Artalk.cz

Tu a teraz

Bienále v Benátkach o mesiac končí, recenzií a komentárov vzťahujúcim sa k nemu bolo zverejnených aj na portáli Artalk už niekoľko. Keďže je to expozícia, ktorá je otvorená viac ako pol roka a zahŕňa množstvo diel z rôznych krajín sveta, každý z textov sa logicky snaží zamerať na niečo iné. Barbora Komárová svoju pozornosť upriamila na otázky súvisiace s týmto typom veľkolepých prehliadok umenia. Uvažuje nad tým, či by sa mali pavilóny púšťať do otázok týkajúcich sa svetových kríz, spoločenských, politických alebo sociálnych problémov a poňať medzinárodnú výstavu umenia ako miesto iniciovania diskusií, kde sa celý svet môže podieľať na ich zodpovedaní alebo aspoň hľadaní odpovedí, alebo naopak staviť kartu na diela univerzálne hovoriace o umení, ľudskej skúsenosti, bytí tu a teraz.

swan_song_now1-1060x707

Tu a teraz

Benátske bienále 2017, národné pavilóny

V súčasnosti existuje viac než sto pravidelne sa opakujúcich medzinárodných prehliadok súčasného umenia typu bienále, trienále, quadrienále, atď. na rôznych miestach po celom svete. Väčšina z nich je založená na silnej téme, ktorá aktuálne rezonuje v lokálnom či globálnom prostredí, na známom kurátorskom mene, netradičnom umiestnení alebo špeciálnom formáte (online bienále, Antarktické bienále odohrávajúce sa počas plavby na lodi, atď.). Staršie bienále postupne opúšťali koncept založený na reprezentujúcich národných pavilónoch a vystriedali ho za kurátorované prehliadky. Pozostatok z dôb veľkých medzinárodných expozícií krajín z celého sveta, ktoré sa „predbiehali“ najmä vo svojich technických výdobytkoch, ostal azda už len v Benátkach, kde sa tento rok prezentovalo cez 80 štátov. V začiatkoch tohto podujatia boli jednotlivé krajiny pozývané s jasným zámerom -oživenie turizmu a nadviazanie diplomatických či ekonomických vzťahov, no v dnešnej dobe považujeme takéto národné diverzifikovanie za nepodstatné. Dnes predsa už nechceme národy rozdeľovať, odlišovať, či v tom horšom prípade prisudzovať niektorému z nich väčšiu relevanciu. Na druhej strane však v súčasnom globalizovanom svete, kde sa všetko prinajmenšom podobá alebo je identické, kde väčšina nosí rovnaké oblečenie a používa tie isté nástroje, sa až žiada vyčleniť sa, ukázať niečo iné, neopozerané, až „exotické“. Taktiež sa vďaka prítomnosti národných pavilónov nemusíme obávať zastaralého (no nie ešte úplne vymiznutého) problému „centra a periférie“. Každá krajina, aj tá najmenšia, má možnosť sa zúčastniť, ak na to má prostriedky. Samozrejme, že „centrálne“ krajiny majú väčšiu mediálnu vizibilitu a sú viac preferované návštevníkmi, ale to neznamená, že pre ostatných by v Giardini, Arsenale či inde v meste nebol priestor.

Keďže systém národných pavilónov tu ešte stále je a pretrváva, ostáva otázkou, ako by sa k tomu mali jednotlivé štáty postaviť, ako sa sebaprezentovať v rámci megaprehliadky toho najaktuálnejšieho, čo sa vo vizuálnom umení deje. Majú sa zamerať na svoju špecifickosť, divákov „vzdelávať“ či rozširovať im obzory nepoznaného alebo v globálnom kontexte cielene opomínaného? Ale napríklad aj na úkor čitateľnosti vzhľadom na špecifické kultúrne referencie, bez znalostí ktorých návštevník dielu nemusí porozumieť? Mohli by sa zamerať na mená, ktoré sú už preslávené aj mimo ich krajiny pôvodu? Mali by sa pavilóny púšťať do otázok týkajúcich sa svetových kríz, spoločenských, politických alebo sociálnych problémov a poňať medzinárodnú výstavu umenia ako miesto iniciovania diskusií, kde sa celý svet môže podieľať na ich zodpovedaní, alebo aspoň hľadaní odpovedí? Alebo by sa jednoducho mali zmieriť s myšlienkou, že bežný návštevník pavilónu im nevenuje (respektíve kvôli nedostatku času spôsobenom rozsahom centrálnych a národných výstav im nie je schopný venovať) viac ako pár minút na svojej púti svetom umenia, a tým pádom by mali staviť na vizuálnu atraktivitu diel?

021-1060x654

Jediná správna odpoveď asi neexistuje. Zároveň je ale evidentné, že sa väčšina krajín vyhýba poslednej možnosti a na bienále chcú zachovať istú úroveň serióznosti či odbornosti, pričom by svoju participáciu neradi zúžili len na pobavenie más. Napriek tomu, Cody Choi, jeden z juhokórejských umelcov na strechu ich pavilónu nainštaloval svetelnú inštaláciu s „orientálnymi“ prvkami, pripomínajúcu neónové reklamy v Las Vegas. Sám hovorí, že všetci považujú Benátske bienále za esenciu umeleckej vážnosti, no on ho skôr vidí ako prejav kapitalizmu, ako umeleckú párty či festival. Odhliadnuc od kritického podtónu je vďaka tomuto dielu ich pavilón dostatočne rozpoznateľný a hoci okoloidúci najprv nevie určiť, o konkrétne ktorú ázijskú krajinu sa jedná, použité symboly však dokáže zaradiť do určitej časti sveta. Podobne ako pri tomto, ani pri niektorých ďalších pavilónoch nie je ťažké identifikovať ich presný alebo aspoň približný pôvod, aj bez nahliadania do sprievodcu. Pri pagodách vieme, že sa jedná o Japonsko, video so sporo odetými autochtónnymi obyvateľmi stretávajúcimi sa s vojakmi európskeho vzhľadu nám pripomína ostrovy v Pacifiku, krátky film z púštnej oblasti s kamennými domami sa asi odohráva v Afrike a zástup drevených masiek by mohol patriť pôvodnému obyvateľstvu Ameriky. Viaceré krajiny prostredníctvom špecifických lokálnych vizuálnych symbolov upriamujú pozornosť na svoju (častokrát problematickú) minulosť či prítomnosť, na sociálne podmienky i stereotypy. Tieto pavilóny sa vizuálne dajú jednoduchšie priradiť k určitej oblasti či regiónu, no mnohokrát bez znalosti okolností, preštudovania si sprievodných textov a dokumentov sa divák stráca v kultúrnych odkazoch, znakoch a takéto diela pre neho môžu ostať len v rovine istej „inakosti“.

Niektorí umelci tiež reflektujú špecifický kontext ich štátu, ale skrz rozličné umelecké prístupy a metafory sa snažia danú problematiku zovšeobecniť, vztiahnuť ju k širšiemu publiku, k ľuďom vo všeobecnosti. Napríklad ako grécky umelec George Drivas, ktorý vo svojej priestorovej video-inštalácii odkazuje na dilemu pri rozhodovaní o niečom cudzom, nepoznanom, pričom naráža na postavenie Grécka v Európskej únii v čase migračnej krízy. Vychádzal z antického príbehu o kráľovi Argovi, ktorý však prerozprával prostredníctvom filmu inšpirovanom nedávnymi udalosťami. Veľmi konkrétne okolnosti rozšíril, čím návštevníka vtiahol do diskusie, ako by sa zachoval, ak by mal rozhodnúť nad niečím, čo mu môže zároveň pomôcť, ale ho aj ohroziť. Taktiež írska umelkyňa Jesse Jones pôvodne vychádzala zo zákona, ktorý kriminalizuje interrupcie v jej krajine, ale danú problematiku a svoje feministické idey personifikuje do čarodejnice, archetypu ženy, jednoduchšie identifikovateľného a prenosného do iného sociálneho a ideového prostredia.

91-1060x707

Uvažovaním nad témou národne špecifického či rozoznateľného umenia sa ponúka otázka, ako by vyzeralo to „naše slovenské“ (odhliadnuc od faktu, že určitá časť sveta netuší, kde sa Slovensko nachádza, tobôž nie aby k nemu vedela prisúdiť nejaký kultúrny element či tému)? Čo alebo koho by Slovensko muselo vystaviť, aby sa vyhranilo, vyčlenilo a národne určilo? Ak nám nenapadnú mená žiadnych umelcov či umelkýň, môžeme sa zamyslieť nad obsahom diel – mali by zobrazovať Tatry? Ľudovú architektúru či folklórne prvky, ako napríklad výšivky? Prípadne spracovávať socialistickú alebo inú časť našej minulosti?

