Lýdia Pribišová: Na prehliadky typu bienále sa zlietavajú stovky návštevníkov

O tri dni končí bienále v Kaune v Litve, na ktorom sa kurátorsky podieľala aj Lýdia Pribišová. V rozhovore, ktorý pripravili Zuzana Janečková a Maja Štefančíková, sa s nimi Pribišová podelila o zážitky z prípravy a realizácie tejto medzinárodnej prehliadky. Spoločne sa bavili o premýšľaní počas cestovania, kurátorskej spolupráci, klimatickej kríze vo vzťahu k turizmu počas prehliadok typu bienále a aj o tom, čo si priniesť z takého podujatia.

Priečelie železničnej stanice v Kaune, v popredí banner Kaunas Bienále, foto Martynas Plepys

Kaunas je druhé najväčšie mesto v Litve. Aký je Kaunas pre teba a, ako si ho spoznávala? 

Je to malé mestečko, avšak s veľmi bohatou a výnimočnou  modernistickou architektúrou, ktorá vznikla v období, keď bol Kaunas hlavným mestom Litvy, potom, ako si Vilnius pripojilo Poľsko (1919 - 1940). Tá na mňa spravila veľmi silný dojem a určite je jedným z dôvodov, prečo toto mesto navštíviť. Najvýraznejšie stavby sú najmä dominantná monumentálna Kauno mūsų Viešpaties Jėzaus Kristaus Prisikėlimo bazilika na kopci Žaliakalnis, postavená na konci tridsiatych rokov či budova pošty, kde sa odohrávalo Kaunas Bienále kurátorované Nicolasom Bourriaudom v roku 2015.

Témou tohtoročného Bienále v Kaunase je After Leaving | Before Arriving. Ako sa ti premýšľa, keď cestuješ a, ako vnímaš presnosť a naopak neurčitosť či nejasnosť času a miesta pri cestovaní? Je to pre teba viac fyzický alebo mentálny presun? Alebo oboje?

Fyzické premiestnenie prináša pravdaže, aj mentálny posun, v inej krajine, v inom kontexte hráme aj iné sociálne roly, nalaďujeme sa na miestnu mentalitu, tempo. Často to vnímam napríklad v Taliansku, kde som žila sedem rokov a vždy, keď sa tam vrátim, som iná, vraciam sa do tej identity, ktorú som tam mala.

Po roku 1989 nastala vo viacerých krajinách ost bloku z hľadiska možnosti cestovania veľká zmena. Pozoruješ na sebe pri cestovaní predtým a teraz istú transformácia videnia? Ak áno, tak k čomu a akú? 

Samozrejme možnosti cestovania sú dnes v porovnaní s časmi železnej opony úplne neporovnateľné. Skôr uvažujem nad tým, aký vplyv, a to aj na umenie a jeho profesionalizáciu vo východnej Európe, na mobilitu umelcov, mal fenomén rozmachu nízkonákladových leteckých spoločností. Ešte v nedávnej minulosti bolo bežné ísť i viackrát za mesiac Ryan airom niekam na výlet, na nejakú zaujímavú výstavu, podujatie, na večeru s umelcom. Napomohlo to internacionalizácií umenia, prúdeniu informácií, zvýšeniu povedomia a hladu po súčasnom umení. Dnes si však lepšie uvedomujeme klimatickú krízu a začíname zvažovať, či na dané miesto skutočne musíme ísť, či tam naozaj musíme letieť. A je pravdou, že na prehliadky typu bienále sa zlietavajú stovky návštevníkov, čo z ekologického hľadiska nie je práve najšťastnejšie… Musím priznať, že v rámci výskumu a realizácie Kaunas bienále bol celý kurátorský tím v tomto meste štyrikrát.

Amalia Pica, A ∩ B ∩ C (Línia), 2013, inštalácia s plexisklovými tvarmi a občasným performance, variabilné rozmery, zbierka Fundacao de Serralves – Museu de Arte Contemporanea, Porto, Portugalsko. Kaunas bienale, foto: Martynas Plepys

Podľa kurátorského statementu je hlavnou líniou bienále metafora rozvíjajúcej sa kultúrnej identity mesta spolu s jeho komplexnou minulosťou. Mesto Kaunas má bohatú a rozporuplnú históriu. Ako sa to prejavilo vo výslednej prezentácií? Robila/li ste si rešerš miest? 

Áno, v katalógu, na ktorom stále pracujeme, sa objavia aj príspevky nás, kurátorov o hlavných lokáciach bienále, ktorými sú vlaková stanica, mestský park (bývalý cintorín, o ktorom som napísala so spolukurátorkou Neringou Stoškute text ja) a Obrazová galéria. Organizátori bienále veľmi dbali na to, aby sa náš kurátorský tím dôkladne oboznámil s históriou mesta, v septembri a v októbri sme za sprievodu historika architektúry prešli viackrát celé mesto a hľadali vhodné lokality, i keď hlavné miesta bienále - železničná stanica, Park Ramybės (pokoja) a obrazová galéria už boli určené vopred. V januári sme už navrhovali k vybraným miestam konkrétne diela.

Ako prebiehal výber diel?

Snažili sme sa ponúknuť diela tematizujúce proces transformácie mesta, východnej Európy, prechodu v rôznych zmysloch, v časopriestorových, historických a geopolitických naratívoch. Niektorí umelci tému poňali skôr metaforicky. Viacerí umelci prišli do Kauna, kde skúmali históriu a aktuálnu atmosféru v meste a vytvorili nové diela, ktoré naň priamo reagovali, ako napríklad séria čiernobielych fotografií Johanny Diehl, Cults of Performance vytvorená priamo pri príležitosti bienále, kde autorka zachytila budovy a verejné priestory, ktoré podstúpili rôzne premeny po páde Sovietskeho zväzu. Sústredila sa najmä na tie, ktoré boli v minulosti miestami komunitného života, stretávania sa, ako kiná, kostoly, fabriky, v súčasnosti používané na súkromné individuálne účely.

Lost Baggage Mikolu Ridnyiho je projekt inšpirovaný postavou Esther Lurie, umelkyne, ktorá žila v kaunaskom ghette. Lurie vytvorila sériu kresieb, ktoré ukazujú postavy, životné podmienky a uličky ghetta, v ktorom bývalo 30 000 ľudí. Kresby skrývala v keramických nádobách, ktoré zakopala do zeme, aby ich ukryla pred nacistami. Nikdy sa však nenašli a tento príbeh sa zmenil na legendu. Ridnyi vo svojej inštalácii skrýva repliky týchto kresieb do piatich keramických amfor v ľudskej veľkosti. Keramika je tradičným materiálom mesta Kaunas. Návštevníci bienále si môžu kresby prezrieť tak, že nakuknú do nádob cez malé otvory. S históriou mesta súviseli i ďalšie projekty autorov ako Inga Galinytė & Anna Papathanasiou či Arturas Morozovas, Sonja Jo a Ana Kovačić.

Pohľad na vagóny, v ktorých boli nainštalované videá. Foto: Martynas Plepys

Bienále tvoria do veľkej miery nielen diela a inštitúcie, ale aj ľudia. Na koncepcii si sa podieľa s ďalšími štyrmi kurátormi. Pochádzate z rôznych spoločensko-historických kontextov. Ako sa to premietlo do vašej spolupráce? 

Musím povedať, že spolupráca s kurátormi bola od začiatku výborná. Zaujímavý bol aj výber ľudí do tímu. Vybraní sme boli na základe toho, či sme schopní spolupracovať a vytvoriť konštruktívne pracujúcu skupinu. Na prvé stretnutie v septembri 2018 boli na základe open callu vybratí ôsmi kurátori, spoločne sme týždeň spoznávali mesto a diskutovali, pričom nás organizátori bienále pozorovali a vybrali len piatich. Od začiatku sme držali spolu a vzájomne sme sa podporovali. Treba zdôrazniť, že výber každého diela musel schváliť každý z nás. Na januárové stretnutie sme prišli s návrhmi 10 - 15 projektov či umelcov, ktorými sme chceli zadať realizáciu nového diela a o všetkých možnostiach sme podrobne diskutovali a následne sme vybrali výslednú zostavu (približne 6 projektov sa vykryštalizovalo ešte neskôr). Od každého kurátora sme vybrali 5 - 7 navrhovaných umelcov, napokon sme si prerozdelili umelcov po piatich - šiestich aj kvôli rôznym praktickým otázkam, každý z nás mal na starosti komunikáciu so svojou päticou či šesticou. Ja som mala na starosti umelcov, čo som aj navrhovala, boli nimi Ieva Epnere, Christian Jankowski, Alberto Garutti, Bálint Sombathy a Karol Pichler.

Pôsobíme v rôznych mestách, niektorí vo väčších inštitúciách, iní ako nezávislí kurátori, čo prinieslo rôzne skúsenosti a  pohľady. Talianka Elisabeth Del Prete pôsobí ako kurátorka vzdelávania pre UP Projects, organizácii zameranej na realizáciu verejného umenia so sídlom v Londýne. Brit Daniel Milnes je asistujúci kurátor a manažér publikácií pre Hamburger Bahnhof – Museum für Gegenwart – Berlín. Talianka Alessandra Troncone vedie program Underneath the Arches zameraný na site specific projekty súčasného umenia, realizovaný  na archeologickom nálezisku pozostatkov v Neapole a pôsobí ako profesorka dejín umenia na Akadémii výtvarných umení v Neapoli. Tú som spoznala už dávnejšie, počas spoločného doktorandského štúdia na univerzite Sapienza v Ríme. Litovka Neringa Stoškutė žije v Kaune a práve ona bola dôležitým prvkom pri overovaní pochopenia miestnych kontextov a možného vnímania toho, – ktorého projektu domácimi divákmi. Zároveň je projektovou manažérkou Kaunas bienále. Každý z nás ponúkol určitý okruh umelcov, s ktorými v minulosti pracoval alebo ktorých považoval za sľubných v rámci témy tohto bienále.

Karol Pichler, TIME-SQUARES, 2012 – 2019, Site- specific interaktívna inštalácia, Foto: Gintarė Žaltauskaitė

Podľa akého kľúča ste vyberali umelcov? Prečo sa tvoj výber zameral na dielo Karola Pichlera? Ide o odkaz na textilnú fabriku, ktorá pre Kaunas zohrala dôležitú rolu? V akom kontexte sa diela Karola Pichlera ocitli?

V prvotnom výbere sme navrhovali existujúce projekty, ktoré, čo najviac súvisia s témou bienále a Karolov projekt Time-Squares do konceptu o cestovaní (o tom mentálnom, v čase) veľmi dobre zapadol. Je autorským výskumom časových relácii a ich individuálneho vnímania. Karol Pichler pripravil tri časovo priestorové situácie - tri časové jednotky určujúce naše bytie – minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Centrálna miestnosť inštalácie bola venovaná Prítomnosti, Budúcnosť sa nachádza naľavo, napravo Minulosť. Súčasnosť bola zastúpená možnosťou návštevníka v danej chvíli telefonicky skontaktovať pre neho najdôležitejšiu osobu kdekoľvek na svete, ale iba po dobu jednej minúty. V miestnosti venovanej budúcnosti Pichler umožnil divákovi nazrieť do budúcnosti prostredníctvom média – profesionálnej veštice. V tretej miestnosti, zameranej na nahliadnutie do minulosti, bol divák vyzvaný vyrozprávať vlastný príbeh, prostredníctvom šablón, rozložených na stole, ktoré mali diváci podľa vlastného výberu obkreslovať na stenu. To, že má Karol Pichler zázemie v textilnom dizajne, a to, že Kaunas je mesto s bohatou tradíciou textilnej výroby, je zhoda náhod.

Lewis Biggs je dôležitou postavou pre samotný formát bienále a bol riaditeľom Liverpool Biennial v rokoch 2000-2011. Akú úlohu zohral pri celkovej koncepcii? 

Lewis Biggs bol na bienále konzultujúcim kurátorom, ktorý navrhol tému bienále a názov After Leaving, čo sme my, kurátori, doplnili na After Leaving Before Arriving, zrejme mal i zásadné slovo pri výbere nás, kurátorov. Bol prísediacim pri našich diskusiách, ale do výberu umelcov nezasahoval, trochu ich usmerňoval trefnými a veľmi konkrétnymi otázkami ohľadom konceptu vybraných diel, alebo náročnosti ich realizácie. Je súčasťou boardu Kaunas Bienále.

Jasmina Cibic: Changing the Climate / Zmena klímy, 2019, Performance; dokumentácia vo forme výkresov, Foto: Remis Scerbauskas

Ako ste, ako tým pristupovali k lokalitám a miestam? Ako ste spolupracovali s miestnymi obyvateľmi? Prebehlo aj niekoľko performancií. Bolo pre vás dôležité začleniť do prehliadky živé akcie a nebolo ich málo, aj keď možnosť ich vidieť a zažiť je časovo a miestne obmedzená? 

Počas celého procesu sme postupovali tak, že sme si najprv rozpracovali tému bienále, jej rôzne významové línie, a tie sme postupne spájali s miestami v Kaune, ktoré sme buď mali od začiatku k dispozícii, alebo ktorých funkcia či priestor boli vhodné pre ten, – ktorý projekt. Pracovali sme i s miestnym obyvateľstvom, ktoré sme vo viacerých projektoch prizvali k realizácii diel. Napríklad vo Vojnovom múzeu Vytautasa veľkého (architektonické vyjadrenie Litovskej národnej identity ) sa odohrávali performance Zmena klímy / Changing the Climate, Jasiminy Cibic. Zmena klímy, vtipná parafráza výrazu „politická klíma“, hovorí o neustále sa meniacom ideologickom a následne vizuálnom prostredí Kaunasu za posledných 100 rokov. Poslednou etapou tohto vývoja je súčasná cesta k novému európskemu postoju v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry do roku 2022. V súlade s funkciou Vojenského múzea ako prostredia, ktoré prejavuje oficiálnu politickú ideológiu danej doby, Cibic symbolicky nainštalovala do centrálnej sály múzea ideu postavy Európy – klasického ženského stelesnenia európskeho kontinentu. Počas úvodného víkendu výstavy Cibic koordinovala skupinu miestnych umelcov z Kauna, ktorí pri kresliarskych stojanoch obkolesili  prázdny podstavec. Performance spočívala v tom, že pozorne študovali prázdny podstavec pred nimi a načrtli chýbajúcu postavu Európy. Spoločne vytvorili rôzne perspektívne zobrazenia Európy. Predlohou, ktorú si však doma mali naštudovať, bola Európa z knihy emblémov Cesareho Ripy (1593/1603). V tomto kľúčovom historickom zdroji Ripa zdôraznil v popredí chrám, ktorý jeho Európa drží v pravej ruke. Cibic vyzvala miestnych umelcov, aby reinterpretovali tento atribút a chrám zobrazili podľa toho, čo oni považujú za litovský národný štýl architektúry. Po úvodnej performance počas otváracieho víkendu sa umelci raz týždenne vracali do Vojenského múzea, aby pracovali na svojich náčrtoch.

Premietanie filmu Deimantasa Narkevičiusa Revisiting Solaris sa odohrávalo v Národnom múzeu umenia M. K. Čiurlionisa. Vo filme samotný Narkevičius vyzýva v Kaune narodeného herca Donatasa Banionisa, aby sa na okamih vrátil k svojej úlohe psychológa-cum-vesmírneho cestujúceho a odohral poslednú scénu, ktorá v knihe Stanislawa Lema Solaris chýba, a ktorá bola predlohou rovnomenného filmu Andreia Tarkovskeho. Narkevičius prekrýva filmový materiál s fotografiami, ktoré v roku 1905 zhotovil litovský národný maliar Mikalojus Konstantinas Čiurlionis z Čierneho mora, (ktoré sú vystavené v rámci stálej expozície v tom istom múzeu). Tie inšpirovali aj Tarkovského filmové vykreslenie oceánskeho povrchu Solaris. Inga Galinytė and Anna Papathanasiou vyzvali v rámci svojho diela divákov stráviť s nimi noc v spacákoch na železničnej stanici. Organizátori bienále pripravili množstvo guided tours a akcií pre rôzne typy divákov. Vychádzajúc z našich vlastných skúseností z rozsiahlych medzinárodných prehliadok typu documenta, snažili sme sa neponúkať príliš veľa živých opakujúcich sa akcií, aby divák, ktorý v danom čase nemohol byť prítomný, nebol sklamaný. Na pôvodnom zozname ich bolo oveľa viac.

Mykola Ridnyi, Lost Baggage / Stratená batožina, 2019, site- specific inštalácia (5 keramických nádob, tlače), Foto: Martynas Plepys

Vizuálnou identitou bienále je zubná kefka, ktorá jasne odkazuje k tomu, čo si človek bežne so sebou zbalí, keď cestuje. V rozhovore, ktorý je zverejnený na stránkach Kauno bienalė sa posledná otázka týka toho, čo si vždy berieš so sebou na cesty, bez ohľadu na to kam ideš. Tvoja odpoveď bola ,,voda“. Existuje aj niečo, čo si vždy z miesta odnesieš bez ohľadu na to, kde si bola?

Tak ako každý, si odnášam zážitky, spomienky na nové vône, kontakty. Snažím sa mať, čo najmenej vecí, teda väčšinou si nič fyzické neodnášam. Viackrát som sa pokúšala budovať si databázu zaujímavých umelcov a projektov, ktoré som na cestách videla, často som však na ňu na nejaké obdobie zabudla. Keď som však bola dieťa, zbierala som z ciest rôzne kamene, tie mám odložené dodnes.


Zuzana Janečková a Maja Štefančíková

Jasmina Cibic , Johanna Diehl, Inga Galinytė, Christian Jankowski, Laura Kaminskaitė, Artūras Morozovas, Robertas Narkus, Tamu Nkiwane, Andrej Polukord, Naufus Ramírez-Figueroa, Mykola Ridnyi, Céline Condorelli, Ieva Epnere, Aslan Gaisumov, Alberto Garutti, Francesca Grilli, Laura Grisi, Bas Jan Ader, Taus Makhacheva, Adrian Melis, Deimantas Narkevičius, Amalia Pica, Karol Pichler, Ghenadie Popescu, Bálint Szombathy, Gediminas a Nomeda Urbonas / Afer Leaving | Before Arriving / kurátori: Elisabeth Del Prete, Daniel Milnes, Lýdia Pribišová, Neringa Stoškutė a Alessandra Troncone, / konzultant: Lewis Biggs / Bienále Kaunas  / Kaunas, Litva / 7. 6. – 29. 9. 2019

Maja Štefančíková | Maja Štefančíková je výtvarníčka. V umeleckej činnosti je pre ňu charakteristickým médiom procesuálna performatívna akcia. Autorka sa zaoberá spoločenskými fenomény ako sú práca, fungovanie inštitúcií či umelecká prevádzka; skúma a komentuje estetický zážitok, vnímanie a pamäť. Štefančíková je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 2009–2010 bola spolutvorkyňa relácie o výtvarnom umení Hore bez a v rokoch 2011 - 2016 spolupracovala online platformou pre súčasné umenie Artyčok.tv.


Zuzana Janečková | Narodená 1979, je absolventkou Fakulty humanitny vied, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra výtvarej tvorby, odbor slovenský jazyk – výtvarná výchova (1998—2004), Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, odbor Socha, objekt, inštalácia a odbor Intermédia a multimédia (2006—2008) a Fakulty výtvarných umění Vysokého učení technického v Brně (2009—2012). Pracovala v Galerii mladých TIC Brno, v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa, v Stredoslovesnkej galérii a v súčasnosti pracuje ako kurátorka vo Východoslovenskej galérii a na dramaturgii v Dome Jana Hálu vo Važci. Je členka kolektívu Café Utopia a aktívna umelkyňa.