Horolezectvo v pohodlí bielej kocky

Príroda a šport sa ako motívy v konceptuálnom umení objavujú špecifickým spôsobom. Či už ide o ping-pong, chodenie alebo lezenie. To sa stalo kľúčovým bodom tvorby slovenského umelca Štefana Papča, ktorý sa lezeniu venuje dlhší čas. Tak ako si vyberá rôzne cesty pri lezení, tak si ich vyberá aj v umeleckom prostredí. Nie vždy sa podarí vyliezť, a nie vždy sa podarí výstava, aj keď sú diela kvalitné, a o tom to práve je. Mať v sebe istú pokoru a vytrvalosť, ktorá nebrzdí, ale poháňa ďalej. Keď lezec dosiahne top, je to skvelé, ale je skvelé, aj keď ho nedosiahne, motiváciou je práve zdolávanie toho, čo je nové a náročné. Medzi „top“ finalistov Ceny Jindřicha Chalupeckého sa v roku 2015 dostal aj Vojtěch Fröhlich, ktorý sa tiež venuje lezeniu, ale pristupuje k tejto téme iným spôsobom. Damas Gruska vo svojej recenzii nie je z kurátorskej koncepcie výstavy Psycho-vertical ani najnovšej cesty Štefana Papča nadšený, očakával viac, ale kvality jeho tvorby nepopiera, ba práve naopak, diela považuje aj napriek tomu za jedny z najlepších.

Horolezectvo v pohodlí bielej kocky

Máloktorý zážitok je tak ťažko sprostredkovateľný ako ten, ktorý prežíva horolezec. Je v miestach, kam sa nikto iný nedostane. Občas ako vôbec prvý smrteľník. Cíti hĺbku pod sebou, zradnosť skaly, hmatá stopy, hľadá odkazy predchodcov na ceste k vrcholu. Ak takí boli. Extrémne poveternostné podmienky nie sú neobvyklé. Smrteľné nebezpečenstvo, strach, únava, eufória.

Štefan Papčo (1983) – jeden z najvýraznejších predstaviteľov mladej umeleckej generácie (žiak Jozefa Jankoviča) všetko toto pri svojom horolezeckom putovaní zažil. A významne z toho čerpá aj pri svoje práci na práve prebiehajúcej výstave Psycho-vertical v bratislavskej Kunstahalle. Názov je prepožičaný z pomenovania náročnej lezeckej trasy v severnej stene Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách. Téma je to atraktívna, zrozumiteľná a ľahko (na škodu veci vari až príliš ľahko) mediálne (i mediátorsky) uchopiteľná. Len sa v nej môže samotné umenie trochu strácať. Ale poporiadku.

Napriek „jednej“ téme je Papčova výstava formou pestrá. Nájdeme na nej realistickú figúru i abstraktný objekt. Detailné remeselné spracovanie, ready-made i konceptuálne uvažovanie. Materiály rôznej konzistencie a pevnosti – od kovu a betónu cez drevo po silikón a včelí vosk. Občas nimi i klame: to čo vyzerá mäkké a poddajné je vyvedené z úplne iného materiálu podobne ako to, čo sa zdá tvrdé a pevné. Takými sa javia až do chvíle, keď do nich ďobneme prstom. Viacmenej všetky práce nejako referujú k téme, od horolezcov samotných cez v páde letiace zvršky, lezecké značky či iné propriety, lezecké steny či samotnú drsnosť prírody.

Výstava zaberá oba priestory KHB na prvom poschodí. „Obchôdza“ (chodbová časť) začína i končí videoprojekciou hostí. V úvode je umiestnená archívna dokumentácia z knihy Júliusa Kollera Galéria Ganku (editor Daniel Grúň) o fiktívnej galérii umiestnenej na ťažko dostupnej skalnej plošine vo Vysokých Tatrách. A končí trojkanálovou projekciou Lucie Papčovej Cesta na hrebeň. I keď logika veci i praktické dôvody by hovorili skôr pre opačné zaradenie: tesne pred záverom nájdeme veľkoplošné streamované zábery jeho charakteristických (či už i charakterových?) postáv horolezcov umiestnených vysoko v horách (Občania). Dojem z tejto virtuálnej „galérie v galérii“, priestoru „veterného“ ticha, práve narúša zvuk onoho kráčania na hrebeň. Samotné realistické postavy horolezcov v životnej veľkosti, chúliace sa v spacích vakoch spolu s nanesenou „procesuálnou“ vrstvou, patria k ikonickým prácam Papčovej doterajšej tvorby. Vyteperiť ich tam niekde hore a nechať napospas drsným poveternostným podmienkam. A celé to pozorovať. Virtuálny alebo aspoň „materiálový záznam“ potom, keď ich raz znesie dole. Prvý raz som jednu z týchto prác videl pred rokmi zhodou okolností v priestoroch KHB a potom ešte viackrát na dvore ZAHORIAN & VAN ESPEN galérie: schúlenú, akoby trochu zabudnutú v kúte, jeden by sa až zľakol, že tam niekto „drepí“. Ale akosi to lepšie sedelo než súčasná „čistá“ galerijná inštalácia. Tu vyzerajú len ako takí drevení (i doslovne) mumifikovaní „pandrláci“. A neplatí to len o týchto prácach.

Procesuálnosť a kontextualita sú silnou stránkou Papčovej tvorby. Biela nasvietená „kocka“ s celou tou vzdušnosťou, čistotou, sterilitou a komfortom však evokuje viac iné než umelecké zhodnotenie jeho diel. To platí ešte viac o centrálnej sále, kde má výstava zrejme začínať podľa číslovania exponátov v nešikovne zalomenom príbalovom letáčiku (návštevník ho dostane spolu s kurátorským textom a obsahuje i základné údaje o dielach). Vizuálne jej dominuje „zvetraný“ štít strechy drevenice (Západná stena), no tu pôsobí skôr ako dekorácia pre nejakú folkloristickú akciu (vernisáž ňou nebola). Celkovo som mal problém aj s niektorými ďalšími novými (2017) prácami, napríklad so Skleníkom vyskladaným zo starých okien (ľahko by mohol byť ready-made, podobných som videl veľa aj po slovenskom vidieku) či kusmi vyrovnaného hrdzavého plechu zo sudov od smoly (obľúbená krytina chatrčí), West Face Cover, skrátka dielami, ktoré hovoria rečou/formou predsa len pár desiatok rokov starou.

Rovnako sa mi nezdal adekvátny výber ostatných hostí výstavy. Nejde len o to, že od zahraničnej a iste rozhľadenej kurátorky by som očakával širší než česko-slovenský kontext, z ktorého navyše vybrala umelcov v Bratislave celkom i vystavujúcich. Niektorí ostali na úrovní skôr nežných „šnúrkových“ intervencií (Roman Ondák, Zbyněk Baladrán), hocijako slávne sú ich mená a akokoľvek dobre sa vynímajú vytlačené na pozvánke. Jedným dielom je zastúpený Juraj Bartusz (toto i viacero Papčových prác má v portfóliu galéria ZAHORIAN & VAN ESPEN) a dvoma printmi Lucia Sceranková. Hneď mi zišla na um napríklad Andrea Hasler – tiež klame materiálom (jej objekty vyzerajú ako utľapkané z mäsa), občas evokujú horolezectvo (napr. horolezecký stan) a vystavuje ich aj vysoko v horách. Ale potenciálnych hostí by sa našlo veľa.

Zhrnuté a podčiarknuté. Štefan Papčo aj po tejto výstave patrí medzi to najlepšie čo máme. Rastie do umelca minimálne európskeho významu. Otázka znie, koľko a čo nové priniesla výstava tomu, kto už ako-tak pozná jeho tvorbu. A či ostatným ukázala to, v čom je najsilnejší. Očakával som viac od kurátorky: od hostí (keď už) až po inštaláciu. A niektoré z najnovších vecí vo mne vyvolali skôr rozpaky. No aj tak je výstava z toho naj naj čo KHB doteraz priniesla.

Štefan Papčo: Psycho-vertical / Hostia:  Zbyněk Baladrán, Juraj Bartusz, Roman Ondák, Lucia Papčová, Lucia Sceranková, Annie Vigier a Franck Apertet (les gens d´Uterpan) / Kurátorka: Elena Sorokina / Kunsthalle Bratislava / Vernisáž: Štvrtok 7. decembra 2017 od 18:00 do 20:00 hod. / Trvanie výstavy: 8. december 2017 – 25. február 2018