Krajiny a tekutiny

Nasledujúci text Sabíny Ahmadovej nie je klasickou recenziou výstavy. Autorka si vybrala dve absolventské práce študentov katedry fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave - bakalársku prácu Jána Mýtneho a magisterskú prácu Terezy Kopeckej. Obe diela spája jeden pojem - krajina. Výstava všetkých magisterských prác je prístupná v Open Gallery už len do 20. 6. 2016. Viac info tu.

Ján Mýtny

Ne-krajina Jána Mýtneho

Hora

Ján Mýtny vo svojej bakalárskej práci analyzuje svoj postoj k prírode na úrovni fyzickej aj mentálnej. Autor opakovane navštevuje krajinu - okolie hory. Obchádza horu a fotografuje ju z rôznych strán. Následne sa do prostredia vracia a zanecháva v ňom vyvolané fotografie napospas prírode a jej autorite. Tento cyklus absolvuje niekoľkokrát. Hľadanie je samotným cieľom. Pod horou následne nachádza to, čo tam ponechal. Fotografie poznačené poveternostnými vplyvmi. Samotná príroda sa tak stáva spolutvorcom jeho diela. Ako sám uvádza v písomnej časti svojej práce: ,,Nechávam priestor prírode hovoriť v mojej tvorbe." Mýtny na záver, pred tým ako vyzbierané zábery vystaví, zhromaždí ich pod horou a vytvorí ďalší záber ,,hory pod horou".

Práca nesie prvky umenia site-specific, konkrétnejšie earthworks. Súčasťou inštalácie sú aj nádoby s vodou, kde autor uplatnil opačný princíp. Vodu prevzal z prírody. Z čistého prostredia okolia hory. Túto vodu použil na výrobu fotografickej chémie. Tu sa zamýšľa nad ideou vrátiť túto toxickú vodu späť do potoka. Táto myšlienka je pre samotného autora zarážajúca.

Príroda je pre Mýtneho dokonalým zrkadlom jeho mentálnych pocitov. Chce sa priblížiť hore hlavne duševne. Uplatňuje nezmyselnú túžbu vystúpiť zo svojej ľudskej prirodzenosti a stať sa prostredím.

Ján Mýtny teda vystavil fotografie, ktoré istý čas ležali v prírode pod horou a boli ňou dotvorené spolu s video záznamom, inštaláciou fotografického zväčšovacieho prístroja a nádob s vodou. Zväčšovákom poukazuje na akési okno - medzi ním a jeho okolím v súvislosti s vnímaním okolitého prostredia, nakoľko pri tvorbe strieda dve prostredia, a to nedotknuteľnú prírodu s tmou v čiernej komore pri vyvolávaní fotografií. Tento aspekt v jeho práci považujem tak trocha ,,nadbytočný", nakoľko ako divák už nepotrebujem ďalšie premostenie týchto prostredí. Kľúčovým a zaujímavým momentom v tejto práci je pre mňa samotný koncept, opakované navštevovanie hory a autorov zásah do prostredia, zároveň zásah prostredia na jeho fotografie, ako napríklad použitie vody z horského potoka pri vyvolávaní. Vzniká tak nikdy nekončiaci kolobeh autorových interpretácií. Bakalárska práca bola vystavená v priestoroch školy za účelom obhajob.

inner landscape Terezy Kopeckej

Tereza Kopecká vo svojej magisterskej práci prekročila hranicu média fotografie a svoje dielo prezentovala formou priestorovej inštalácie. Použila rovnako ako Ján Mýtny aj fotografické médium, snaží sa ale ukázať samotnú krajinu, ktorú rieši vo svojej práci ako svojbytné a samostatné médium. Autorka vychádza z citácie W.J.T. Mitchella: „Krajina nie je žáner, ale médium.“

Inštalácia pozostáva z niekoľkých častí. Jednou je séria fotografií, ilustrujúcich plynutie času a jeho zmeny v krajine. Pre aspekt zachytenia času je fotografické médium ideálne. „Spojenie minulosti a prítomnosti jedinej skúsenosti.“  - Louis Daguerre. Kopecká priestor galérie dopĺňa niekoľkými citáciami, ktoré diváka sprevádzajú jednotlivými inštaláciami. Ďalšou časťou je kopa hliny. Je to kus krajiny, ktorý Tereza Kopecká priniesla do galerijného prostredia, privlastnila si ho a zmodifikovala ho - kopu hliny natrela na bielo. Tento privlastnený objekt použila zároveň ako rám na fotografiu zobrazujúcu  hlinu, ešte vo svojej pôvodnej hnedej farbe. Súčasťou inštalácie je tapeta lesa umiestnená v rohu miestnosti, ktorá zaberá značnú časť plochy. Na tapete je umiestnené umývadlo spolu s dávkovačom na mydlo. Tu autorka upozorňuje na zobrazovanie krajiny ako estetizáciu urbánneho prostredia.

Ústredným objektom celej inštalácie je akvárium, z časti naplnené tekutinou ilustrujúcou benzín. V nej je čiastočne namočená fotografia nedotknutej prírody. Časť obrazu je pôsobením benzínu zničená. Tu Kopecká poukazuje na benzín ako na najobchodovanejšiu komoditu, tiež na stránku ekológie, nie je to však jej hlavným úmyslom. Autorka diváka núti zamýšľať sa nad problémami vzťahu človeka a krajiny, vnímania krajiny ako média a  taktiež nesie prvky ekológie a kritiky. Naráža na problém privlastňovania si krajiny a aj keď priamo nechce kritizovať, práca nesie prvky kritiky pretvárania krajiny na komoditu.

Spoločné krajiny a tekutiny

Mýtny aj Kopecká využívajú pojem krajiny vo svojom kontexte rôznym spôsobom. Napriek tomu majú spoločné aspekty, a to použitie krajiny ako prostriedku komunikácie, či už v hladine väčšej subjektivity ako vidíme v Mýtneho práci, alebo v hladine o niečo viac globálnejšej ako vidíme u Kopeckej. Obaja zároveň využívajú krajinu na tvorbu svojich diel, Tereza Kopecká ako médium a práce Jána Mýtneho sama krajina dotvára. Pod vplyvom chceného alebo aj nechceného hľadiska ekológie nechávajú obidvaja na svoje diela pôsobiť viac či menej toxické tekutiny (voda, benzín).

Ján Mýtny

Tereza Kopecká