Hosťujúci kritik: Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Z histórie

Oravská galéria v Dolnom Kubíne vznikla právne v roku 1965 bez základného zbierkového fondu a priestorov, a to najmä z potreby zabrániť úniku diel ľudového a sakrálneho výtvarného umenia Oravy. Keďže v tom čase ešte neexistovali odborné katalogizačné súpisy týchto artefaktov a ich inštitucionálna ochrana nebola dostatočne zabezpečená a vyriešená, práve diela sústredené v opustených kostolíkoch, kaplnkách, na prícestných krížoch a stĺpoch, v nikách domových fasád či obývaných dreveniciach ľudových rezbárov tvorili atraktívny artikel vtedy nelegálneho zberateľstva či rozkrádania. Špecializácia galérie sa preto prirodzene sústredila na mapovanie a zbieranie neslohových vrstiev výtvarného umenia, ktoré mali v oravskom regióne živú tradíciu, bohaté zastúpenie a originálnych tvorcov takmer do polovice 20. storočia.

Postupne sa akvizičná profilácia galérie rozširovala, a dnes jej bohatý a každoročne dopĺňaný zbierkový fond (viac ako 8 500 diel) tvoria kolekcie Tradičného ľudového umenia, Insitného umenia, Výtvarného umenia 15. – 19. storočia (zastúpené najmä gotickou tabuľovou maľbou a plastikou, barokovým sochárstvom a maliarstvom, ikonami), Slovenského výtvarného umenia 20. storočia a 21. storočia a Zahraničného výtvarného umenia. Galerijné zbierky sú prezentované prostredníctvom stálych expozícií v Župnom dome v Dolnom Kubíne. V správe galérie je aj turisticky atraktívna expozícia tradičného ľudového umenia inštalovaná v kostole na Slanickom ostrove umenia na Oravskej priehrade a v pôvodnom socialistickom štýle „zakonzervovaná“ stála expozícia z tvorby Márie Medveckej v klasicistickej kúrii v Tvrdošíne. (Pre nedostatok priestoru sa budem v texte venovať len expozíciám v Župnom dome v Dolnom Kubíne, kde galéria administratívne sídli.)

K súčasnosti

Dnes patrí Oravská galéria v Dolnom Kubíne k jednej z piatich galérii Žilinského samosprávneho kraja. Hoci sa Žilinský kraj môže popýšiť najväčším počtom galerijných inštitúcií na Slovensku (okrem Oravskej galérie zriaďuje galérie v Žiline, Martine, Oščadnici a Liptovskom Mikuláši), kontinuita ich odborných profilácií je problematická a to predovšetkým z dôvodu častého politického zasahovania do ich chodu, najmä netransparentným odvolávaním riaditeľov a ich nahradzovaním neprofesionálmi (nedávno Liptovský Mikuláš a Martin, v minulosti aj Žilina). Geografická izolovanosť, dlhodobý nedostatok financií na odbornú činnosť (výskum, produkciu výstav, vydávanie publikácií), komplikované pracovné podmienky zamestnancov (kumulované funkcie, neústretovosť pri vytváraní „home office“ pracovných miest ) a nezdravé vnútorné inštitucionálne zázemia spôsobujú, že klesá aj záujem kurátorov a historikov umenia uchádzať sa na týchto miestach o prácu, prípadne zotrvať v galériách viac rokov. Mnohí po krátkom čase zo zamestnania odchádzajú. Osobná angažovanosť a lojalita venovaná štátnej zbierkotvornej inštitúcii situovanej mimo centra sa z pochopiteľných dôvodov už dlhodobo „neopláca“. Pre galériu v Dolnom Kubíne však toto hodnotenie neplatí. Riaditeľka galérie, historička umenia Eva Ľuptáková, vedie galériu už 30 rokov a svoju osobnú aj profesnú identitu s inštitúciou úzko zviazala. V momentálnej situácii, kedy sú regionálne galérie na okraji záujmu zriaďovateľov, štátu doslova na obtiaž a vplyvní politici vstupujú do ich činnosti výlučne likvidačnými finančnými a personálnymi experimentmi, je pravdepodobne jednou z najdôležitejších úloh riaditeľov nájsť spôsob, ako túto zložitú skutočnosť ustáť. V štandardnej kultúrno-spoločenskej situácii by bolo minimálne podozrivé, že niekto pôsobí na riaditeľskom poste už 3 dekády. V našej krajine je na úrovni regiónu takéto riešenie momentálne asi najlepšou možnosťou, ako zabezpečiť fungovanie vo všetkých oblastiach odbornej činnosti inštitúcie (výstavná, akvizičná, edukačná, publikačná činnosť).

