Artalk.cz

Je skvelé, že sa deti majú na čo tešiť

Katarína Hládeková se ve své dvojrecenzi zamýšlí nad tím, do jaké míry je kontext regionální státní instituce určující pro její výstavní dramaturgii a jak může tlak na přitažlivost programu pro návštěvníky ovlivnit úroveň konkrétních projektů. Podnětem k úvaze se jí staly výstavy aktuálně probíhající v Krajské galerii výtvarného umění ve Zlíně (Kdo se rád dívá…) a Kabinetu T v témže městě (Tekutá mateřská láska) zaměřené na téma dětského vnímání a výtvarného projevu, respektive mateřství a metaforiku s ním spojenou.

Pohled do inslatace výstavy Kdo se rád dívá v KGVUZ. Foto: Dalibor Novotný / archiv KGVUZ

Je skvelé, že sa deti majú na čo tešiť

Do Zlína som sa vybrala za výstavou Kdo se rád dívá… Po jej zhliadnutí som ale sama pre seba musela pootvoriť klasickú otázku nadprodukcie umenia a problému, že k súčasnému umeniu nestačí vznikať kritická reflexia. Recenzie výstav odohrávajúcich sa na periférii sú v tejto kategórii samostatným žánrom. Ich iniciácia podlieha „ochranným kvótam“ zohľadňujúcim umeleckú činnosť odohrávajúcu sa mimo centra, zároveň ich ale stále porovnávame s „centrálnym štandardom“. Z mnohých dôvodov sa ale akosi pri týchto výstavách stáva častejšie, že narazíme na rozličné problémy nahlodávajúce kvalitu umeleckého projektu. Ďalšou otázkou je, akým metrom výstavu hodnotiť. Do akej miery zvažovať cieľové publikum, ktoré je v prípade výstav na perifériách inak poučené, a situáciu zastrešujúcej inštitúcie, ktorá má iné ekonomické podmienky ovplyvňujúce management a dramaturgiu. Na príklade dvoch aktuálne simultánne prebiehajúcich výstav v Zlíne sa pokúsim poukázať na možné prístupy, akými sa voči načrtnutému problému možno vymedziť.

Skupinová výstava Kdo se rád dívá… v Krajské galerii výtvarného umění ve Zlíně, na ktorú som bola vyzvaná napísať recenziu, je kurátorským projektom Václava Mílka, riaditeľa galérie. Predstavuje práce piatich súčasných, na česko-slovenskej scéne pevne ukotvených umelcov mladšej strednej generácie: Daniely Baráčkovej, Erika Bindera, Mareka Číhala, Venduly Chalánkovej a Veroniky Vlkovej. Tematickým spojivom výstavy a zároveň ohlasovaným širším záujmom dramaturgie galérie je autonómia detskej subjektivity, ktorá sa v práci vybraných umelcov objavuje kontinuálne a dlhodobo. V rámci sprievodných akcií k výstave prebieha päť workshopov (nie len pre deti) s vystavujúcimi umelcami a celoročné sprievodné programy – Galeřiště a Sobotní výtvarná dílna v galerii – taktiež zacielené na detského diváka. Každému umelcovi galéria na svojom youtubovom kanále zavesila krátky informačný medailón, okrem iného propagujúci sprievodný workshop. Simultánne s výstavou v galérii bežia ďalšie tematicky podobné projekty – prehliadka prác naivnej maliarky Natálie Schmidtovej a výstava JSME KURÁTORY! pozostávajúci z kurátorského výberu zo zbierky galérie, ktorý vytvorili pod dohľadom učiteľov a kurátora Ivana Bergmana tri skupiny žiakov ŽUŠ Zlín.[1]

[1] Podobne popularizačný projekt s názvom The Best of realizovala Moravská galerie v Brně v roku 2011, keď oslovila k výberu zo zbierky niekoľko známych osobností popkultúry a zástupcov širokej verejnosti.

Nie je tajomstvom, že galerijné inštitúcie financované z verejných zdrojov o diváka musia bojovať a že jednou zo silných sfér možného pôsobenia je apel na najmladšie publikum. Pod touto prizmou je nekritická oslava v súčasnosti populárneho modelu glorifikácie dieťaťa pochopiteľná: potenciálne priláka do galérie i rodinu a s najlepším úmyslom bude edukovať o súčasnom umení viaceré generácie. Zdá sa, že výstava Kdo se rád dívá…, tieto zámery úspešne naplňuje.

Pohled do inslatace výstavy Kdo se rád dívá v KGVUZ. Foto: Dalibor Novotný / archiv KGVUZ

Rozporuplná ale zostáva otázka toho, kam výstavu zaradiť v kontexte odborného záujmu. Kurátor skúma detský výtvarný prejav ako formálnu inšpiráciu umelcov a detské vnímanie ako inšpiráciu tematickú a metodickú. Každému autorovi poskytuje dostatočný priestor. Príspevky sú vyvážené, nezdá sa, že by bolo niečo ponechané náhode. Neprofesionalitu, autentickosť, nevinnosť, bezuzdnú imaginatívnosť a schopnosť symbolizácie, prípadne narativitu a hravosť považuje kurátor v dielach výstavy za znaky detskej tvorby (viď kurátorský text tu), nie za bežné stratégie súčasného umenia. Namiesto toho ale, aby prostredníctvom ich konfrontácie výstava rozvíjala a problematizovala širšie problémy, ktoré spomínané „detské znaky“ implikujú, viac sa zameriava na odlíšenie jednotlivých autorských rukopisov na vymedzenej výrazovej palete – a to aj napriek tomu, že vo väčšine vystavených diel je detský prvok skôr symptómom než cieľom. Marek Číhal vystavuje sériu obrazov, ktoré rešpektujú jeho uvoľnený „autorský jazyk“ a zároveň si udržujú autorovu štandardnú expresívnu kvalitu. Vendula Chalánková prezentuje plošné obrazy, zámerne cartoonovo bagatelizujúce vážnejšie motívy „dospeláckeho sveta“ – úradné obálky a pohľady na nezdravé jedlá. Veronika Vlková vytvorila scénickú inštaláciu vo vyčlenenom, panelmi oddelenom priestore. Na rozdiel od diel ostatných autorov, Vlkovej inštalácia, azda najviac sa približujúca súčasnej vizualite, pôsobí ako výstava vo výstave, ktorá sa od vzájomného prepájania s ostatnými dielami dištancuje. Opakom je vzniknuté inštalačné kombo Binder – Baráčková. Erik Binder prostredníctvom pre svoju tvorbu typickej vizuálnej skratky „hravo“ tematizuje rolu otca a muža a doslovne prevádza do skeču princíp „ak sa rád pozeráš, niečo vysnoríš“. Obria sukňa Daniely Baráčkovej prezentuje inštaláciu zdôrazňujúcu ženský princíp, akoby v protiklade k Binderovej inštalácii zobrazujúcej mužskú siluetu uprostred rozostaveného poľa prázdnych fliaš. Sukňu i sako s nápisom „Uněmí“ Daniela Baráčková komentuje so slovami, že „[c]elá instalace se mimo jiné vztahuje k stereotypnému pojetí role matky a vztahu matky a dítěte” (viď videorozhovor tu). Aj napriek snahe o tematizáciu stereotypizácie vnímania role matky a role dieťaťa vyznieva Baráčkovej inštalácia vedľa Binderovej mužskej figúry tak, že stereotyp skôr potvrdzuje než vyvracia. Vo výstave Kdo se rád dívá… sa tieto vnútorné roviny nekriticky splošťujú. Do popredia sa prostredníctvom gradácie prebratého detského prejavu, typického pre všetky diela, dostáva hyperbolizovaná naivita a infantilnosť, v tejto konštelácii pôsobiace neadekvátne voči pôvodným zámerom autorov.

Pohled do inslatace výstavy Kdo se rád dívá v KGVUZ. Foto: Dalibor Novotný / archiv KGVUZ

„Tak to si myslím, že je skvělé, že se děti mají na co těšit.“ (rozhovor 3:38 tu), povedala moderátorka rozhovoru z medailónu Daniely Baráčkovej. Edukatívny zámer výstavy, kde sa osveta stáva cieľom, vo výsledku ale vzbudzuje ambivalentné otázky. Napriek svojmu zámeru totiž stereotypy, ktoré máme o detskom vnímaní, viac potvrdzuje než rozkrýva a paradoxne dokonca učí. Ak by som sa vrátila k počiatočnej úvahe nad metrom, akým merať regionálnu výstavu a ako veľmi sa prispôsobovať publiku, nie som zástancom zjednodušovania za účelom lepšej stráviteľnosti, ani pre laického diváka, ani pre dieťa. Ani jedného z nich nie je strategické podceňovať, pretože raz vyrastú. Je tiež otázne, či sploštenie otázok toho, čo je súčasné umenie, kde je jeho priestor a aká je rola galerijnej inštitúcie, vedú k budovaniu ozajstného záujmu a pestovaniu vzťahu ku kultúre.

Pre výstavu je príznačné, že sa vzdáva kritiky a vyhrotených postojov. K problémom, ktoré zo zvolenej témy vyplývajú, sa ako celok prakticky nevyjadruje, a to aj napriek potenciálu jednotlivých diel. Vymedzením oblasti záujmu na dieťa a jeho prejav sa dištancuje od nadväznosti na feminizmus a rolu matky umelkyne, ktorým sa venujú iniciatívy ako Čtvrtá vlna alebo Kojící guerilla. Špekulujem, že dôvodom je okrem háklivosti problému tiež interný charakter tejto aktuálnej diskusie a teda potenciálna nekomunikovateľnosť širšiemu publiku.

Pohled do instalace výstavy Tekutá mateřská láska v Kabinetu T ve Zlíně. Foto: archiv Ester Geislerové a Milana Mazúra

V tomto bode chcem poukázať na simultánne prebiehajúcu výstavu v susediacej galérii Kabinet T umelcov Ester Geislerovej a Milana Mazúra a kurátorky Terezie Nekvindovej nesúcu názov Tekutá mateřská láska, ktorá sa práve prostredníctvom problematizácie témy materstva dostáva k širšej metaforike. Autori pracovali s dvoma knižnými predlohami: Elisabeth Badinter – Mateřská láska od 17. století (1980, slovensky 1998) a Zygmund Bauman – Tekutá láska: O křehkosti lidských pout (2003, česky 2013) a zámerne použili motívy v súlade so súčasným diskurzom: tekutosť, materialita, postinternetová grafika, feminizmus, TED talks (ako instantný informačný kanál), ale aj feminizmus a materstvo. Výstavu budovali ako prostredie spájajúce jednotlivé fragmenty do útvaru, ktorý by sa dal nazvať priestorovou esejou. Pomocou odkazov na inšpiračné zdroje a aktuálnych prostriedkov súčasnej vizuality vytvorili kompaktný celok, ktorý napriek rešpektu k trendom neprichádza o autenticitu ani o potenciál prehovárať. Použitý repertoár viac-menej štandardných súčasných umeleckých foriem výstavu nesplošťuje a nezjednodušuje jej celkový prínos. Naopak vytvára imerzívne prostredie, v ktorom sa ako diváci sústredíme viac na jednotný obsah než na vizuálny jazyk. Diela sa vzájomne podporujú, nevylučujú a neopakujú. Výsledkom je otvorená polemika nad šablónovitým uvažovaním o materskej láske ako o niečom vrodenom a odhalenie frustrácie žien nad nemožnosťou prežitia materskej lásky v spoločnosťou idealizovanej podobe. Takýto výklad ale výstavu opisuje len polovične. Vďaka vydarenej gradácii striedania poetických pasáží s racionálnymi prvkami sa dokážeme na použitý motív materskej lásky pozerať aj ako na príklad so širšou interpretačnou škálou. Materstvo si sami za seba ľahko zameníme za príčiny vlastných frustrácií z nenaplnených očakávaní. Princíp tlačenia spoločenských konvencií na dosahovanie ideálov a následné nebezpečenstvo neúspechu totiž zostávajú rovnaké.

Pohled do instalace výstavy Tekutá mateřská láska v Kabinetu T ve Zlíně. Foto: archiv Ester Geislerové a Milana Mazúra

Ak by som mala obe výstavy porovnať, Tekutá mateřská láska oproti Kdo se rád dívá… je na prvý pohľad zložitejšia a ťažšie rozkľúčovateľná. Vyžaduje viac aktívnej pozornosti a nejde v ústrety nepoučenému divákovi. V kontexte rozvinutej úvahy nad možnosťami uchopenia výstavy na periférii je treba uviesť, že projekt Ester Geislerovej a Milana Mazúra je realizovaný v inom type inštitúcie, tak prísne nepodliehajúcej preferenciám publika. V praxi to znamená nie len „väčšiu voľnosť“ pre umelcov, možnosť odbornejšieho uchopenia dramaturgického plánu (v prípade galérie Kabinet T ide hlavne o delegovanie kurátorskej činnosti na externých kurátorov), ale i riziko menšej návštevnosti. Je tiež možné, že u laickej zlínskej verejnosti nájde Tekutá mateřská láska menšiu priamu odozvu než Kdo se rád dívá… a že pracovníci galérie musia návštevníkom veľa vysvetľovať. Podľa mňa však i napriek zdanlivo menšej prístupnosti lepšie plní aj osvetovú úlohu a sama za seba mám pocit, že sa za ňou oplatilo cestovať. Prezentuje totiž súčasné umenie so záujmom, bez zjednodušenia, zároveň s veľkou dávkou atraktivity a v tomto zmysle je k výstave Kdo se rád dívá… protikladom.


Daniela Baráčková, Erik Binder, Marek Číhal, Vendula Chalánková, Veronika Vlková / Kdo se rád dívá / kurátor: Václav Mílek / Krajská galerie výtvarného umění ve Zlíně / Zlín /23. 5.– 9. 9. 2018

Ester Geislerová a Milan Mazúr / Tekutá mateřská láska / kurátorka: Terezie Nekvindová / Galerie Kabinet T / Zlín / 29. 5. 2018 – 27. 7. 2018

Komentáře

  1. ahoj Katarino,
    trochu nerozumím dualitě dobrá/špatná výstava, má cenu přijet/nemá cenu přijet. Obě výstavy se k tématu mateřství vztahují z dosti odlišných perspektiv i prostřednictvím odlišných médií. Odmítání jedné a preferování druhé beru jako subjektivní pohled a můžu rovnou dodat i ten svůj subjektivní – OBĚ VÝSTAVY STOJÍ ZA TO VIDĚT. Navíc, nechápu v čem se autoři a kurátor Krajské galerii výtvarného umění ve Zlíně přizpůsobili regionální úrovni? Doporučuji zajet si do jiných oblastních galerií – na nekonečné přehlídky krajinomaleb ze sbírek:))) to je teprve peklo. Zlín je úplně v pohodě.
    JP

  2. Čau Jani,

    myslím, že každé hodnotenie umenia je z veľkej časti založené na subjektívnom pohľade a neviem prečo by ten môj nemal byť relevantný. Situáciu v regionálnych galériách sledujem, zažívam dlhodobo ako návštevník i ako vystavujúci umelec a chápem zložitú situáciu, v ktorej sa tieto inštitúcie nachádzajú. Napriek tomu si ale nemyslím, že by sme ich hodnotenie mali kvôli týmto ťažkostiam zmierňovať a hlavne nie preto, že existujú galérie a výstavy s nižšou kvalitou. Práve takýto prístup považujem za degradujúci odbornosť práce galerijných pracovníkov. A nakoniec, ja zas nerozumiem dualite “úplne v pohodě/krajinomalba ze sbírek” – ide predsa o rozličné kontexty s vlastnými referenčnými rámcami, ktoré sa dajú spracovať úspešnejšie i menej úspešne. Krajinomalby tiež môžu byť úplne v pohode.

    Katarína

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *