TZ: Územia

Územia / Jana Farmanová, Klaudia Kosziba, Rastislav Podoba, Zbyněk Sedlecký / kurátorka výstavy: Gabriela Kisová / Krokus Galéria / Bratislava / 12.2.-14.3.2014

Jana Farmanová, Klaudia Kosziba, Rastislav Podoba, Zbyněk Sedlecký – ÚZEMIA

Otvorenie výstavy: utorok, 11. februára 2014, 19.00

Private preview: 16.00‐18.00 (pre pozvaných hostí a médiá)

Miesto konania: Krokus Galéria, Námestie 1. mája 3, 81106 Bratislava

Trvanie výstavy: 12.2.‐14.3.2014

Otvorené: Po. – Pia. 14.00 – 18.00 (a na základe telefonickej dohody)

Krokus uvádza výstavu Jany Farmanovej, Klaudie Kosziba, Rastislava Podobu a Zbyňka Sedleckého s názvom Územia. Maliarska výstava o priestore, o pamäti, o štruktúre a o forme obrazu a v konečnom dôsledku o tom, prečo maľba nemôže zomrieť.

Najstaršie médium bolo v priebehu 20. storočia neustále konfrontované s vlastnými možnosťami. Umelecká kritika opakovane deklarovala smrť maľby, jej konzervatívnosť, jej neschopnosť zachytiť realitu, jej hermetickú povahu a jej materialitu ako nepatričný objekt túžby. Dnešná maľba vyšla z diskusného ringu posilnená, pretože v ére otvorených hraníc umenia dokázala absorbovať myšlienky a postupy z iných oblastí ako (post)konceptuálne umenie, inštalácia či performance a naopak platí, že špecifický maliarsky diskurz dávno prenikol do iných médií. V digitálnom veku možno maľovaný obraz chápať ako legitímny priestor poznania i odporu.

Český maliar Zbyněk Sedlecký v posledných rokoch sústredene skúma architektonické prostredia a v nich odohrávajúce sa sociálne interakcie. Jeho zobrazenia urbánneho priestoru v metropolách ako New York, Londýn, Viedeň či Budapešť neukazujú ich špecifickosť, ale naopak unifikované situácie, ktoré sa v globálnom svete môžu odohrať kdekoľvek. Sedleckého obrazy sú modelovými štúdiami, v ktorých architektúra vytvára scénu pre typické choreografie ľudí pohybujúcich sa po meste. Popri architektúre sa Sedlecký zaujíma o ďalšie prvky verejného priestoru, akými sú sochy a pamätníky. V procese redukcie sa z nich stávajú abstraktné telesá mimo čas a priestor. Maľba v jeho podaní nie je zrkadlom skutočnosti, ale systémom znakov meniacich sa v závislosti od kontextu a pozície diváka. Jeho prístup je zámerne otvorený, medzi jednotlivými obrazmi jedného cyklu sú často minimálne rozdiely, akoby fotil ten istý motív s jemným posunom. Zaujímavou je Sedleckého práca na hranici medzi figuráciou a abstrakciou, maliarske plochy kombinuje s kolážou, jeho postavy sa pri pohľade zblízka rozpadávajú do farebných plôch a takmer geometrických kompozícií.

Jana Farmanová v cykle s názvom Pompeje maľuje priestranstvá antického mesta na úpätí sopky Vezuv, ktoré pred takmer dvetisíc rokmi zaliala sopečná láva. Archeológovia mesto objavili až v 18. storočí a odvtedy patrí k fascinujúcim centrám starovekej kultúry. Jednoduchá architektúra prekvapí svojou nadčasovosťou, na Farmanovej obrazoch upúta hra so svetlom, ktoré je svojbytným prvkom modelujúcim reálny priestor. Ilúzia priestoru na ploche plátna vzniká kombináciou farebných plôch. Pre Farmanovú charakteristická práca s maliarskou skratkou sa naplno prejaví aj v týchto zobrazeniach pompejských interiérov. V súvislosti s motívom je neodmysliteľný odkaz na pompejskú maľbu, ktorá je pre Farmanovú dôležitým referenčným rámcom.

Rastislav Podoba v cykle obrazov New Paintings maľuje územie jemu najbližšie ‐ vlastný ateliér. Plátna opreté o stenu sa menia na takmer skulpturálne objekty, ktorých plastickosť umocňuje kombinácia svetla a tieňa. K motívu interiéru sa Podoba v tvorbe z času na čas vracia, pričom v centre jeho záujmu je fenomén maliarskej hry s videným: zobrazovaný priestor sa mení na priestor obrazu. Aj v tomto prípade balansuje Podoba na pomedzí realizmu a abstrakcie – ilúzia priestorovej hĺbky a perspektívy sa preklápa do abstrakne pôsobiacej kompozície. Iný, viac realistický, prístup volí v maľbe s názvom Bronz, v ktorej portrétuje sochu predstaviteľa klasickej moderny Martina Benku na cintoríne v Martine. Aj v tomto obraze sa Podoba obracia k maľbe, avšak cez postavu umelca, ktorého tvorba má mnohých priaznivcov ale aj odporcov. Podobov obraz je možné chápať ako mierne ironický komentár k spoločenskej predstave maliara‐národného hrdinu.

Klaudia Kosziba pracuje podobne ako ostatní umelci na výstave formou otvorených cyklov. Pre každý motív hľadá najvhodnejší maliarsky rukopis, čo vedie k neustálemu experimentovaniu s prostriedkami maľby. Námety nachádza v oblastiach, ktoré sa javia ako marginálne, láka ju vizualizácia nehmatateľného, nenápadného, neviditeľného. Podľa vlastných slov vedie nepretržitú polemiku s vlastnou tvorbou, zaujíma ju otázka dokonalosti v umení. Na výstave predstaví maľby inšpirované životom a tvorbou amerického básnika Robinsona Jeffersa. V maľbe Dom básnika zobrazuje kamenný dom, ktorý Jeffers postavil z vlastnoručne opracovaných miestnych kameňov. Symbol domu tu figuruje aj ako metafora tvorby – poetickej rovnako ako maliarskej.

Gabriela Kisová