Tím odborných pracovníkov Oravskej galérie tvoria – referentka galerijných zbierok D. Adamusová, ktorá sa podieľa aj na asistencii a samostatnej príprave výstav ako kurátorka, S. Bodorík ml. ako dokumentátor, konzervátor P. Saxun a galerijná pedagogička Ž. Mäsiarová. Zástupcom riaditeľky a vedúcim technického oddelenia je S. Bodorík st., ktorý s preukazom lodného kapitána počas letnej sezóny aj prepravuje turistov na Slanický ostrov umenia. Poddimenzované personálne obsadenie riaditeľka galérie komentuje nasledovne: „Oravská galéria je naozaj špecifická skladbou a šírkou zbierok, a disponuje 2 historikmi umenia (z toho jedna je zároveň riaditeľkou OG, poznámka ZM), tí sa zákonite musia na požadovanej úrovni a kvalite orientovať vo všetkých  obdobiach – od gotiky až po súčasnosť v rámci  profesionálneho, ľudového aj insitného umenia. Čo nie je ani jednoduché. A samozrejme okrem zbierkotvornej činnosti sú zodpovední aj za výstavnú a publikačnú činnosť.“

Stála expozícia v Župnom dome

Jednou z prvých porevolučných aktivít Evy Ľuptákovej bola rekonštrukcia priestorov Župného domu na námestí v Dolnom Kubíne, kde galéria administratívne sídli a v r. 1995 tu sprístupnila aj stálu expozíciu z vlastných zbierkových fondov na ploche cca 1200 m2. V autorskej koncepcii riaditeľky na jej príprave pracoval tím profesionálnych odborníkov. Výtvarno-priestorové riešenie navrhli akad. mal. P. Choma, akad. arch. D. Voštenák a Ing. arch. V. Chodelková, ktorí spolupracovali s účastníkmi workshopu, zloženého z poslucháčov vysokých škôl architektúry a scénografie. Hoci je expozícia radená podľa slohových etáp a postupne prezentuje reprezentatívne diela zbierky od 15. až po 20. storočie, využíva na dobu vzniku viaceré odvážne riešenia, narúšajúce stereotypnú nudu chronologicky vystavaných expozícií. Scénografické aranžovanie plastík sakrálneho umenia, originálne prvky stojanov držiacich diela, či na mieru šitá farebnosť a proporcionalita soklov, ktoré ich nesú i dizajnové riešenie popisiek obstojí, poteší a prekvapí aj dnes. Priestory sú veľkorysé a udržiavané, jednotlivé miestnosti vzdušné a diela netrpia typickým slovenským kurátorským neduhom „horror vacui“. Expozícia patrí k výnimočne pozitívnym ukážkam dôležitého zvládnutia a prepracovania detailov, ktoré prispievajú k vnímaniu vystaveného diela. Dovolím si spomenúť na domáce pomery aj ďalší nebežný jav, a to dobrú kondíciu vystavených diel, ktoré sú správne ošetrené, čisté, bezpečne adjustované, vhodne rámované a inštalované v dynamických či komplementárnych susedstvách.

Výhodou je i to , že Župný dom zo 17. storočia bol premyslene rekonštruovaný pre potreby galerijnej prevádzky a vystavovania. V historickej budove s klenbami na spodných podlažiach sa dobre uplatňujú diela zo zbierky Starého sakrálneho umenia (Staré umenie 15. – 19. storočia, Ikony), Tradičného ľudového umenia a expozícia Š. Siváň – rezbár z Oravy (sprístupnená v r. 2010). Veľkorysé horné podlažia s rovnými stropmi upravené v štýle white cube sú ideálne práve pre prezentáciu Slovenského výtvarného umenia 20. a 21. storočia. Stále expozície v Župnom dome poskytujú návštevníkovi (aj poučenému) ucelený obraz o premyslene budovanej a kvalitne prezentovanej zbierke, postavenej na historických regionálnych špecifikách a „kodifikovaných“ menách z dejín slovenského umenia ( L. Mednyánszky, M. Benka, E. Gwerk, Z. Palugyay, M. Galanda, M. A. Bazovský, J. Alexy, Ľ. Fulla, V. Hložník, C. Majerník, J. Jakoby, E. Š. Martinčeková, A. Jasusch, M. Paštéka, M. Laluha, V. Kompánek, A. Brunovský, K. Baron, J. Meliš, J. Jankovič, V. Popovič, R. Fila, I. Csudai, L. Teren a ďalší).

Krátkodobé výstavy, aktuálne akvizície, edičná činnosť

Okrem stálych expozícií sú v Župnom dome vyhradené priestory (600 m2) aj na organizovanie krátkodobých výstav. Galéria ich pripraví ročne približne 10 v dvojmesačnej periodicite, pričom otvára dve súčasne. Momentálne prebieha výstava J. Alexyho (pri príležitosti 120. výročia narodenia umelca, koncepcia E. Ľuptáková) vo Veľkej výstavnej sieni a fotografická výstava P. Breiera (kurátor A. Hrabušický) v Malej výstavnej sieni. Dramaturgia rešpektuje akvizičnú profiláciu a nadväzuje na konzervatívnejšiu vkusovú preferenciu naznačenú už v stálej expozícii. Tá inklinuje k divácky ústretovejším, najmä perceptuálnym východiskám zobrazovania na úkor konceptuálnych či experimentálnych stratégií modelovania výpovede. Popri overených klasikoch dejín slovenského umenia pripravuje najmä autorské prezentácie strednej generácie súčasných slovenských maliarov (J. Triaška, K. Kosziba, L. Teren, I. Csudai a jeho žiaci, M. Machatová, V. Žáková a ďalší). V nadväznosti na zhodnocovanie výstav je v posledných rokoch systematicky dopĺňaná súčasnou maľbou aj galerijná zbierka (z akvizícií po r. 2010 napríklad D. Sadovská, E. Schille, L. Teren, M. Černušák, R. Bielik), čo súvisí s aktuálnou akvizičnou prioritou zameranou na slovenské výtvarné umenie 20. a 21. storočia.

Za zbytočné podliezanie latky považujem zaraďovanie prezentácií aj umelecky nezaujímavých autorov stredného prúdu. V archíve z posledných 5 rokov nájdeme napríklad výstavy speváka P. Hammela, I. Faška, F. Ľuptáka a tento rok plánovaného N. Feďkoviča. Edičná činnosť galérie je obmedzovaná nedostatočnými finančnými prostriedkami, takže katalógy k výstavám sú vydávané len sporadicky. Napriek tomu galéria disponuje reprezentatívnou publikáciou, ktorá vyšla pri príležitosti 40. výročia založenia galérie a je dobrým sprievodcom históriou a zbierkami inštitúcie s kvalitnou obrazovou prílohou a podrobnými textami. K stálym expozíciám M. Medveckej, Salnického ostrova a Š. Siváňa pripravila galéria samostatné, aktuálne editované publikácie a katalógy (2014, 2013, 2010).

Sprievodné programy, vzťah s publikom

Galéria má vybudovaný výborný vzťah s lokálnym publikom, vernisáže prekvapia veľkou návštevnosťou a počas trvania výstav galerijná pedagogička pripravuje špecializované programy pre všetky vekové kategórie divákov. Realizuje lektorské sprievody, tvorivé dielne, ale aj koncerty a divadelné predstavenia. Do tejto kategórie spadá tiež výstavný cyklus s náučným zameraním „Dielo mesiaca“. Oravská galéria v ňom predstavuje jednotlivé výtvarné diela zo svojich zbierok, ktoré si zasluhujú osobitnú pozornosť. Kvalitne a nápadito je spracovaná aj publikácia GPS – ako sa nestratiť v galérii (Detský sprievodca po stálych expozíciách), venovaná najmladšiemu návštevníkovi.

