Blažej Baláž sadí stromy

V Banskej Bystrici sa nedeľu večer skončila výstava Blažeja Baláža. To, čo viselo na stenách Stredoslovenskej galérie, by však mnohí diváci ako diela neoznačili.

Päťdesiatsedemročný umelec, vedúci katedry pedagogiky výtvarného umenia Trnavskej univerzity, sa preslávil najmä konceptuálnym a postkonceptuálnym umením v deväťdesiatych rokoch, kedy pracoval s rôznymi podobami textu. Okrem ďalších polôh svojej tvorby zaujal performanciami s politickým, sociálnym či ekologickým kontextom. Aktuálna výstava s názvom Keď sa aktivizmus stáva umením rozvíja práve túto stránku autorovho pôsobenia a okrem akčného umenia približuje aj ostatné formy jeho verejného angažovania sa.

Výstavný projekt nadväzuje na predošlú expozíciu umelca Private/Public, ktorú bolo možné vidieť v lete tohto roku v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch. Kurátorom oboch výstav je Roman Gajdoš, ktorý s autorom už viackrát spolupracoval. Za úlohu si tentokrát kladie zmapovať jeho rozličné spoločenské aktivity za posledných 20 rokov, ktorých výstupy pôvodne neboli určené do galerijných priestorov – teraz však visia na stenách a stávajú sa „dielami“. Pomerne odvážny a zaujímavý koncept s potenciálom ponúknuť širší pohľad na tvorbu umelca a jej kontexty, navyše s kurátorom, ktorý sa umením Blažeja Baláža zaoberá systematicky, sa zdá byť viac než sympatický. Problém nastáva pri jeho zavedení do praxe. Celý výstavný projekt totiž po vizuálnej stránke výrazne zaostáva.

Výstava zaberá rozsiahly priestor dvoch podlaží galérie. Hneď pri vstupe má divák možnosť vidieť veľkoformátovú farebnú fotografiu z performancie Artwart (1997), ktorá visí vedľa úvodného kurátorského textu. Tu sa však, pokiaľ ide o prvé podlažie, zábava končí. Zvyšok prízemia zapĺňajú všemožné písomné dokumenty – autorove listy adresované predstaviteľom vlády, petície, oznamy, a podobne. Jedna stena je venovaná pomerne mladému projektu Anonymous – v ňom sa autor snaží formou dotazníka zdokumentovať kultúrne a spoločenské povedomie a rozhľadenosť národa. Divák si tak môže pozrieť alebo skôr prečítať desiatky anonymne vyplnených formulárov. Dozvie sa napríklad, že niektorí opýtaní nevedia, kto bol Miroslav Válek či Gustáv Husák. Veľký priestor dostal aj projekt Skarabeus (1997), ktorý je okrem textovej časti dokumentovaný aj fotografiami a plagátom. Akcia bola hlučným protestom proti zrušeniu Trnavskej univerzity. Jej záverom bolo odovzdanie otvoreného listu študentov a učiteľov akademickej obce Trnavskej univerzity vtedajšiemu predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi.

Druhé podlažie je, aspoň na prvý pohľad, o čosi pestrejšie. Takmer všetky steny sú venované dlhodobej akcii Moja cesta (1993 do súčasnosti). Jej cieľom je vytvorenie mestského parku vysádzaním stromov pred umelcovou bytovkou na trnavskom sídlisku – dnes je park už husto porastený. O idei a začiatkoch celej akcie sa dozvedáme hneď v úvode vystaveného cyklu. To, že táto cesta nebola jednoduchá, je čitateľovi okamžite jasné. Okrem toho, že niektoré stromy sa neujali kvôli nevhodnej pôde alebo deťom hrajúcim sa na sídlisku, sa tiež dočítame, že pri sadení si musel autor pomáhať kompostom zo zvyškov kvasených uhoriek, ktoré vtedy so ženou robili. Jeho vysvetľujúce texty majú azda najväčšiu výpovednú hodnotu. Projekt dokumentuje okrem niekoľkých listov, žiadostí a petície aj nespočetné množstvo fotografií. Bohužiaľ, tak ako pri ostatných vystavených prácach, pôsobia aj v tomto prípade sprievodné snímky amatérsky v komponovaní jednotlivých záberov a rovnako aj v postprodukcii. Návštevníci výstavy sa môžu do sýtosti vynadívať ako sadí stromy umelec alebo jeho manželka Mária Balážová a ako ich obaja polievajú, či ako ich sadia Balážovi študenti.

Ďalšími vystavenými projektmi sú Wart (1995 – 2015), Výzva slovenských výtvarníkov a teoretikov (1997 – 1999) a Koniarek Rock Stone (1997 – 2002). Opäť samé protestné listy, žiadosti a pár plagátov. Zaujímavosťou celej expozície sú popisky k dielam – „text písaný na písacom stroji“, „pečiatka na papieri“, „xerox na papieri“, alebo „guľôčkové pero“ vyznievajú pri prevahe písomných dokumentov pomerne vtipne. Dojem z výstavy zachraňujú dve videoprojekcie šikovne nainštalované v závere expozície. Ide o záznamy performancií Zákony rastu (1999) a Artwart (1997), z ktorej pochádza aj spomínaná fotografia na začiatku výstavy. Návštevníci galérie vďaka tomu môžu aspoň niektoré umelcove akcie spoznať prostredníctvom hodnotnejšieho a hlavne zaujímavejšieho vizuálneho výstupu.

Aj keď je výstava ladená výrazne konceptuálne, divák by ocenil o niečo sofistikovanejšie prevedenie a prezentáciu. Neprofesionálne fotografie či vytlačené čiernobiele texty nalepené na stene sú v akomkoľvek galerijnom priestore jednoducho málo. Každý, kto sa rozhodne ísť do galérie, očakáva, že si odnesie aspoň nejaký vizuálny zážitok. Z výstavy Blažeja Baláža si však väčšina návštevníkov zoberie asi len jediné: aktivizmus sa stáva umením v dvoch prípadoch – ak je prenesený do galérie alebo ak je aktivistom samotný umelec.

Katarína Lacková | Narodená 1989 v Banskej Bystrici, je absolventkou odboru dejiny umenia. Bakalársky titul získala v Bratislave na Univerzite Komenského a magisterský na Masarykovej univerzite v Brne. V súčasnosti je zamestnankyňou Pamiatkového úradu SR v Bratislave na referáte výtvarných a umelecko-remeselných pamiatok.