TZ: Martin Martinček

Martin Martinček – 100 rokov fotografií / Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa / Liptovský Mikuláš / 13. 6. 2013 o 16h

Martin Martinček: 100 fotografií

Až do polovice 20. storočia bola slovenská fotografia jedným z nástrojov národnej obrody, národného sebauvedomenia. Na prelome 50. a 60. rokov však dochádza ku kvalitatívnej zmene. V tomto období sa kladú základy modernej slovenskej fotografie a po vzniku vedeckej, technickej a spravodajskej fotografie prichádza v amatérskej i profesionálnej aktivite vlna autorského sebavedomia prezentovaná snahou o novú kvalitu a osobnú výpoveď.

Do tejto situácie vstupuje svojou tvorbou Martin Martinček a prináša do slovenskej a českej fotografie kategóriu výtvarného (umeleckého) dokumentu.

Fotografovanie Martina Martinčeka zaujalo už v rannej mladosti, avšak po absolvovaní Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, pod vplyvom spoločenských a osobných udalostí a tragédií, sa tento záujem ocitá načas v zabudnutí. K fotografovaniu sa intenzívne vracia až v 50tych rokoch po tom, čo mu bolo znemožnené pôsobenie v povolaní právnika. V roku 1951 sa spolu s manželkou maliarkou Ester Šimerovou usadil v Liptovskom Mikuláši, kde žil a pôsobil až do konca života.

Martinček bol terénnym fotografom, s fotoaparátom sa zavčas rána vydával do svojho ateliéru, ktorým mu bol celý Liptov. Bol vnímavým a trpezlivým pozorovateľom krajiny, hôr, prírodných obrazov, úkazov a dejov, o čom svedčia jeho prvé fotografické cykly: Nezbadaný svet, Svetlo vo veciach zeme, Svetlá vo vlnách, Kamene vstali z mŕtvych. Martinčekove fotografie však zachytávajú aj ľudskú stopu na tvári krajiny. Ľudí z hôr Martinček dobre poznal a plný úcty a obdivu na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia zvečnil ich silu a vôľu pasovať sa s prísnou horskou krajinou a žiť v nej svoj hrdý a čestný život v cykloch Vám patrí úcta, Ľudia v horách, Kolíska, Vrchári. V roku 1972 sa autorove fotografické cykly stali priamym predobrazom filmu Dušana Hanáka Obrazy starého sveta.

Rýchlo zanikajúci svet zachytil Martinček v „obrazovej encyklopédii Liptova,“ či „výtvarnom slovníku liptovskej krajiny“ naozaj v hodine dvanástej, takže aj sám musel hľadať novú tému pre svoju tvorbu. Vrátil sa ku krajine, tento krát vo farbe. Od panorám prešiel k detailom zachytávajúc náladu a atmosféru krajiny, či estetiku procesov organickej deštrukcie, alebo prchavé okamihy svetelných javov. Vznikli výnimočné, výtvarne vyzreté, miestami až abstraktné cykly umeleckých fotografií horskej krajiny, ale aj intímnych obrazov detailov prírody, napr. Horské bystriny, Chvála vody, Chvála slnka, či Ako umiera hora. Tieto diela však naďalej zostávajú neobjavené v tieni autorových predchádzajúcich prác.

Martinčekov fotografický záujem nebol nikdy prírodopisný či etnografický. Priťahovali ho otázky humanistické a výtvarné. Jeho fotografie boli vystavované takmer po celom svete a všade, kde sa ocitli, boli zrozumiteľnými vďaka posolstvu, ktoré je v nich obsiahnuté. Posolstvo skromnosti i hrdosti zároveň, viery, nádeje, ľudskej múdrosti a dôstojnosti. Isto práve vďaka týmto kvalitám sa jeho fotografie nachádzajú aj v zbierkach v Múzeu človeka v Paríži a Medzinárodná federácia umeleckej fotografie v Berne mu v roku 1970 udelila titul Excelencia FIAP.

Text:  Zuzana Gažíková