COČ špeciál: Architektúry bez funkcie

Špeciál venovaný Cene Oskára Čepana 2016 otvárame prvým rozhovorom s finalistkou Luciou Luptákovou, s ktorou sa porozprával kurátor Ľuboš Lehocký. Lucia Luptáková pochádza z Banskej Bystrice, no od polovice deväťdesiatych rokov študovala v Holandsku, kde aj v súčastnosti pôsobí. Jej diela pracujú s konkrétnymi miestami vo verejnom priestore a inštalácie majú často efemérny charakter.

Lucia Luptáková, Foto: Erwin van Amstel

Ľuboš Lehocký: Študovala si, žiješ a tvoríš v Holandsku. Ako si sa tam dostala?

Lucia Luptáková: Vyštudovala som anglické gymnázium v Sučanoch, po ktorom som chcela ísť na vysokú školu do zahraničia hlavne preto, aby som bola v živom kontakte s jazykom, ktorý som sa naučila. Zaujímal ma dizajn, uvažovala som aj o škandinávskych krajinách a Japonsku, no dostať sa do Holandska bolo najmenej komplikované. Dalo sa tam študovať všetko v angličtine, nemusela som hneď ovládať ich domáci jazyk. Na Slovensku ma síce prijali na architektúru na STU, tam som však nakoniec nešla. Na bratislavskej VŠVU ma pri prvom pokuse vzali do nultého ročníka, s tým, že riadne študovať môžem začať v budúcom roku. V Holandsku však boli z vysokej úrovne môjho portfólia prekvapení. Myslím, že v tom čase by vyvaľovali oči na každého Slováka, ktorý by tam prišiel. S kresbou a modelovaním busty podľa živého modelu sa tam na prijímačkách nestretneš. Ak by si to nezvládol u nás, vypadol by si v prvom kole.

Je podstatné a správne vyžadovať od uchádzačov a študentov umeleckých odborov či architektúry znalosť týchto základov?

Rozkreslená ruka je fajn. Určite je dobré ovládať techniku, no chápem, že niekoho to môže istým spôsobom aj brzdiť. Niektorí ľudia tam pristupujú aj k maľbe a kresbe bez základov, na ktoré sa u nás kladie dôraz. Idú do toho často oveľa živelnejšie a intuitívnejšie, nebrzdia ich naučené konvencie. Nemám na to vyhranený názor.

Hide and seek, 43 starých stolov, drevené nosníky, hojdačka, 4,3x7,8x2,5 m, 2010, foto: Erwin van Amstel

Ako si sa dostala od štúdia architektúry a dizajnu k voľnému umeniu?

Študovala som architektonický dizajn, po škole som robila aj scénografiu a architektúru výstav, ale najviac ma bavili veci, kde som nemusela robiť kompromisy, čo ma napokon priviedlo k voľnej tvorbe, pri ktorej som zároveň mohla veci urobiť relatívne rýchlo. V architektúre totiž často všetko dlho trvá, niekedy sa dokonca veci, na ktorých robíš, ani nezrealizujú. Chcela som mať všetko viac vo svojich rukách.

Architektonické školenie ťa iste ovplyvnilo. Ako sa to odráža v tvojej tvorbe?

Zaujíma ma priestor, ako ho ľudia využívajú, ako sa v ňom odráža spoločnosť, politický kontext alebo konkrétna situácia. Či, a na čom to v konkrétnom verejnom alebo súkromnom priestore vidno. Priestor, na ktorý sa rozhodnem reagovať, či už je na Slovensku, v Holandsku, alebo inde, si vždy pozriem najprv aj fyzicky, sledujem, čo ho tvorí, všímam a vyberám si prvky, ktoré mi dajú nejakú štruktúru a kontext, na ktorý môžem reagovať. Ide mi o opätovné precítenie a upriamenie pozornosti na niečo, čo existuje, ale môže byť prehliadané a vyzdvihnutie takých momentov a javov, ktoré pôsobia na človeka nielen vizuálne, ale sú v istom zmysle všeobecné.

Meanwhile in the woods..., drevo, oceľ, 3,2x5x5,7 m, 2012, foto: Erwin van Amstel

V zahraničí si vyše dvadsať rokov. Cítiš rozdiely medzi holandským a slovenským umením, respektíve medzi umením Západu a umením postsocialistických krajín?

Myslím, že umenie bývalého východného bloku je oproti západoeurópskemu umeniu odlišné. Vidno tiež, ak niekto, kto hoci aj pochádza odtiaľ, študoval alebo pôsobil na Západe. To, čo robí napríklad Radek Brousil, minuloročný víťaz COČ, pôsobí „západne“. Neviem to pomenovať, ale je to cítiť. Tá emócia je iná. U nás je v tom asi trochu viac citovosti, zvýšenej subjektivity, obracania sa do minulosti, narábania s osobnými materiálmi, témami a podobne. Niekedy to vnímam pozitívne, inokedy nie. Samozrejme, ide o priveľké zovšeobecňovanie. Navyše, v súčasnom umení už tento rozdiel, oproti minulosti, nevnímam ako taký markantný.

V niektorých dielach využívaš ako materiál staré či použité veci, alebo odkazuješ k vlastným spomienkam. Zaujíma aj teba minulosť, pamäť, schopnosť človeka rozpomenúť sa, zrekonštruovať obraz minulého?

Odkazy na detstvo, minulosť alebo postsocialistický kontext sa u mňa objavujú vo vyššej miere zhruba posledné tri roky. Keďže som prešla architektonickým školením, popri „obsahu“ ma vo zvýšenej miere zaujímajú aj formálne aspekty vecí. Myslím, že to, či si „trénovaný“ ako architekt, alebo „voľný umelec“, určuje v istom zmysle aj tvoj spôsob rozmýšľania. Aj v práci s minulosťou a pamäťou ma zaujíma vzťah subjektívnej spomienky a estetiky priestoru, v ktorom vznikla. Myslím, že do istého veku na tom nezáleží, no neskôr môže charakter priestoru a asociácie s ním spojené ovplyvňovať ani nie tak charakter samotných spomienok, ako skôr uvažovanie človeka v budúcnosti. Povedzme pri zariaďovaní alebo výbere aktuálneho bývania nás môžu ovplyvniť štruktúry, atmosféra alebo „techniky zariaďovania“ priestoru, ktorý si pamätáme. Aj naša generácia v istých momentoch cíti, že „toto je nemoderné“, ale namiesto strohého hotela si predsa vyberieme chatu s vŕzgajúcimi dverami a rôznymi „kutilskými“ vylepšeniami, ktorá nám pripomína naše detstvo alebo mladosť.

Svetlopád, 3,2x5x10 m, priesvitná fólia, hliníková fólia, divadelné reflektory, 2010, foto: Lucia Luptáková

Je v tvojej práci s opotrebovanými materiálmi a vecami „z druhej ruky“ aj istý ekologický rozmer?

Čiastočne áno. Napríklad v práci MEANWHILE IN THE WOODS... (2012), ktorá je vo verejnom priestore natrvalo, reflektujem okrem iných vecí aj človekom zmenenú podobu miesta v dôsledku minulej ťažby. Ak pracujete s nejakým konkrétnym miestom, rôzne kontexty, napríklad aj ekologické, sa k nemu viažu celkom prirodzene. Ak ho neignorujete, kontext miesta sa v práci prirodzene odrazí. Snažím sa tiež neplytvať, pracovať s dostupným materiálom.

Mnoho tvojich prác je určených do exteriéru, reagujúcich na konkrétne miesta. Nie je pre teba vystavovanie v architektonicky uzavretom galerijnom priestore komplikáciou?

Aj galéria je priestor, na ktorý môžem reagovať, netvorím veci, ktoré možno len tak niekde položiť. Vždy sa pozerám okolo, vždy je s čím pracovať. Dôležitý je aj pohyb ľudí v priestore.

Výťah (Elevator), zo série Places we have been to I, tlač na papieri, 3D koláž, 29x21x13 cm, 2013, foto: Lucia Luptáková

Okrem reakcie na konkrétne miesta vo verejnom priestore neraz pracuješ aj s poveternostnými podmienkami, svetlom, alebo, ako hovoríš, pohybom či iným fyzickým zážitkom diváka, pričom ide často o dočasné realizácie. Ako ich prezentuješ neskôr?

Stále to riešim. Niektoré veci boli vystavené iba raz, existovali iba dočasne. Neprenášam už hotové realizácie fyzicky z exteriéru do galérie. Dokumentujem ich najmä fotografiou. Mám aj zopár fotografií, ktoré sú síce vytvorené na základe už zrealizovaných prác, ale dokážu fungovať aj autonómne, nie sú iba záznamom iného diela. Ostatné nie sú niečím, čo by som vystavovala ako dielo, slúžia ako nevyhnutná dokumentácia. Ideálna je prítomnosť diváka pri alebo v diele v konkrétnom čase a priestore „naživo“. Pri všetkých mojich prácach je pre mňa veľmi dôležité, že človek do nich môže vstúpiť, môže na ne vyliezť, nespadne to naňho. Sú to architektúry bez funkcie, kde je dôležité, že tam človek je a niečo mu to odhalí. Niekto by povedal, že je nerozumné robiť to, pretože je to veľké, ťažko zdokumentovateľné, dočasné, neprenosné, nepraktické. Uvažujem o tom, stále hľadám spôsoby, ako vyjadriť moju fascináciu priestorom a témy, ktoré ma zaujímajú, aj v inej forme, v iných médiách a rovinách, a zároveň, ako predĺžiť fyzickú existenciu vytvorených prác. V poslednom čase som začala robiť aj trochu menšie, „ateliérové“ veci (ide hlavne o stále prebiehajúci projekt Places we have been to, od 2013), ktoré môžu fungovať nezávisle na čase a konkrétnom priestore.

Archtertuin (Backyard), textil, oceľové lanká, počasie, 2,2x7,4x7,8 m, 2009, foto: Lucia Luptáková

O čo v tom projekte ide?

Napríklad v práci Places we have been to I. (2013) som si vybrala pár miest v okolí môjho domu, takých, kde sme sa hrávali, ktoré pre nás veľa znamenali a viažu sa na ne celé príbehy. Z fotografií som sa snažila zrekonštruovať tieto priestory, nie však ako makety, ale skôr ako „mentálne priestory“, vystihnúť ich atmosféru, rekonštruovať ich nie podľa skutočnosti a presnej mierky, ale podľa spomienok. Fyzický priestor sa tu mení na mentálny, zložený z fragmentov pamäti. Z 2D fotografických záznamov opätovne vytváram 3D architektúru, ktorá však, rovnako ako spomienky, nie je presná, dokonalá, čo je vyjadrené aj limitmi dvojrozmernej fotografickej tlače, ktorú síce ohýbam, strihám a rôzne formujem, avšak samotný materiál ma vždy pustí iba po istú hranicu.

Podobné fenomény skúmam z rôznych uhlov pohľadu, na rôznych miestach (Banská Bystrica, Berlín, Amsterdam atď.) a s rozličnou mierou subjektivity a abstrahovania. Projekt stále pokračuje.