Inštitúcia významne profituje aj z turistickej návštevnosti Slanického ostrova umenia. Odvážny a paradoxný krok - zriadiť v období nastupujúcej normalizácie expozíciu v kostole na ostrove, a to v čase keď zážitková ekonomika v kultúrnom priemysle bola ešte neznámym pojmom, možno považovať za slovenský fenomén. Čo je dôležité, benefity tohto vizionárskeho projektu dokázali zamestnanci udržať aj v dnešnej, ekonomicky náročnejšej situácii. Vysoká návštevnosť ostrova umožňuje galérii prevádzkovať lodnú prepravu a výnosnými tržbami aj čiastočne saturovať chýbajúce financie na odbornú činnosť.

Propagácia

Župný dom je z diaľky viditeľne označený, veľkorozmerné pútače rešpektujú architektúru budovy a informujú o stálych expozíciách i prebiehajúcich výstavách. Ak sa opýtate náhodných chodcov, kde nájdete Oravskú galériu, ochotne vás k nej privedú. Je zrejmé, že pôsobenie inštitúcie v meste dobre registrujú. Webová stránka je prehľadná a primerane nasýtená informáciami, jej dizajn je však zastaraný a logo inštitúcie pôsobí neprofesionálne, čo môže pre vizuálne citlivých virtuálnych návštevníkov pôsobiť odradzujúco, prípadne vyvolávať predsudky. Profil galérie na sociálnej sieti vykazuje dobrú bilanciu - viac ako 1200 priateľov a je pravidelne aktualizovaný. Galéria rozposiela aj tlačené pozvánky k výstavám, ktorých vizuálna identita je jasne rozpoznateľná a jednotná.

Záver

Oravská galéria ma pozitívne prekvapila kvalitne a premyslene vybudovanou, udržiavanou a prezentovanou zbierkou, až „neslovanským“ poriadkom a veľkým zmyslom pre detail, ktoré v priestoroch našich galérií nie sú vôbec bežné a vyžadujú každodennú starostlivosť a dôslednosť. Ústretový, no nevtieravý prístup zamestnancov prvého kontaktu, prispieval k príjemným a komfortným pocitom, počas prehliadky expozície. Budova Župného domu, kde galéria sídli bola v špičkovom technickom stave. A to vôbec nie je málo, keď vieme, že mnohé kultúrne inštitúcie na Slovensku čakajú na rekonštrukciu roky, prípadne ich zamestnanci opúšťajú až v havarijnom režime. V takto nesamozrejme udržiavanom zázemí som dokonale podľahla kúzlu konzervatívneho bezpečia, ktoré si galéria zvolila, ako výstavnú stratégiu vo vzťahu k svojmu divákovi. Až s odstupom kilometrov a dní som si uvedomila, že konzervatívny prístup vyžaduje veľmi prísnu dramaturgickú disciplínu, v opačnom prípade prináša hrozby v podobe strednoprúdových pokĺznutí, ktoré jeho inak aj sympatické a od zbierkotvornej inštitúcie často očakávané hodnoty môžu ľahko spochybniť. Vzhľadom k prevahe pozitív a profesionality (osobného aj odborného nasadenia riaditeľky inštitúcie i zamestnancov), ktoré som v galérii zaznamenala je škoda, že sa im galéria v niektorých výstavných projektoch nedokáže vyhýbať.

Zuzana L. Majlingová | Narodená 1977, vyštudovala Dejiny umenia a kultúry na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave. Pracuje ako kurátorka výstav v Stredoslovenskej galérii v B. Bystrici, kde sa podieľa aj na príprave edukačných a sprievodných programov. Prispieva do časopisov Profil, Vlna, Enter a spolupracuje s rádiom Devín, ako kultúrna publicistka. Je predsedkyňou OZ Laputa.