Opatrne po žeravej zemi

Michal Stolárik recenzuje výstavu Floor is Lava v bratislavskej Kunsthalle. Výstava sa snaží skĺbiť dva kurátorské prístupy a zameriava sa na otázky života a smrti, pričom vychádza z každodenných skúseností formovaných heteronormatívnymi myšlienkami a pravidlami.

Opatrne po žeravej zemi

Pôvodná detská hra floor is lava sa v posledných rokoch vplyvom a adaptáciou streamovacích služieb, privlastnením meme kultúry či rôznych výziev na sociálnych sieťach vyvinula z nevinnej spoločenskej aktivity na metaforu schopnú opísať banálne situácie či upriamiť pozornosť na tie vážne. Princíp je jednoduchý: dotknúť sa zeme znamená koniec, vyhnúť sa jej (tu už nutne nehovorím o láve) je preto žiaduce a stáva sa primárnou stratégiou na prežitie.

Medzinárodný skupinový výstavný projekt Floor is Lava v Kunsthalle Bratislava, ktorej kurátormi sú Denis Kozerawski a Jen Kratochvil, stavia na koncepcii ľudskej, ale aj všeobecnej dočasnosti, kolobehu života, krehkosti či adaptácie na vzniknutú situáciu. 

Výstava komunikuje tradičnými formami súčasného umenia a emotívne rozhranie je z odvrátenej strany mesiaca. Smútok, melanchólia, krehkosť či smrť vnímam v prvom leveli. Defragmentáciu a roztrúsenú realitu v ďalšom. Relatívne otvorená tematická koncepcia, ktorej fandím, ponúka ďalšie spôsoby čítania, ktoré zasiahnu na osobnej úrovni či v širšom politicko-spoločenskom kontexte. 

Svetlom zaliaty A Hall s pridruženým zatemneným A Black Boxom je komplikovaný výstavný priestor, ktorý svojím otvoreným charakterom, monumentálnou dispozíciou a vysokými stenami vyžaduje premyslenú selekciu. Nie každé dielo je vhodné pre každý priestor, a preto je v takýchto prípadoch žiaduca výstavná architektúra. Ak absentuje, môžu ju nahradiť konkrétne práce, ktoré vedú po priestore a naznačujú možnosti návštevníckeho pohybu. 

V záplave roztrúsenej výstavnej inštalácie sa v centre týči (hoci v skutočnosti visí) práca Martina Maellera. Čierny monumentálny monolit z igelitu a hliníkovej konštrukcie z troch strán schováva fragmenty priemyselných materiálov a bežných predmetov, ktoré v intenciách popkultúrnej digitálnej reprodukcie, štylizácie či reinterpretácie otvárajú témy straty a smrti. Bez výčitiek by som uvítal ďalšie fragmenty či variácie autorovej tvorby aj v iných častiach priestoru, čo by mohlo dopomôcť ku konzistentnejšiemu prepojeniu či dynamike expozície. Kriticky som si však vedomý hroziacej estetizácie čiernej matérie, ktorá má svoje najlepšie obdobie pravdepodobne už za sebou.

Po boku plastovo-kovového monumentu súznejú dve nové videopráce Hynka Alta, ktoré vznikli v spolupráci s Max*ine Vajt. Minimalisticky ladené, počítačom generované čiernobiele video Bez názvu (Jedová chýše, 1262 – 1923), 2023, sprítomňuje štylizovanú históriu pravdepodobne najstaršej pražskej krčmy, s ktorou sa spájajú rôzne urbánne legendy a povery. Formou surrealistických zátiší zobrazuje vyľudnený interiér s temnou a napätou atmosférou, ktorá príjemne vibruje na vlne s Maellerovým monolitom. Cielené opájanie sa alkoholom a inými drogami ďalej ilustruje a rozvíja podgurážený pes [Bez názvu (Vytie), 2023], personifikujúci ľudské správanie. 

Dôležitú ideovú, ale aj inštalačnú vrstvu projektu tvorí z môjho pohľadu séria dvanástich travertínových mramorov Petry Feriancovej z cyklu FABVLAE (2018 – 2022). Mramorové dosky bezpečne položené na mäkkých molitanoch si invazívne privlastňujú celý priestor. Ich ochranná funkcia sa miestami mení na podsedáky, v priestore sa však strácajú. Predstavujem si neobmedzený rozpočet a všadeprítomné molitany ako v prípade Feriancovej výstavy Phylum Porifera (2021) v pražskej pobočke Zahorian & Van Espen Gallery. Kombinácia vznešeného materiálu s mäkkým fabrikátom vypovedá sama osebe, hlavné sú však vygravírované texty komunikujúce autorkinu reinterpretáciu mýtu o Hydre. Denis Kozerawski ju opisuje ako „metaforu pre výzvy a prekážky, ktorým v živote čelíme“, ktorá za mňa funguje ako lajtmotív celej výstavy. Jeden z fragmentov Feriancovej mramorových dosiek s nápisom „Our imperfect body has become the cause of time“ šikovne zablúdil (toto zjednodušujem, pripojenie je určite cielené a je skvelé) k podľa môjho názoru vrcholu výstavy  k videu Zabíjač buriny (2017) od P. Staff, ktoré prepája príbeh o liečbe rakoviny so zmenou pohlavia.

Výstava má dobrý základ v kvalitnej selekcii diel, ktorá sa drží tematickej línie, prirodzene však ponecháva fluidné interpretačné hranice. Dva kurátorské prístupy sú citeľné a miestami vyznievajú ako snaha spojiť dve výstavy do jednej. A hoci sa ideovo prepájajú, strácajú sa vo vizuálnej nesúrodosti (nespomenutá ilustratívna nástenná maľba od Márie Lukáčovej či rukodielny charakter čertovskej symboliky Adriana Kriška či detských bábok vyrovnávajúcich sa so smrťou matky v diele Ellie Rae Hunter a Anni Puolakka), zanechávajúcej roztrúsené pocity poletujúce otvoreným priestorom. K väčšej kompaktnosti by prispelo rozdelenie výstavy na dve samostatné dejstvá, odohrávajúce sa v aktuálnej A Hall + A Blackbox a vonkajšom výstavnom priestore A Window. Nateraz je tak trochu zbytočným kompromisom, ktorý neukázal plný potenciál. 

Text k výstave vzniká v období, keď sa opätovne diskutuje o smerovaní inštitúcie pod vedením riaditeľa Jena Kratochvila. Recenzia nie je priestorom na takéto úvahy; ako návštevník si dovolím spísať pocity, ktoré pobyt v súčasnej verzii kunsthalle zanecháva. 

Vstupujem do budovy na Námestí SNP. Viem, že som v Kunsthalle Bratislava. Vedia to aj ostatní*ostatné? Interiér zíva prázdnotou, prechádzam chodbou, recepcia v lobby už dávno neexistuje. Bez povšimnutia kráčam do výstavného priestoru. Môžem si robiť, čo len chcem? Sledujem, vnímam, ale zároveň bažím po ďalších informáciách. Sťahujem si do svojho múdreho telefónu brožúru, lebo viem, že na mieste ju nenájdem. Je mi teplo a neviem vypátrať priečinok, kam sa brožúra uložila. Nakoniec sa teším, že v nej nachádzam kurátorské interpretácie k dielam. Nie je to štandard. Snažím sa rozlúštiť, kto je kto, hoci väčšinu vystavujúcich poznám. Pocit je rozpačitý, ale naozaj sa usilujem preniknúť do výstavy hlbšie, pretože som tu pracovne. 

Doba praje off-site lokáciám a výstavy sa konajú na rôznych miestach. Naivne však stále verím, že vstup do kamennej inštitúcie môže byť zážitkom, ktorý na chvíľu odstrihne od bežnej reality, podnecuje a mení pohľady na zaužívané vzorce. 


Hynek Alt, Petra Feriancová, Adrián Kriška, Marie Lukáčová, Martin Maeller, Ruth Novaczek, Anni Puolakka & Ellie Rae Hunter, P. Staff, Iveta Schovancová / Floor Is Lava / Kurátori: Denis Kozerawski & Jen Kratochvil / Kunsthalle Bratislava / 23. 6 - 15. 8. 2023

Foto: FB Kunsthalle Bratislava

Michal Stolárik | Narodený 1988, vyštudoval odbor Dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako koordinátor Ceny Oskára Čepana v Nadácii-Centrum súčasného umenia a pôsobil v galériach HIT a ZAHORIAN&co. Je kurátor a kritik súčasného umenia. Prispieva do odborných médii (Flash Art, Jazdec, Hentak.sk, a.i.).