Artalk.cz

Filmy, aké ste vždy chceli natočiť

V roku 1975 Karel Žlábek navrhol tunel, ktorý mal umožniť cestovať občanom vnútrozemského štátu ČSSR k moru do Juhoslávie . V ZAHORJAN&co. Gallery v Bratislave nedávno skončila výstava Adély Babanovej, kde bol tento príbeh jedným z ústredných motívov. Sen sa síce rozplynul, ale fiktívny dokument o spoločnej histórii ho znovu oživil. Nasledujúca recenzia výstavy od Alexandry Tamasovej podrobne rozoberá nielen výstavu v ZAHORJAN&co. Gallery, ale aj celkové obsahové a formálne smerovanie Babanovej tvorby. Video vzťahujúce sa k tunelu majú diváci možnosť aktuálne vidieť v Galérii hlavného mesta Prahy.

unnamed62

Výstava českej umelkyne Adély Babanovej v ZAHORJAN&co. Gallery v Bratislave (17. 1. – 21. 2. 2014) opäť potvrdzuje zaujímavý smer, ktorý sme si už dávnejšie všimli v orientácií tejto súkromnej galérie. Okrem toho, že jej výstavná náplň môže zaujímať zberateľov a potenciálnych kupcov umenia, ZAHORJAN (resp. jeho hlavná kurátorka Silvia van Espen) prináša program, ktorý osloví aj širokú verejnosť. Galéria namiesto bezpečnej hry na istotu s propagáciou „gaučových“ formátov umenia prezentuje diela, ktoré v našom prostredí nie je zvykom vnímať ako komoditu, a teda ani kupovať. Tieto slová chvály azda znejú ako klišé, ale práca Adély Babanovej na mňa zapôsobila v kontexte súčasného videoartu ako zjavenie. Takmer sa žiada napísať, že vlastne videoartom ani nie je. Väčšina tzv. umeleckých videí je (zámerne) vyhotovená s pomocou neprofesionálnej techniky, často so samotným autorom ako aktérom. Zjednodušene by sme mohli povedať, že zatiaľ čo mediálnym predchodcom filmu je divadelná hra, s ktorou ho spája účel znázorniť príbeh s lineárnou dejovou linkou, video, ako oblasť vizuálneho umenia, je rozvinutím, či pokračovaním statického výtvarného obrazu. Z dejín umenia poznáme príbeh o tom, ako obraz (povedzme „maľba“) v časoch avantgárd zatúžil expandovať najprv do priestoru (koláž, asambláž, environment), a napokon aj času (akčné umenie, videoart). Babanovej filmy, ktoré vznikali s profesionálnym štábom a inšpirujú sa konkrétnymi filmovými žánrami (detektívka, dokument…) sú po každej stránke bližšie k tomuto druhu umenia. Samotná autorka zdôrazňuje fakt, že jej tvorba je „použiteľná“ aj v prostredí filmu, a ona sama sa vníma skôr ako režisérka, než výlučná autorka.

unnamed10

V ZAHORJAN-e vystavuje Babanová tri filmy. Najnovší z nich, premietaný projektorom na celú stenu a prezentovaný ako dominanta výstavy, má názov Odkud spadla letuška? (2013). Ide o autorskú inscenáciu založenú na skutočných udalostiach z roku 1972, keď na územie Československa spadlo juhoslovanské lietadlo. Nehodu prežila len letuška Vesna Vulovič, ktorá je zároveň ústrednou postavou Babanovej filmu. Sledujeme mladú ženu (herečka, ktorá ju stvárňuje, sa mimochodom na skutočnú Vesnu Vulovič výrazne podobá), ležiacu v nemocničnej posteli, s ktorou sa zhovára ošetrujúci lekár a policajný vyšetrovateľ. Dvaja muži sa jej pýtajú na okolnosti nehody, na ktorú sa ona sama nepamätá v dôsledku amnézie. Prvá absurdita tak prichádza vo chvíli, keď po tom, čo letuška mužom odpovie na otázky, odhalí v jednej replike divákovi, že uvedené fakty jej už predtým povedali tí istí mužovia, ktorí sa ju na ne opäť vypytujú. Po skončení rozhovoru sa opakuje takmer totožná scéna – s tým rozdielom, že ako príčina pádu lietadla tento krát nie je uvedená bomba nastražená teroristami, ale chyba československých vojakov, ktorí lietadlo omylom zostrelili v rámci ochrany vzdušného priestoru (v ktorom sa v tom čase nachádzali významní komunistickí vládni predstavitelia).

unnamed71

Druhým filmom, ktorý by sa dal zaradiť do žánru „mockumentary“, je Návrat do Adriaportu (2013). Film prezentuje miestami vážnym, ale prevažne komediálnym spôsobom projekt vykopania podzemného tunelu, ktorý by spájal Československo s Jadranským morom. Projekt sa síce nikdy neuskutočnil, v Babanovej filme sa však realizoval, a na krátku dobu aj spĺňal svoj pôvodný účel – poskytnúť krajine priamy prístup k moru. Návrat do Adriaportu je zaujímavý aj po technickej stránke – autentické dobové fotografie sa tu prelínajú s „fakeovou“ zvukovou stopou, niekedy sú dokonca oživené animáciou, a doplnené „výpoveďami svedkov“.

Výstavu dopĺňa o čosi staršia Babanovej práca, film Já tam mám tělo (2012), taktiež inšpirovaný skutočnou udalosťou, konkrétne záhadným úmrtím herečky Anneky di Lorenzo, známej najmä z erotického filmu Caligula. Herečka a modelka z erotických časopisov mala v čase smrti bezmála šesťdesiat rokov, jej telo však pôsobilo oveľa, až neprirodzene mladšie. Babanovej film tak pracuje s motívom nezrovnalosti medzi vzhľadom a proklamovaným vekom postáv, ale mätie diváka napríklad aj zámenou protagonistov a mnohými ďalšími prvkami. Najväčší rozpor tkvie napokon v samotnej vizuálnej stránke filmu, ktorá verne napodobuje detektívne filmy a seriály z 90. rokov, len aby zjavné „chyby“ pôsobili o to silnejším dojmom.

unnamed42

Všetky uvedené filmy sú založené na rovnakom princípe práce s divákom; všetky tri sa odvolávajú na reálne fakty z minulosti, ktoré viac alebo menej dopovedajú, rozvádzajú, manipulujú s nimi. Nosnou témou, ktorú Babanová nastoľuje, je tak (ne)vierohodnosť toho, čo vidíme – a to nielen v jej filmoch, ale v médiách vôbec. Tým, že narúša klasickú štruktúru filmového rozprávania, vlastne odhaľuje jej umelosť, pričom toto odhalenie možno vztiahnuť prakticky na akékoľvek pravdivo sa tváriace médium – či už je to dokumentárny film, alebo hoci televízne správy. Najväčšou devízou autorkinej tvorby je spojenie tejto výpovede o klamlivosti mediálneho obrazu s pútavosťou jej filmov, ktoré majú nepochybne potenciál zaujať aj (galerijne) neskúseného diváka. Na pôsobivosti im neuberá ani fakt, že z pohľadu filmového publika môže ísť o ťažko pochopiteľné nezmysly. Tu sa ukazuje, aký dôležitý je kontext, v akom dielo vnímame – pretože spomínaný galerijný a filmový divák by teoreticky mohol byť ten istý človek.

Napriek rovnakej báze, v každom prezentovanom filme/videu sú pertraktované rozdielne témy. Napríklad v práci Návrat do Adriaportu ide o (okrem už naznačeného) aj o problematiku individuálnej ľudskej pamäte a jej (ne)spoľahlivosti, ale tiež históriu krajiny, komunistický režim s jeho zámernou manipuláciou faktov, a v neposlednom rade nám autorka pripomína obdobie utopických plánov a viery v lepšiu budúcnosť. Darí sa jej pritom nastoľovať závažné témy bez toho, aby k nim zaujímala akýkoľvek hodnotiaci postoj; je len na divákovi samotnom, akú strunu v sebe nechá rozoznieť, a nakoľko bude mať vôľu dopovedať sám v sebe motívy, ktoré sú mu predostreté, a zaujať konkrétne stanovisko.

unnamed12

V rámci českého prostredia by bolo možné prirovnať Babanovú aspoň po formálnej stránke k Markovi Therovi, ktorý tiež pracuje s filmovým jazykom a dbá na vizuálnu čistotu, až dokonalosť svojich videí. Ther je menej naratívny, vyjadruje sa skôr v náznakoch, stavia na atmosfére, pocitoch a symboloch. Babanovej videá sú naopak svojou formou uvravené, vecnejšie, v istom zmysle doslovné, ale všetky vypovedané slová sú tú len na to, aby spochybnili samy seba.

Úplne na záver len jedna pripomienka – ako adresát opísaných filmov by som prijala, keby som sa nemala možnosť zo žiadnych popisiek ani tlačových správ nič dozvedieť o ich obsahu. Ale možno je namieste otázka – môžem sa spoľahnúť na údaje sprostredkované tlačovou správou a internetom? Kde leží pravda?

 

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *