Jedno rebro bez komentára nestačí

Anča Daučíková je výrazná osobnosť, ktorá je na umeleckej scéne zafixovaná ako umelkyňa úzko spojená s videom a feminizmom. To, že študovala sklo vie len málokto, už viac ľudí pozná jej maľby a fotografie. Miroslava Urbanová na výstave s názvom Anna Daučíková v Gandy gallery kriticky hodnotí jednak výber diel, jednak sprievodný text od Anny Varteckej, ktorá však nie je kurátorkou výstavy. Výstava predstavuje práve Daučíkovej menej známu maliarsku tvorbu ohraničenú 90-tymi rokmi. Táto jej tvorba však až taká neznáma nie je, preto by si už v tomto čase zaslúžila uviesť do širšieho kontextu ako komplexne sa vyvíjajúca autorka, bez typologických stereotypov ako "mytologická feministická queer umelkyňa".

 

Pre mnohých môže byť samostatná výstava Anny Daučíkovej v Gandy Gallery v Bratislave prekvapením – nielen po obsahovej stránke, ale predovšetkým svojou prezentáciou. Vystavený konvolut numerických malieb, koláží a iných prác na papieri, pochádzajúci prevažne z 90-tych rokov, sme mali možnosť v takejto miere vidieť prvýkrát. Popri Daučíkovej tentokrát nevystavených, no známejších fotografických prácach a videu, by mohol poskytnúť zaujímavý kontrapunkt k jej neskoršej tvorbe – ak by tak bol odprezentovaný.

Anna Vartecká napísala sprievodný text tiež k Daučíkovej minuloročnej "nepodarenej retrospektíve" Politiky gest v Domě umění v Ústí nad Labem (kurátor: Michal Koleček). Kritička Tereza Stejskalová, ktorá vo svojej recenzii pre Artalk takto nelichotivo pomenovala Daučíkovej prvú veľkú sólo výstavu, mala problém predovšetkým s čítaním a chýbajúcou kontextualizáciou Daučíkovej numerických malieb a jej iných raných prác a ani sprievodný text jej pri čítaní výstavy nepomohol. Na rozdiel od Stejskalovej si myslím, že tieto diela jednoznačne patria na akúkoľvej Daučíkovej väčšiu retrospektívu. Zároveň však súhlasím s tým, že divák – prípadne recenzent – niekedy nemá čas ani kapacitu na detektívnu prácu ohľadne dešifrovania ich významu v rámci výstavy i samotného diela autorky. Sprievodný text k výstave v Gandy Gallery je v podstate beletrizovaná biografia umelkyne, s dôrazom na jej prínos k feminizmu na Slovensku či reflektovanie rodových otázok. Takéto predstavenie Daučíkovej by bolo v poriadku vtedy, keď by ju naozaj nikto nepoznal alebo pri veľkej muzeálnej retrospektíve – umiestnené na tabuli pri vchode, spoločne s archívnymi fotografiami.

Ako základný fakt treba uviesť, že Daučíková prestala tvoriť v médiu maľby v roku 1994 – v čase, ktorý rámcuje aj výstavu v Gandy Gallery. Stalo sa tak v období, kedy sa maľba ako médium dostala na slovenskej scéne do úzadia a do centra záujmu sa postupne dostávali nové médiá – ako napríklad aj video, ktoré je príznačné pre Daučíkovej ďalšiu tvorbu. Jej numerické maľby však do istej miery pôsobia ako celistvý konceptuálny projekt.

V brožúre k spomínanej minuloročnej výstave Vartecká Daučíkovej numerické diela číta ako "dekompozície a rekompozície čísel [...] snahu vizuálne zachytiť večný vnútorný zápas vlastných i cudzích identít, systémov a jazykov", v rámci polarít ako chaos-systém, hierarchia-anarchia, pozitív-negatív, gesto-znak a pod. V Gandy Gallery však chýba aj tento zbežný komentár, ktorý by dorozprával prechod umelkyne k tak odlišnému vyjadrovaciemu prostriedku, akým je video.

O to viac prekvapí fakt, že Daučíkovej numerické maľby nie sú neznáme a boli predstavené na výstave Písmo v obraze v roku 1992 v Brne či neskôr v roku 1995 v Galérii Jaroslava Krále Domu umění v Brne. Toľko však informácia pre osvieženie pamäti pamätníkov. Teoretik Martin Reissner vo svojej recenzii druhej spomínanej výstavy pre časopis Ateliér z roku 1995 dokonca rozlišuje skoršiu numerickú sériu od série, ktorá vznikla počas Daučíkovej štipendijného pobytu vo Švajčiarsku. Podobne ako neskôr Katarína Ihringová v publikácii Vzťah slova a obrazu v slovenskom vizuálnom umení (2012) Reissner autorku zaraďuje medzi prevažne mužských autorov, ktorí sa v tom čase zaoberali znakom a boli fascinovaní fenoménom znakovosti.