Určitá skupina pavilónov neprezentuje projekty rozvíjajúce svoju lokálnu tematiku a radšej univerzálne prehovára o umení, o ľudskej skúsenosti, bytí tu a teraz, ktoré môžu byť známe návštevníkovi z hociktorej časti sveta. Ani naša tohtoročná výstava česko-slovenského pavilónu sa nedá považovať za kultúrne ľahko rozoznateľnú či za otvárajúcu diskusie na veľké otázky súvisiace s migráciou, vojnami alebo sociálnou či rodovou nerovnosťou. Jana Želibská (za pomoci kurátorky Lucie Gregorovej Stach) prezentuje to, čo je pre jej tvorbu typické – rozsiahlu inštaláciu, zapĺňajúcu celý priestor pavilónu, vytvorenú z readymade objektov a videí Swan Song Now. Dielo je založené na témach, ktoré sú už dlhodobo v centre autorkinho záujmu. Reflektuje jej vnímanie a chápanie sveta a jeho vzťahov, rovnako ako aj skúsenosti človeka žijúceho v tejto dobe, ľudskú existenciu ako takú, obavy a úzkosti, názory a nádeje. Hovorí najmä o neúprosne plynúcom čase, po ktorom nám ostávajú len spomienky a ktorý nám neustále prináša neistú budúcnosť.  Ani v tejto najnovšej práci však nechýba Želibskej charakteristická všadeprítomná irónia – vzhľadom na názov by sme mohli očakávať prejavy nostalgie, smútku, alebo naopak vyrovnávanie sa so svojou dlhotrvajúcou kariérou, jej zhodnotenie či odmietanie. Želibská však do svojej labutej piesne zakomponovala (čo iné) ako labute, v mnohých kultúrach známe ako symbol krásy, lásky či čistoty, stojace na jednom mieste, no napriek tomu žiarivé, veselé, ktoré zachytávajú náš pohľad od prvého momentu od vstupu do priestoru. Na základe analógií s inými vysvietenými labuťami by sa možno dalo namietať, že sa dielo upriamuje na vizuálnu atraktivitu uchopiteľnú jedným pohľadom (čo je v kontexte veľkých prehliadok umenia výhodou). Želibská ale nepracuje s materiálom prvoplánovo, priamočiaro, „nehrá na city“. Využíva rôzne asociácie a narážky, ktoré môžeme dešifrovať a zasadiť do celkového prostredia, alebo v nás naopak vyvolávajú otázky.

swan_song_now3-1060x704

Odhliadnuc ale od všetkých námetov, na ktoré sa autorka v tomto diele zameriava, je jej inštalácia vizuálne poetická, „osvetľujúca“, no nie oslepujúca. Vlastne ani nepotrebujeme do detailov vedieť, čo znamená zlátený kmeň stromu opretý o stenu, alebo prečo na videu dievča drží svetelné majáky. Už len samotnou prítomnosťou v pavilóne, počúvajúc hudbu, dívajúc sa na nehybné labute a pohyblivé benátske more, návštevník môže túto inštaláciu vnímať a nakoniec aj pochopiť, hoci pochádza z „opačnej“ časti planéty. Nemusí nutne poznať kontext, životný osud a premýšľanie autorky, sociálnu či politickú situáciu Slovenska, aby sa mu podarilo dielo interpretovať (hoci aj svojím vlastným spôsobom).


Foto: Jana Želibská, Martin Ličko, Peter Gáll


Jana Želibská / Swan Song Now / Labutia pieseň teraz / Komisárka: Monika Palčová / Kurátorka: Lucia Gregorová Stach / Pavilón Českej republiky a Slovenskej republiky, Giardini / 57. bienále výtvarného umenia v Benátkach / 13. 5. – 26. 11. 2017


Viva Arte Viva / kurátorka: Christine Macel / 57. bienále výtvarného umění v Benátkách / Benátky / Itálie / 13. 5. – 26. 11. 2017

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *