Možnosti budúcnosti

Do 25. júna potrvá v bratislavskej Kunsthalle výstava umeleckého kolektívu Apart – Denis Kozerawski, Peter Sit, Andrej Žabkay. Barbora Komárová v recenzii približuje tvorbu tohto kolektívu, ktorý na začiatku podnikal rôzne efemérne akcie či intervencie v mestskom priestore, no teraz sa vo svojej tvorbe odpútal od zemského povrchu a vzal nás na utopisticko-futurologickú cestu do budúcnosti.

Možnosti budúcnosti

Ako si predstavujete ďalekú budúcnosť? Myslíte si, že ľudia budú existovať v podobnom spoločenskom, politickom či sociálnom usporiadaní ako dnes? Alebo sa všetko obráti naopak a dokonca ani samotní ľudia a ich organizmus už nebudú fungovať ako doteraz? Ľudia už odpradávna rozmýšľali o budúcnosti ako o niečom diametrálne odlišnom od súčasnej reality, ako o svete, kde sa bude žiť jednoduchšie, možno aj lepšie. Napríklad začiatkom 20. storočia rok 2000 zobrazovali ako vzdialený moment, kedy sa ľudia budú v škole učiť cez slúchadlá, lietať pomocou krídel a bežné úkony budú za nich vykonávať stroje. Z pozície tých, ktorí si tento „prelomový“ rok prežili (a žijú aj naďalej), môžeme posúdiť, do akej miery sa ich vízie naplnili. V dnešnej dobe si tieto zastaralé obrazy zas nahrádzame novými, obohatenými o súčasné poznatky a vynálezy z oblasti vedy či techniky, pričom veľakrát sa nimi inšpirujú aj umelci v ich tvorbe. Práve takéto novodobé predstavy o ďalšom smerovaní ľudstva sa nám kolektív APART snaží sprostredkovať v ich prvej samostatnej výstave Možnosť uchovávania v bratislavskej Kunsthalle.

Aj napriek svojmu nedávnemu vzniku či relatívne nízkemu veku jeho členov (Denis Kozerawski, Peter Sit, Andrej Žabkay) sa kolektív APART na umeleckej scéne už pomerne etabloval. Od založenia v roku 2012 sa primárne venuje publikačnej činnosti pod hlavičkou APART Label. Okrem toho sú však jeho členovia aj aktívnymi umelcami a čerstvými absolventmi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave alebo Vysokej školy uměleckoprůmyslové v Prahe. Väčšina ich predošlých prác sa vyznačovala istou performatívnosťou, ktorá mala formu akcie či intervencie ako reakcie na určitý konkrétny priestor či mnohokrát banálnu situáciu (napríklad Nemôžete sa dotknúť majetku v osobnom vlastníctve, 2016 – E. Janeček, A. Žabkay; Nedeľa, 2015 spolu s XYZ; Nie je isté, či je mŕtva, alebo len spí, 2014 – E. Janeček; atď.). Tieto diela boli zväčša efemérne, bez následného predmetného výstupu, zdokumentované len ako fotografia alebo video. V poslednom čase však môžeme sledovať určitý posun v ich tematickom záujme, a to smerom z lokálnej prítomnosti „tu a teraz“ do univerzálnej budúcnosti (alebo rôznych podôb „budúcností“). Okrem iných podujatí, ktoré zorganizovali, sa podobnej téme venovali napríklad aj vo svojom medzinárodnom kurátorskom projekte A forming of an inevitable blue, ktorý pripravili pre Galériu HIT v lete 2016. Jej centrálnou myšlienkou bola „otázka paralelnej histórie/budúcnosti s apokalyptickou víziou/konflikt moci človeka, jeho postavenia v spoločnosti“[1]. V kurátorskom texte je zas výstava Možnosť uchovávania charakterizovaná ako „utopisticko-futurologický príbeh“ zameraný na predstavu toho, ako by vyzeral náš život, naša spoločnosť, ak by sme nemuseli pracovať a ak by sa kontemplácia, umenie či lenivosť hodnotili ako najvyššie formy ľudskej činnosti. Na základe tejto idey pracujú s myšlienkou vytvorenia spoločnosti ERA – Earth Recharging Association, ako novou formou ľudského spolužitia. V takomto svete by boli viaceré kognitívne procesy zautomatizované a nahradené kolektívnou umelou inteligenciou ADA, vďaka ktorej by ľudia už neboli nútení pracovať (v zmysle zárobkovej činnosti). Tieto úvahy, na ktorých je vystavaná celá koncepcia, vychádzajú z rôznych súčasných teórií, transhumanizmu či ruského kozmizmu a prostredníctvom viacerých kľúčových myšlienok a citácií sú spojené do jedného „meta-textu“ nahlas prednášaného v celom priestore.

Pri tvorbe výstavy pre KHB sa autori z APART-u ocitli v „umelecko-kurátorskej“ role. Nielenže ako umelci vytvorili niektoré prvky inštalácie, ale zároveň „kurátorovali“ výber spolupracovníkov a odprezentovaných diel, či navrhli ústredný koncept projektu a sledovali jeho vývoj počas tvorby jednotlivých súčastí. Pri ich zrode stáli ľudia z rôznych odvetví umeleckej činnosti – grafickí dizajnéri (Parallel Practice), architekti (PLURAL) či hudobný producent (Karaoke Tundra). Taktiež sem zahrnuli aj diela iných umelcov a umelkýň (András Cséfalvay, Aleš Čermák, Josef Dabernig, Nicoline van Harskamp, Marianna Simnett), a to konkrétne videá venované podobným futurologickým problematikám, ako napríklad budúcnosť jazyka či ľudského vnímania, nekončiaci technologický rast spojený s cestovaním do vesmíru, zásahy do vlastného tela pod vplyvom okolia, atď. Pri prechádzaní sa po výstave a vnímaní jednotlivých prvkov však návštevník nemá kľúč (okrem zoznamu spolupracovníkov na sprievodnom materiáli k výstave), čím konkrétne hostia do projektu prispeli. Všetci spolu tak vytvárajú jedno dielo, jednu „totálnu inštaláciu”, kde sa do istej miery stiera ich individuálny prínos a čiastočne sa otvára aj otázka kolektívneho autorstva, s ktorou APART pracuje už dlhšie. Nielenže je samotný kolektív tvorený troma umelcami, ktorí skoro anonymne pracujú pod jedným názvom, ale taktiež dlhodobo rozvíjajú niekoľko kolaborácií, ako napríklad s umelcami Matejom Gavulom a Milanom Tittelom, alebo s Martin Vongrejom či Erikom Janečkom, s ktorými vytvorili spoločné diela či projekty.

Výstava Možnosť uchovávania má byť „absolútnym prostredím“[2], a okrem iného by mala divákovi ukázať či navodiť ideálny stav sveta bez práce prostredníctvom rozličných vnemov a prvkov inštalácie. Jeden z najvýraznejších elementov sa nachádza priamo v strednej časti poschodia, mimo výstavy. Je to čerpadlo umiestnené v kovovej konštrukcii s trojuholníkom, ktorý predstavuje alchymistický znak pre transformáciu. V tomto objekte sa totiž transformuje energia – slnečná (z panela umiestneného na streche KHB) na elektrickú, tá poháňa vodu v potrubí vinúcom sa celým poschodím, čo usmerňuje pohyb diváka priestorom. Nasledujúc prúd vody vchádzame do prvej časti, kde nás ožiari silné biele svetlo vychádzajúce z trubíc zavesených v pravidelných intervaloch po celej miestnosti. Taktiež tu prechádzame akoby cez „bránu“ vyskladanú z plagátov k výstave (v čase vernisáže nalepených len na stenách, neskôr aj na strope a v jednom momente už aj na zemi). Od vstupu nás sprevádza hlas prednášajúci už spomínaný „meta-text” na zvukovom pozadí. Spojením prenikavého žiarivého svetla spolu s modifikovaným hlasom a hudbou „akoby z budúcnosti” môže mať divák až nepríjemný pocit, závrat, že sa ocitol v nejakom sci-fi prostredí a snaží sa z neho čo najskôr uniknúť. Postupne sa však hustota svetelných trubíc zmenšuje, až napokon za rohom úplne zmiznú, kde ich vystriedajú tri obrazovky premietajúce nehybné obrazy. Ich čítanie nie je ľahké a vyžaduje istú dávku predstavivosti. Na jednej z nich je na pozadí zjednodušenej ľudskej figúry (ktorá je možno stelesnením umelej inteligencie ADA) model zemegule s kontinentmi priblíženými k sebe, čo môže byť tzv. Pangea proxima, staro-nové usporiadanie sveta (ako sa dočítame v texte k výstave). Ďalší monitor zobrazuje fragment ruky prekrytý akoby mikroskopickým záznamom kože, po ktorej prechádza roj nejakého hmyzu, pravdepodobne mravcov. Tie sú známe skôr ako symbol neprestajnej, kolektívnej práce a spolunažívania, čo je však celkom v rozpore s predstavou sveta bez práce. Tretí obraz zas ukazuje formy podobné listom s pozadím pripomínajúcim lietadlový pohľad na krajinu. Listy či stromy v prírode tiež fungujú ako malé továrne, ktoré využívajú slnečnú energiu pre svoj rast, a teda pre prospech seba a neskôr aj okolia. Tieto tri vyobrazenia by sa teda dali chápať ako nejaký vizuálny doplnok výstavy či predčítaného textu, alebo naopak, ako ich inšpirácia. V strede medzi týmito obrazovkami sa na zemi nachádza piktogram – logo, ktoré sa stalo aj jedným z ústredných motívov grafických výstupov k výstave. Sledujúc ďalej smer obehu vody sa dostávame do čoraz väčšej tmy až sa napokon ocitneme v poslednej miestnosti medzi nafukovacími matracmi a pred veľkou projekciou, ktorá sa premieta aj na okolité steny. Môžeme sa tam usadiť, dokonca si ľahnúť, slúchadlami sa odrezať od okolitého prostredia a v tme si pozrieť videá. No pocit tmy môže narúšať oslepovanie samotným projektorom, ktorý je umiestnený presne oproti divákovi na druhej strane transparentného premietacieho plátna. Po chvíli si taktiež začneme uvedomovať, že matrac, na ktorom sedíme, sa miestami sfukuje, či naopak nafukuje. Takéto matrace, využívané aj pri nepohyblivých pacientoch, nám majú teda evokovať ten ideálny stav bez práce, bez vynakladania energie, aby sme sa tak mohli „zrásť s prostredím, odovzdať sa do starostlivosti technológiám.“[3]

Futurologické témy boli a stále sú v umení veľmi obľúbenými či populárnymi, no typ výstavy ako Možnosť uchovávania sa často nevidí na našej slovenskej či prinajmenšom bratislavskej scéne – nielen v zmysle rozvíjaných tém, ale aj samotného prevedenia myšlienok do „umeleckého prostredia“ takýchto rozmerov. Niektoré súčasti síce nie sú úplne čitateľné (aspoň nie do takej miery, ako ich autori zamýšľali) a bez aspoň povrchnej znalosti daných teórií sa v „meta-texte“, v symboloch, obrazoch či prostrediach môžeme strácať, ale ako hovorí kurátorka – inštalácia je koncipovaná takým spôsobom, aby sme získali zážitok cez rôzne druhy vnemov –  či už sluchový, vizuálny či všeobecne fyzický. Preto sa dá táto výstava „zažiť“ aj bez rozmýšľania nad budúcnosťou.

[1] Zo sprievodného textu k výstave.

[2] Z kurátorského textu od Lucie Gavulovej.

[3] Z kurátorského textu od Lucie Gavulovej.

Možnosť uchovávania / APART collective spolu s Parallel Practice, PLURAL, Kristína Országhová, Karaoke Tundra, András Cséfalvay, Aleš Čermák, Josef Dabernig, Nicoline van Harskamp, Marianna Simnett / kurátorka: Lucia Gavulová / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / 31. 3. – 25. 6. 2017

Foto: APART collective