Kaligrafickosť a expresívnosť Daučíkovej maliarskeho gesta v spomínaných dielach je jednoznačne dôležitejšia ako samotné číslice – ich potenciálne významy a obsahy. Toho názoru je aj Reissner, ktorý Daučíkovej znaky charakterizuje predovšetkým ako štrukturotvorný prvok. Ich priam obsesívne opakovanie má pre mňa sémanticky vyprázdňujúci efekt, istý neurotický drive. V rámci pohybov Daučíkovej migrujúcej medzi Ruskom a zvyškom Európy ich môžeme čítať akoby išlo o univerzálny jazyk globálneho kapitalizmu. V Gandy gallery však vidíme v niektorých dielach ďalší zásah do numerických štruktúr – objavuje sa tu motív klobúka. Táto "mužská" časť odevu, ktorú o dosť neskôr zhodou okolností Daučíková využíva napríklad v rámci performatívneho prezliekania sa do iných rolí vo videu Portrét ženy s inštitúciou – Anča Daučíková s Rímskokatolíckou cirkvou (2011), je akýmsi hodeným klobúkom divákovi. Ten ho môže zobrať ako klobúk cestovateľský, umelecký, žobrácky či prosto namaľovaný. Alebo ho nechať len tak ležať.

Na výstave sa teda nachádzajú viaceré momenty, v ktorých môžeme nájsť spojivá s polohou Daučíkovej, ktorú poznáme z posledných rokov. Objavuje sa tu aj kartografická koláž z roku 1992, kedy sa dovršoval proces nového definovania hraníc v našom geografickom okruhu. Táto koláž pozostáva z útržkov máp prekrývajúcich číselný rad, ktorý sa v ďalšom riadku objavuje zrkadlovo, no už bez chýbajúceho mocensky vytýčeného a vedecky zakresleného územia. Je inštalovaná spoločne s ďalšou kolážou s motýlím motívom. Ten evokuje istú zraniteľnosť, prelietavosť/mobilitu či v kombinácii s priloženými obrázkami žien aj povestnú zbierku motýľov. V kontexte výstavy Mapy. Umelecká kartografia v strede Európy 1960–2011 (2011, GMB, SNG) môže ich umiestnenie na rovnakej stene pripomínať Daučíkovej poetickú prácu z roku 1992, kde z kúskov máp vytvorila motýle.

V Daučíkovej očividne obľúbenej diptychovej forme je ďalšou vystavenou kolážou výstrižok zo sovietskeho článku o šírení HIV. Či už ide o osvetový alebo propagandistický článok, v kombinácii s obrázkom stroja (na opracovanie kovu či skla?) je v celej výstave asi najhorúcejšou ihlou angažovanosti, na akú sme u Daučíkovej zvyknutí.

Inštitucionálny rámec súkromnej galérie je vždy primárne spojený s predajom. V Bratislave zastupujú súkromné galérie častokrát to, čo verejné inštitúcie, ale aj nezávislé priestory z rôznych dôvodov nedokážu pokryť. Daučíkovej výstava však nie je žiaden objavný underground ani predstavenie neobjavenej, či nedocenenej umelkyne. Z môjho uhla pohľadu pôsobí skôr ako (monetárne) zhodnotenie raných diel etablovanej a inštitucionalizovanej umelkyne. Je zaujímavé pozrieť si aukčné ceny numerických malieb okolo roku 2005 a súčasný cenník podobných formátov v galérii. Tieto čísla by mohli presvedčiť zberateľov, že do súčasného umenia sa investovať oplatí.

Výstava v Gandy gallery dostala jednoduchý názov Anna Daučíková. Pred otvorenou feministkou Ančou Daučíkovou ide o polohu umelkyne, ktorej tvorbu môžeme v rámci jej raných prác vnímať nie ako ojedinelú pozíciu, ale ako dôležitú súčasť istej genealógie s počiatkami v neoavantgardných tendenciách či ešte hlbšie v odkaze ruských avantgárd. Tie prvé menované avantgardy sú v súčasnosti hot topic a zároveň naším reprezentatívnym vývozným artiklom tzv. progresívnych tendencií. Zaujímavé by bolo vedieť, nakoľko bola umelkyňa ovplyvnená ruskou skúsenosťou a slovenským okruhom práve pri práci na numerických maľbách a kolážach. Anna Daučíková by nemala byť prezentovaná výlučne ako mytologická, feministická a queer umelkyňa, ale ako komplexne vyvíjajúca sa autorka. Nie ako solitér, ale ako jedna z najvýraznejších osobností tunajšej výtvarnej scény s medzinárodným ohlasom. Na to však nestačí vybrať jedno rebro z jej tvorby a takmer bez komentára ho odprezentovať v priestoroch súkromnej galérie.


Redakce se omlouvá za nepřesné informace, které se v původní verzi této recenze objevily. Anna Vartecká nebyla kurátorkou výstavy, jak bylo na tomto místě původně uvedeno, a doprovodný text obecného charakteru vznikl na základě objednávky ze strany Gandy gallery.


Anna Daučíková / Gandy gallery / Bratislava / 23. 5. – 27. 7. 2018

Miroslava Urbanová | Pracuje ako vedúca Galérie MEDIUM v Bratislave. Študovala dejiny umenia na Universität Wien a na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobí ako kurátorka a píše o umení.