Artalk.cz

Kto je Cena Oskára Čepana

Publikujeme první vlaštovku ze série společných textů a aktivit finalistů Ceny Oskára Čepana 2017, které se týkají finální výstavy a samotné soutěže. Letošními finalisty jsou APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková, kteří se rozhodli, že výstavu finalistů pojmou jako společnou instalaci a vyhnou se tak formě individuálních prezentací. Výstava bude bude zahájena 9. 11. v Nitrianské galerii a ke slavnostnímu vyhlášení dojde 18. 11. ve Starém divadle Karola Spišáka v Nitře.

Snímka obrazovky 2017-11-02 o 22.09.10

Kto je Cena Oskára Čepana

Do Ceny Oskára Čepana sme sa hlásili individuálne, každý sám za seba. Keď sme boli v Apríli 2017 porotou zvolení do finále, tešili sme sa, ako na možnosť vytvoriť nové dielo pre výstavu v Nitrianskej galérii, tak na kontakt s novým publikom a kritikmi, a v neposlednom rade zo šance získať titul laureáta a odmeny s ním spojené. Vzťahy medzi nami boli od začiatku priateľské, ale kvôli prítomnosti elementu súťaže, aj rozpačito kompetitívne. Počas šiestich mesiacov, ktoré nasledovali, sme mali šancu pozrieť sa na Cenu Oskára Čepana zvnútra. Jej bytosť, zvyky a správanie nás primäli k mnohým dialógom a diskusiám. Stav, v akom sa nachádza, ovplyvnil náš postoj k nej samotnej, a zároveň nás prinútil prehodnotiť našu pozíciu a úlohu, ako jej finalistov. Preto teraz, dva týždne pred otvorením výstavy, píšeme túto esej jedným hlasom. Bez ukazovania prstom sa v nej pokúsime predostrieť pár dôležitých otázok a podnetov.

Udržateľné podhubie

Uvedomujeme si, že nedostatky Ceny Oskára Čepana sú predovšetkým symptómami hlbších problémov slovenského spoločensko-kultúrneho života. Zároveň však veríme, že táto cena by mala byť príkladom toho, ako to má byť, nie podriaďovať sa tomu, ako to je. Najprestížnejšie ocenenie pre mladých umelcov by malo viesť, nie nasledovať, a to nielen tým, čo robí, ale aj ako to robí. Má byť súčasťou živnej pôdy, nie vyschnutým kýpťom.

Vytvárať a starať sa o udržateľné podhubie umenia schopného hodnotovej reflexie súčasnosti je nevyhnutnou podmienkou pre jeho existenciu. Ak mu takýto základ chýba, ťažko dochádza k akémukoľvek rozvoju. Nečudo, že máme pocit neustáleho začínania od nuly. Nevyhovujúce nastavenie pracovných podmienok pre súčasných umelcov sa totiž nevyhnutne odráža na úrovni kvality umeleckej práce a na jej kontinuite. Najjednoduchšie je viniť podfinancovanie kultúrneho prostredia – robíme to radi a často; nemenej vážnym a ešte stále prehliadaným problémom je však skreslený pohľad na prácu umelca[1]

[1] Slovo umelec tu slúži ako pomenovanie povolania a zahŕňa umelkyne, umelcov aj umelecké kolektívy.

ako takú. To, že Cena Oskára Čepana vo vzťahu k svojim finalistom vykazovala známky toho druhého, nás motivovalo k tomu, aby sme sa hlbšie zamysleli nad jej štruktúrou, náplňou a poslaním.

COČ

Sme malá scéna, ktorá nepotrebuje polarizáciu a súťaž, ale dialóg a spoluprácu. Ocenenie by malo zo svojej pozície tento stav reflektovať. Malo by mať iný cieľ než každoročné vyprodukovanie laureáta a následné umytie si rúk. To je na ňu príliš krátkozraké. Pristala by jej iná podoba než tá súťaživá.

Aká je tvár najprestížnejšieho ocenenia pre mladých umelcov? Aký odkaz im chce odovzdať? Čo ak by sa toto pasívne teleso premenilo na živú platformu? Ak by účelom Ceny Oskára Čepana, namiesto pochybného víťazstva jednotlivca[2]

[2] Víťazstvo v súťaži, ktorá má kritériá, ale je bez pravidiel si dovolíme nazvať pochybným.

, bola kvalitná kritická diskusia? Ak by sa väčšia váha prikladala procesu než produktu?

Čo je pre umenie najcennejšie?

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2017 v Nitrianskej galérii[3]

[3] Prostredníctvom gesta a diela.

predkladá otázku ako sa postaviť k oceneniu, ktoré bojuje s krízou identity a začať s liečbou kontextu, v ktorom sa nachádza. Potenciál slovenského kultúrneho prostredia je práve v jeho problematickosti a nerozvinutosti. Je tu priestor na vytváranie infraštruktúr, s ktorými sa budeme vedieť stotožniť, založených na kritickosti, schopnosti reformy a seba-reflexie, na rešpekte k umeleckej práci. To, aký vzduch budeme pri tom dýchať ale záleží od kvality našej spolupráce.

Umelci, kritici, galeristi, zastupitelia inštitúcii, kultúrni pracovníci, praktizujme asertivitu, svedomitosť, priamočiarosť, prajnosť a otvorenosť. Vytvorme si podmienky, v ktorých budeme mať chuť zakladať, budovať a zostať.

 

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2017

 


Komentáře

  1. Mediálny potenciál vyprázdneného gesta.

    Tohtoroční finalisti COČ sa rozhodli, že výstavu finalistov pojmú ako spoločnú inštaláciu a vyhnú sa tak forme individuálnych prezentácií. Tvrdia, že cena bojuje s krízou identity, že síce má kritériá, ale nemá pravidlá a teda víťazstvo v takejto cene je pochybné, že organizátori majú skreslený pohľad na prácu umelca. Tiež sa zamýšľajú nad tým, ako by podľa nich mala cena v budúcnosti vyzerať, či by nebolo lepšie ak by sa stala kvalitnou kritickou platformou, apelujú k spolupráci, priamočiarosti, prajnosti, svedomitosti a otvorenosti.

    Pokúsim sa teda byť priamočiary a otvorený.

    Myslím si, že COČ pravidlá má, a od jej vzniku v roku 1996 prešli len formálnymi úpravami. Prvou bola zmena asi v roku 2010, že cena nie je určená študentom. Predpokladám, že túto zmenu spôsobilo víťazstvo Andrása Cséfalvayia (podľa môjho názoru oprávnené) v roku 2009 ešte ako študenta VŠVU, ktoré vyvolalo burlivú diskusiu a kritiku. Druhou bola zmena vekovej hranice z 35 na 40 rokov, spred niekoľkých rokov, treťou predĺženie času na prípravu výstavy finalistov, kedže jeden mesiac bol vskutku nedostatočný. To, či samotní organizátori aj tieto pravidlá dodržiavajú, je vec druhá. Práve v tomto roku nastala situácia kedy sa do COČ prihlásili v tom čase ešte študenti, teda napriek všeobecne známym reguliam ceny – mám na mysli členov APART Collective a ich prihláška bola akceptované s dodatkom, že organizátori dúfajú, že v čase vyhlásenia víťaza už budú mať ukončené svoje štúdiá. Skôr ako kritizovať pravidlá by som bol ochotný podrobiť kritike kritériá (nakoniec s kritériami v rámci umenia je vždy trochu problém), kedže tie sú výlučne v rukách členov poroty a teda na ich subjektívnom uvážení. Tie však finalisti nespochybňujú, čo je vcelku logické, pretože by tým spochybnili svoju vlastnú pozíciu.

    Finalisti ďalej tvrdia, že víťazstvo v tejto cene bolo a je pochybné. Ak by som bol jedným z finalistov, alebo dokonca víťazom v predchádzajúcich ročníkoch, asi by som sa aj urazil. Myslím si, že práve opak je pravdou, a väčšina víťazov aj finalistov COČ z predchádzajúcich ročníkov sú stále relevantnými autormi na scéne a svojou tvorbou to potvrdzujú. V konečnom dôsledku je to kvalita víťazov, ktorá dáva cene kredit a nie pravidlá, hoci aj sebelepšie formulované. Pochybovať sa dá snáď len o prvých ročníkoch ceny z obdobia mečiarizmu. Na protest proti vtedajšej politickej situácii, vyhlasovateľom ceny bolo vtedy Ministerstvo kultúry SR pod vedením Mečiarovho ministra Ivana Hudeca (pod názvom Mladý slovenský výtvarník roka, 1996-1998), sa mnoho kľúčových autorov 90.tych rokov do ceny vôbec neprihlasovalo. Tiché, nenápadné, ale jednoznačné a radikálne gesto s jasnými konzekvenciami, ktoré akoby zapadlo prachom.

    S čím sa dá súhlasiť, je pocit nedostatočnej kritickej diskusie, ktorú slovenská scéna potrebuje ako soľ. Treba však spomenúť, že pokusy o kritickú platformu – mám na mysli unikátny formát kritických rozhovorov a analýz na aktuálnych výstavách, ktorých protagonistami boli Jozef Macko, Aurel Hrabušický a Juraj Kováčik, uverejňovaných na žiaľ dnes už neexistujúcom portáli hentak.sk, vyvolali búrku nevôle od samotných umelcov a scény en bloc, čo len potvrdzuje fakt o nezrelosti a nepripravenosti slovenského prostredia na kritický diskurz.

    Taktiež mi je sympatická výzva na spoluprácu. Výzvy tohto druhu však nie sú nové. Boli tu už od šesťdesiatych rokov – Mlynarčíkové akcie, performance, „živohry“, ktoré organizoval a „režíroval“ v spolupráci s množstvom ďaľších výtvarníkov. Celkom zaujímavým faktom je, že ani Stano Filko ani Július Koller sa ich nezúčastňovali. Ale pre príklady nemusíme chodiť ďaleko ale priamo do portfólia APART collective, (APART collective v zmysle kolektívnej signatúry, som začal registrovať až v marci 2017 v súvislosti s výstavou v bratislavskej Kunsthalle, dovtedy členovia Apartu vystavovali pod vlastnými menami svoje individuálne projekti) či už to bola performance „Nedeľa“, výstava „29.august“ v byte Mira Csölleho, výstava v Košickej Kunsthalle, alebo výstava „Fragile, handle with care…“ v galérii Photoport minulý rok. A hoci všetky tieto spolupráce boli iniciované generačne staršími kolegami, či už to bol Matej Gavula, Miro Csölle alebo Milan Tittel, na stránke apart.sk túto informáciu nenájdeme, práve naopak, vyššie spomenuté aktivity sú zahrnuté do všeobímajúcej náruče Apartu, čím vzniká mylný dojem že ich inicioval práve Apart.

    Súhlasím však, že takéto spolupráce sú cenné a mohlo by ich byť aj viac, len si myslím, že musia vznikať, tak ako vznikajú, slobodne a spontánne.

    Cena Oskára Čepana nie je a ani nemôže byť všeliekom na všetky choroby, ktoré slovenská scéna súčasného umenia má. Myslieť si to by bolo veľmi naivné. Neznamená to však, že nie je čo zlepšovať, že k nej nemôžeme byť kritickí – a nakoniec kto je viac povolaný pomenovať jej problémy ako aktuálni finalisti. Ja osobne vnímam COČ ako referenčný rámec. Nie jediný, ale dôležitý bod na scéne. Aj s ohľadom na jej tradíciu a práve v kontexte krajiny bez tradícií (folklór nechajme bokom), by som sa radšej prikláňal k jej postupnej kultivácii ako k radikálnej premene na čosi iné.

    Rozhodnutie finalistov pripraviť záverečnú výstavu ako spoločný projekt a vyhnúť sa forme individuálnych prezentácií na protest proti nedostatkom ceny, či už v jej organizácii, pravidlách alebo jej kredibility, vnímam ako vyprázdnené gesto, ako kalkul s mediálnou pozornosťou, ktorá je cene venovaná. Bolo by priame a otvorené v prvom rade začať diskusiu najskôr s organizátormi ceny, publikovať statement na stránke COČ, alebo facebooku, prečo na artalk.cz? Dodnes sme sa nedozvedeli, aký je postoj organizátorov na tak závažné, hoci len naznačené obvinenia. Namiesto zverejnenia postoja k celej veci uverejňujú selankovité fotografie usmiatych finalistov, sediacich na zemi v Nitrianskej galérii.

    Dá sa ešte usmievať, keď je to celé úplne zle? Dá sa ešte byť finalistami pochybnej ceny?

    Filip Vančo

  2. Až na pár výhrad voči predchádzajúcemu komentáru musím v zásade súhlasiť – hádam by som osobne hovoril skôr iba o naivnom geste (a veru aj s náznakmi podpásovky voči organizátorom).
    Myslím, že tohoroční finalisti sa príliš sústredia na slovo súťaž. Všetci predsa vieme, že nejde o súťaž, ale jednoducho o každoročné vyhlasovanie „najlepšieho“ mladého výtvarníka v slovenskom prostredí. Porota niekoľko dní poctivo skúma portfólia a neskôr intenzívne diskutuje o výbere finálovej štvorice. Samozrejme že kritéria poroty sú subjektívne – aké iné by mohli byť?
    Ak vyčerpáme obmedzené možnosti objektívnych kritérií formálnej analýzy súčasného umenia (morfológie, otázky výtvarného jazyka atd..) následne povedzme aktuálnosť ideovej kontextualizácie tvorby/diela, tak už potom nasledujú predovšetkým subjektívne kritéria – akým aj napríklad osobný vkus porotcu. Aj preto sa porotcovia každé dva roky menia. Porotcovia nemerajú, nebodujú ale jednoducho (často verím že vášnivo) diskutujú o umení a jeho tvorcoch. To, že sa táto diskusia nedostane „von“, a že je tu možnosť žeby snáď mohla obohatiť naše výtvarné „milieu“ je hádam na zváženie organizátorov. Ale formou si istý nie som. Takže zopakujem – nejde o žiadnu súťaž v tradičnom slova zmysle. A teda odporúčam odložiť zbytočné rozpaky z „kompetetívnosti“ a pokúsiť sa skoncentrovať na vlastné umenie.
    Na druhej strane pokladám za „sväté“ právo umelca naložiť s finálovou výstavou ako uzná za vhodné. A povedzme aj teda uviesť do rozpakov porotcov a prezentovať spoločné dielo. Za pochybné považujem riešiť v súvislosti s finálovou výstavou „problematickosť a nerozvinutosť slovenského kultúrneho prostredia“. To prostredie také bolo aj keď Ste sa do „súťaže“ hlásili. Myslím že férový čas spochybniť „Čepana“ je práve v dobe keď Vás vyzýva prihlásiť sa k nemu. Teraz to vyzerá skôr tak, že sa „niečo stalo“ počas prípravy finále o čom my diváci nevieme. Možno sa však mýlim (veď na kritickú diskusiu by mohol byť vždy vhodný čas) a som príliš cynický – predsa len už mám nad štyridsať.

    Peter Tajkov

  3. Ako riekol ctihodný Ajahn Sumedho: „Väčšina tvorčieho umenia je skôr vyvrhnutie ľudských túžob a strachu. V skutočnosti tu nejde o tvorčie umenie, ale najmä o zábavu. Nevychádza to z mysle, ale z našeho ega, ktoré nemá čo ostatným ponúknuť, okrem svojej sebeckosti a strachu.“

  4. Ako galeristka, ktorá sa roky venujem súčasnému vizuálnemu umeniu, rovnako ako Filip Vančo, považujem COČ za dôležitý referenčný rámec. Žiaľ podobne ako finalisti, vnímam dlhotrvajúcu krízu identity ceny a mrzí ma to z profesného hľadiska. Po dvojročnom „reštarte“ ceny jej koordinátormi Barborou Šedivou a Tomášom Džadoňom (ročníky 2014-2015) sa cena opäť dostala podľa môjho názoru o krok späť, napriek tomu, že Džadoň so Šedivou jasne zadefinovali svoju víziu jej ďalšieho smerovania (k lepšiemu). Je sympatické, že sa tohtoročné finalistky a finalisti vzopreli pravidlám súťaže a vytvorili spoločnú výstavu, využili naplno svoje právo. Avšak nie celkom rozumiem rozhodnutiu poroty, prečo im cenu udelila napriek tomu, že odmietajú súťaž, rovnako nerozumiem rozhodnutiu finalistov, prečo cenu prijali, keď sa voči nej najprv postavili. Silné gesto poroty by bolo znásobilo silné gesto finalistov a kritická diskusia o ďalšom smerovaní ceny by bola mala jasnejšie základy. V každom prípade by ma zaujímalo stanovisko NCSU ako organizátora ceny. Tento ročník COČ je určite silným podnetom pre zamyslenie sa nad jej ďalším fungovaním, prípadne nad vyvodením dôsledkov. Súťaž potrebuje tím, ktorý ju bude zveľaďovať dlhodobo a nie obmieňať sa každé 2 roky. Možno by stálo za to uvažovať o tom, či neudeliť ocenenie automaticky všetkým finalistom a potom sa zamerať na produkciu kvalitnej finálovej výstavy (kurátorovanej). COČ (s NCSU alebo bez nej) do budúcnosti želám silných a stabilných koordinátorov, kvalitnú a dlhodobú propagáciu a budovanie networkov smerom k domácim a zahraničným partnerom.
    Gabriela Kisová

  5. Epilóg k Cene Oskára Čepana 2017.

    K Cene Oskára Čepana 2017 sa toho popísalo už naozaj veľa. Zľava aj sprava, zo všetkých strán. Zazneli pozitívne aj negatívne reakcie na gesto finalistov – ktorí sa na protest proti zle organizovanej a zle nastavenej cene rozhodli vytvoriť kolektívne dielo namiesto individuálnych prezentácií. Už po prečítaní Statementu – Kto je Cena Oskára Čepana?, artalk.cz – 3.11.2017, v ktorom nebol jasne formulovaný problém ani prípadné návrhy na zmenu statu quo, som mal pocit, že ide o akúsi hru. Nechápal som totiž, o čo finalistom ide a aká je ich skutočná motivácia k takémuto postoju. Musím sa priznať, že v mojom komentári – Mediálny potenciál vyprázdneného gesta., artalk.cz – 6.11.2017 som sa mýlil. Prioritne nešlo o mediálne zviditeľnenie sa finalistov ale o čosi iné. Až zverejnenie výsledkov programu Fondu na podporu umenia č.1.4.5. – Medzinárodné mobility a prezentácie – vizuálne umenie zo dňa 15.12.2017 vnieslo trochu svetla do pochopenia motivácie a stratégie konania finalistov COČ 2017. V tomto programe figuruje pod č.18-145-01019 projekt s názvom Rezidencia Laureátov Ceny Oskára Čepana 2017, podaný APART o.z.
    Zaujímavé sú dve veci – uzávierka tohto programu bola 30.10.2017 teda minimálne štyri dni pred prvým publikovaním Statementu z 3.11.2017, názov projektu, v ktorom sa hovorí už o „Laureátoch COČ“, ktorých vyhlásenie sa malo udiať a aj sa udialo až 18.11.2017 v Nitre.
    Prázdne gesto teda nebolo ani tak prázdnym a ani naivným, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pozitívnym zistením je to, že nastupujúca generácia slovenských výtvarníkov nie je naivná. Vyzná sa v kultúrnej prevádzke a je schopná strategicky uvažovať, ba dokonca predvídať budúcnosť. Držme teda laureátom palce, aby sa im podarilo všetky vyššie uvedené schopnosti naplno rozvinúť aj v ich tvorbe.

    Filip Vančo

  6. […] collevitve) who jointly, days before the inauguration of the exhibition in Nitra, published in Artalk.cz a latter in which they expressed their disappointment with the prize and announced they would hold a joint […]

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *