Artalk.cz

Absurdnosť? Nezmysel? Banalita? Nie. Realita.

V pořadí druhou výstavu v nově založeném prostoru v Holešovicích – zvaném Stone Projects – připravil umělec Antonín Jirát, který zde zkombinoval jím tradičně používané médium fotografie s instalací. Podle recenzenta výstavy Dávida Gabery pracuje Jirát na výstavě s jednotlivými obrazy asociativně, a příběh se tak před divákem skládá pomocí postupných narážek. Celkový dojem pak může zůstat neuzavřený a výsledkem je pak jakýsi dotieravý pocit nestability, akéhosi racionálneho chaosu. Presne tak, ako dnešný neurčitý, nejasný, neuchopiteľný svet pôsobí,“ píše Gabera.

Absurdnosť? Nezmysel? Banalita? Nie. Realita.

Antonín Jirát sa vo svojich projektoch prihovára k divákovi hrou jemu vlastnou, pričom vytvára situácie, ktoré sa vyznačujú vnútorným rozporom. Keď nahliadneme do minulej i aktuálnej tvorby, všimneme si jeden dôležitý motív – umelec vždy pracuje s bežne dostupnými, lacnými materiálmi. Pozornosť venuje obzvlášť výberu tých správnych látok, či už organických alebo priemyselných, konzistencii, z ktorej sa predmety skladajú, ich štruktúre a následnému priestorovému rozloženiu. Týmito detailmi sa autor nezaoberá preto, aby vytvoril celok s jasne zrozumiteľným, nadčasovým posolstvom. Jirát radšej rozohráva hru, v rámci ktorej sú pred nami jednoznačné výpovede zámerne ukryté. My sa tak vždy ocitáme v pozícii čitateľa zmyslu a významu zbaveného príbehu. Príbehu, ktorý vlastne ani príbehom nie je.

Črtajúci sa dadaistický impulz, ktorý charakterizuje Jirátovu tvorbu, však okrem práci s „nájdenými“ predmetmi pozostáva aj z často nenápadných ironických vsuviek. Ak sa predtým zaoberal témou rozpadu a času ako takého (hnitie repy, korodovanie železa), autor nezabudol skúmanú problematiku obohatiť napríklad o retro snímky Škody Fabie alebo walkmanu Sony. Vďaka štipke vtipu, ako aj chladnej rafinovanosti (tento motív zhmotňujú železné konštrukcie), sme v dielach konfrontovaní s fragmentami, ktoré na seba síce navzájom nepriamo odkazujú, zároveň si však silne protirečia. Jirát si tak dáva záležať nielen na tom, aby sme si nad „pravým“ významom lámali hlavu, ale aby sme sa k nemu ani nedopracovali. Dané prostredia, v ktorých sa ocitáme, nemajú šokovať a vlastne ani provokovať. Pred interpretáciou vždy stojí akcent na samotný zážitok, pričom vzniká stav, ktorému je akékoľvek logické usporiadanie cudzie.

Aj v rámci projektu History of Dimensions, ktorý pre novozaloženú holešovickú galériu Stone Projects kurátorsky pripravil Jen Kratochvil, navonok ostávame uviaznutí v akejsi hre bez vidiny definitívneho, vytúženého rozuzlenia. Dve sprievodné fotografie z čelnej strany a z mierneho nadhľadu nasnímaných kamiónov autor vytvoril tak, aby nás „obral“ o umelecký pôžitok. Akcentovanie nevýraznosti, technickej nedokonalosti, výrazovej odosobnenosti, to všetko osadené v ráme a umiestnené na stenách výstavného priestoru. Jirát, ktorý vždy svoje myšlienky odvodzuje z média fotografie, nás prostredníctvom danej estetiky – nepriamo odkazujúcej na súčasné média a záplavu fotografií s príslušným vizuálom – vedie k tomu, aby sme aspoň na chvíľu aj my popremýšľali nad úlohou a postavením fotografie v 21. storočí. Neúplné, zahmlené vyznenie snímok môže u návštevníka vyvolať podnet k tomu, aby sa pozastavil nad manipuláciou či dôveryhodnosťou média, nad otázkami jeho distribúcie na pozadí súčasných digitálnych technológií.

Fotografia, ktorá vo svojej podstate nemá nikdy zavŕšený význam (vždy podlieha tomu, v akom kontexte je spracovaná a v akom svetle na ňu nazeráme), pomáha Jirátovi vytvárať naratív, budovaný na báze narážok. Hoci pri záberoch červeného a bieleho kamiónu môžeme (ako aj samotný autor) len hádať, domýšľať, predstavovať si, čo v skutočnosti vozidlá v návesoch prevážajú, jedno je isté, snímky vsugerujú nejasný obraz o pohybe, ceste, transfere; o prekračovaní rámcov. Podobne aj zábery obydlí môžu reflektovať tému privátneho súkromia, pocitu bezpečia. Okrem toho môžu zároveň asociovať otázky ohľadom toho, čím sa každý z nás obklopuje. Tým však, že si Jirát vyberá domy, ktoré odkazujú na typológiu obytnej architektúry v severných, pohraničných oblastiach krajiny, majú dané snímky predpoklad vzbudzovať divákove úvahy aj nad konkrétnou historickou etapou, nad vzťahom medzi dvoma národmi, ktorý dodnes mnohých nenecháva chladným.

Pre Jirátovu tvorbu je teda príznačné vyvolávanie asociácií, ktoré nás vedú naprieč celou inštaláciou. Fotografia, ktorá prestáva byť ponímaná ako plošné médium, však v takomto zmysle ani netvorí vrchol inštalácie. Tá sa vo viacerých vrstvách a náznakoch, slovami tvorcov „dimenziách“, nielen prihovára k nám, fotografia komunikuje aj s okolitými objektami. A myšlienky, ktoré sa v nás takto autor usiluje nabudiť, sú udržiavané prostredníctvom prítomných konštrukcií tvorenými tenkými mosadznými tyčkami navzájom poprepájaných muškátovými orieškami. Tým pádom aj objekty v roli minimalistických vyprávačov príbehov, ako o nich hovorí aj sám autor, umocňujú skutočnosť, že rodiaca sa myšlienka, ktorá začala získavať reálne kontúry, sa zasa vytráca a my k žiadnej ucelenej odpovedi nedospejeme.

Ak Jirát vo svojej tvorbe dlhodobo narába s prevzatým digitálnym materiálom, príležitostne s videom a filmom, alebo komponuje vlastné (aranžované) snímky, kľúčovú rolu u neho zohráva spájanie objektov s fotografickými reprezentáciami. A o to tu práve ide. Autor v nás svojim rozprávaním cez fotografie a objekty vyvoláva dotieravý pocit nestability, akéhosi racionálneho chaosu. Presne tak, ako dnešný neurčitý, nejasný, neuchopiteľný svet pôsobí. Na rozdiel od tradičných dokumentaristov, ktorí usilujú o podanie správy o aktuálnych problémoch, Jirát v prvom rade používa fotografiu k uvažovaniu o tom, ako vytvoriť situáciu, ktorá bude dané otázky stelesňovať. Spôsob, akým sa zhosťuje danej úlohy znamená, že sa téma divákovi nezobrazuje. Ona ho pohltí, zmocňuje sa ho, omámi, rovnako ako muškátový oriešok, keď po jeho použití človek nakrátko stráca pamäť, skreslene vníma čas a priestor, stáva sa malátnym.

Ako sme už pri umelcovi zvyknutí, aj tentokrát princíp tvorenia smeruje k vzniku poetickej situácie. Avšak kým v minulých prostrediach išlo o ironické náznaky, ktoré podporovali vyznenie fiktívnych príbehov, často odkazujúcich k banalite, k popretiu akýchkoľvek noriem, princípov a zákonov, tentokrát sa ocitáme zoči voči symbolom a znakom ukazujúcim na vážne témy súčasnej spoločnosti. Prekračovanie hraníc naprieč médií, podobne ako medze, limity, ktoré človek dennodenne prekračuje alebo aspoň po tom túži, napovedá, že Jirátov projekt možno chápať aj ako dokument; veľmi netradičný – „fotografický“ – dokument. Inštalácia nás v náznakoch nasmeruje k otázkam ohľadom migrácie, komodít, obchodu, vedie naše vnímanie k problémom týkajúcich sa prestupovania hraníc, či už geografických, náboženských, rasových, genderových. Vo všeobecnosti však zažitých stereotypov. Jirátove najnovšie dielo, pre jeho dve čitateľské úrovne, preto môžeme označiť ako surový, no zároveň, na základe silnej fyzickej stránky, sugestívny dokument: s iróniou sebe vlastnou autor nielenže stelesňuje globalizovaný svet v malej mierke, on ukazuje, že namiesto plošného, zaslepeného uvažovania je potrebné prehodnocovať svoj pohľad a o aktuálnych otázkach nevyhnutne premýšľať vo viacerých rovinách. A takýto projekt, hoci navonok postavený na princípe náhody, lability, nezmyselnosti, nejednoznačnosti či kuriozity, nepôsobí ako uzavretá, primárne pre insiderov prístupná umelecká absurdita, ale ako absurdita, ktorá pripomína komplikovanú prítomnosť.


Antonín Jirát / History of dimensions / kurátor: Jen Kratochvil / Stone Projects / Praha / 14. 9. – 12. 10. 2018

Foto: archiv Stone Projects

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *