prostredia vo vzťahu k týmto otázkam však pravdepodobne pramení práve z odlišnej historickej skúsenosti českoslosvenskej spoločnosti a bývalej západnej Európy. Na jasnejšie ideologicky profilovanú debatu o panelových sídliskách si tak ešte budeme musieť chvíľu počkať.

Bydliště: panelové sídliště. Plány, realizace, bydlení 1945–89 je rozsiahla, komplexná a tematicky vyčerpávajúca prehliadka. Základná línia je chronologickým záznamom vývoja názorov na výstavbu veľkých obytných štruktúr, pre ktoré sa v našom prostredí ujal pojem sídlisko. Začína ideovou či ideologickou predhistóriou v podobe slávnej analýzy bytovej situácie v prvej Československej republike od Jiřího Krohu a končí kritickou reflexiou sídlisk a snahou o ich humanizáciu v podobe architektonickej prehliadky Urbanita organizovanej Technickým magazínom na sklonku osemdesiatych rokov minulého storočia. Jednotlivé kapitoly výstavy sledujú periodizáciu výstavby sídlisk, ktorú identifikovali a v sprievodnej monografii opísali riešitelia a riešiteľky projektu. Trefnú periodizáciu výstižne zdôvodňujú krátke úvodné charakteristiky doplnené časovou osou, čo umožňuje situovať bytovú výstavbu do širšieho spoločenského kontextu. Táto os je pevnou chrbticou dramaturgie výstavy a drží pohromade celú expozíciu. Od nej sa odvíjajú jednotlivé viac alebo menej špecifické záhyby výkladu. Hlavnú líniu výstavy fyzicky ilustruje základný expozičný materiál, dobové fotografie, architektonické modely, archívne dokumenty v podobe architektonických výkresov a dobových publikácií. Záhyby zase vypĺňajú historické artefakty z oblasti výtvarného umenia, bytovej kultúry a dizajnu.

Autorom a autorkám výstavy sa podarilo dať dohromady obrovské množstvo materiálu. Medzi najpozoruhodnejšie nepochybne patria pôvodné modely sídlisk a dobové fotografie. Pridanou hodnotou oboch týchto médií je pritom skutočnosť, že na nich možno sledovať nielen to, ako sa v čase menili koncepcie sídlisk, ale aj to, ako sa vyvíjali zobrazovacie prostriedky či architektonické remeslo. Vďaka tomu môžeme sledovať koreláciu medzi realistickým zobrazením budúceho sídliska prostredníctvom modelu z päťdesiatych rokov 20. storočia a optimistickou štylizáciou fotografií zachytávajúcich realizované obytné súbory z toho obdobia, alebo vzťah medzi abstraktnou modelovou skicou krásnych sídlisk a kritickým realizmom dobovej dokumentárnej fotografie. Fotografie zachytávajú aj zvláštny paradox úsilia spojeného s riešením bytovej otázky spočívajúci v nástrahách a limitoch sociálneho inžinierstva. Stará žena na fotografii Krohovo Sociologického fragmentu bydlení (1932–1933), ktorá mala ilustrovať nevyhovujúce bývanie v robotníckych činžiakoch, má v očiach rovnako prázdny výraz ako starenka, ktorú v jej byte tesne pred demoláciou Žižkova na sklonku sedemdesiatych rokov zachytila Irene Stehli. Žižkovská starenka však ilustruje radikálnu zmenu perspektívy, keď už objektom kritiky nie je nevyhovujúce bývanie ale radikálna modernizácia.

Množstvo fyzických aj myšlienkových záhybov, vrstvenie exponátov (často doslovné) robí z výstavy niekedy ťažko čitateľné panoptikum. Problematické sa javí aj množstvo naratívov vložených do expozície. Dobové fotografie nie sú len záznamom niekdajšej fyzickej podoby sídlisk, ale súčasne sú zoskupené do útvarov pripomínajúcich nadrozmerné pohľadnice (Pozdrav z Liberce, Praha Invalidovna, Brno Lesná...). Historický nábytok slúži zároveň ako fundus pre ďalšie exponáty, ako je sklo, porcelán či typizačné príručky. Rozmanitosť sa vzťahuje aj na výstavný mobiliár. Ide vlastne o dva fundusy. Jeden je pevný a je súčasťou vybavenia UPM. Druhý, dočasný, vložil do výstavných priestorov architekt výstavy. Jeho ťažisko tvoria hladké biele panely vo forme deliacich priečok, ktoré členia expozíciu, nesú hlavnú informačnú líniu výstavy a tvoria rámec pre exponáty bytovej kultúry. Dopĺňajú ich vitríny podložené pórobetónovými prefabrikátmi. V nich sú umiestnené dobové originály, modely, výkresy, publikácie a ďalšie artefakty. Vzťah medzi pevným a dočasným fundusom je však trochu nejednoznačný. Nie sú si príbuzné ani sa od seba výrazne nedištancujú. Napriek tomu viaceré prvky vo výstave výborne fungujú. Spomeňme napríklad miestnosť venovanú neskorým krásnym sídliskám, ktorej dominuje mobilný závesný systém permanentného mobiliára, čo sa premenil na automat na fotografie prezentujúci celú sériu historických snímok sídliska Ďáblice.

Obrovská rozmanitosť či vrstevnatosť výstavy je logickým dôsledkom výskumu, ktorý výstave bezprostredne predchádzal. Pri tak veľkom množstve čerstvo získaných dát ozaj nebolo ľahké redukovať. Svoju úlohu nepochybne zohrala aj snaha autoriek a autorov výstavy ukázať fenomén panelových sídlisk v celej jeho zložitosti. Výhrady recenzentky tak možno nakoniec pramenia práve v modernistickej predstave o abstraktne čistom výstavnom priestore a o kryštálovo jasne sprostredkovaných urbanistických a architektonických vlastnostiach sídlisk, ich bytových domov a občianskej vybavenosti. Aktuálna výstava v UPM však nie je umeleckou ani architektonickou a už vôbec nie modernistickou výstavou. Je to výstava hybridná so silným etnografickým rozmerom. Je to hustá pripomienka takmer polstoročia hromadnej bytovej výstavby, v ktorej si každý návštevník nájde svoj vlastný „náučný chodník“.

Text vznikl za finanční podpory Institutu umění – Divadelního ústavu, kterému tímto děkujeme.

Bydliště: panelové sídliště. Plány, realizace, bydlení 1945–89 / koncepce: Mariana Kubištová, Lucie Skřivánková / Uměleckoprůmyslové museum v Praze / Praha / 25. 1.–20. 5. 2018

Foto: Ondřej Kocourek