Socha – telo a jeho krásne poškodenia

Teoretička Ivana Moncoľová skúma intervenciu sochárskych diel Jána Zelinku v Nestálej expozícii SNG - Nestex. Zameriava sa v nej nielen na nový kontext, v ktorom sa diela ocitli, ale aj na kontext, ktorým autor prešiel počas štúdií. Všíma si podobnosti s niekoľkými dielami z dejín umenia, ktoré jasne pracujú s expresionizmom a existenciálnym pohľadom a uvažuje nad vyprázdnenosťou modernity.

Intervencia Jána Zelinku do (ne)stálej zbierky Slovenskej národnej galérie

Slovenská národná galéria momentálne využíva k výstavným aktivitám v Bratislave Esterházyho palác, kde časť redukovaného výstavného priestoru venovala (ne)stálej zbierke umenia nazvanej Nestex. V kontexte historických diel gotiky a baroka sa rozhodla prezentovať intervencie súčasných autorov. Vystavenie už existujúcich diel sochára Jána Zelinku (1978) v kontexte gotiky, baroka, F. X. Messerschmidtových charakterových hláv je ostatnou kurátorskou koncepciou. Záujmom Slovenskej národnej galérie je predstavovať súčasné umenie v konfrontácii s historickými koreňmi dejín slovenského výtvarného umenia a priniesť obohacujúci dialóg pre diváka. Tomu patrične pomáhajú aj sprievodné, komentované prehliadky s kurátormi (Vladimírou Büngerovou a Dušanom Buranom) za prítomnosti autora Jána Zelinku.

Intervencia Jána Zelinku do (ne)stálej zbierky Slovenskej národnej galérie

Zelinkova tvorba pracuje s témou ,,života a smrti“, s existenciálnym kontextom, forma je expresívna a figuratívna. Pracuje aj s nesochárskymi materiálmi – s rašelinou, exkrementami, popolom, telami uhynutých zvierat, so sadrou, s liatym betónom. Jednu časť jeho sochárskej série tvoria nájdené uhynuté zvieratá zaliate do olova. Forma výsledného diela je podmienená materiálom (napríklad liatie sadry do kože zvieraťa), sochy nemajú jednotný vizuálny výraz, v materiáli a vo forme majú istú hrubosť. Výsledkom môže byť drobná plastika, ale aj veľké súsošie. Ján Zelinka sa necháva viesť materiálom a náhodou (napr. nájdenie uhynutého organizmu). Ďalším okruhom tém, okrem cyklu uhynutých zvierat v olove, sú aj kresťanské ikonografie. Sám autor sa vyjadril, že mu ide o ich vizuálny a ikonografický posun, ktorý na Slovensku nie je akceptovaný (treba povedať, že lokálnymi denomináciami cirkví, J. Zelinka žije v Prešove, kde sú silné aj cirkvi východného rítu, sám sa vyjadril, že sa zúčastnil súťaže na súsošie s kresťanskou tematikou, ktorá nebola prijatá – pozn. autorky textu).

Sprievodný text Vladimíry Büngerovej k výstave v oficiálnej tlačovine SNG odkazuje na prezentáciu dočasne stálej zbierky a súčasného, žijúceho umelca ako nóvum. Nóvum v zmysle jeho sochárskych techník, jeho vizuality, (latentného) duchovného posolstva, ikonografie a jej presahov či spojenia starej zbierky a neoexpresívnej súčasnej sochy s jej posunmi. Nie je to však úplne pravda.

Petr Parléř: Pieta z kláštora sv. Jiří na Pražskom hrade, z rokov 1370 - 1380 (vápenec, polychróm,, zlátenie, v. 63 cm)

Kurátorka by súčasnému slovenskému publiku nemala predkladať nóvum ako obhajobu, ale aktívnu participáciu umelca na vývoji umenia, ktorú treba priznať. Umelec je totiž absolvent košickej Fakulty umení v Košiciach u prof. Bartusza a má s expresiou a gestom v akčnom umení bohaté skúsenosti, ba čo viac, je odchovancom VŠUP v Prahe. (Ďalej bol Zelinka stážistom ešte aktívneho sochára prof. Hendrycha na AVU v Prahe). Zelinkova socha má napriek neoavangardnému školeniu profesorov zo 60. rokov 20. storočia modernistický charakter a v súžití so starým umením sa do jej interpretácie dostáva ešte niekoľko ďalších metaforických rovín.

Český kontext počas štúdií a nepriznávanie zdrojov spomínam zámerne, je to akási autorská maniera inšpirovať, zdieľať a nepriznať. Ak sa pozerám na sochu Jana Štursu (1880 – 1925) Utopená kočka z roku 1904 ! (vosk, 13 x 29 cm, Národní galerie v Praze), ktorá zobrazuje mačku v zabalzamovanom korpuse, alebo ak sa pozrieme na sochu zrejme Petra Parléřa Pieta z kláštora sv. Jiří na Pražskom hrade z rokov 1370 - 1380 (vápenec, polychróm, zlátenie, v. 63 cm) v jej zvetralom stave, silne to pripomína Zelinkove princípy vizuality a nazerania na dej vo výtvarnom umení (expresívna socha, expresia v gotike spojená s extatickým telom). Expresionizmus bol okolo roku 1905 vážnou témou, často je znovuobjavovaná spolu s existenciálnymi témami a opäť dávaná do kontextu súčasnosti. Ak spomínam aj Parléřovu Pietu zo 14. storočia, treba objasniť, že dnes je to jeden zo zaužívaných princípov vystavovania figurálnej sochy (najmä ak má duchovné pozadie) v kontexte gotického umenia a jeho expresívnych foriem. V tomto kontexte je chápaná sochárska tvorba päťdesiatriročnej Berlinde De Bruyckere a niekoľkokrát aj tak prezentovaná. Ale treba spomenúť aj expresionistu talianskeho pôvodu z prelomu 19. a 20. storočia Medarda Rossu (1858 – 1928). Ide o viac ako sto rokov starú vizualitu, duchovný kontext, ktorý má svoje korene. Už na začiatku 20. storočia hľadal zmysel krásy medzi abstrakciou a sochárskym stvárnením. Jeho duchovná a existenciálna rovina je silná, no nie som si istá, či sa v takej precíznosti dokáže odtlačiť aj v diele Jána Zelinku. Aj toto o niečom svedčí. O vyprázdnenosti modernity?

Jan Štursa: (1880 – 1925) Utopená kočka z roku 1904 ! (vosk, 13 x 29 cm, Národní galerie v Praze)

Zelinkove diela sú však dobrým kontextom voči veľmi oklieštenej dočasne umiestnenej permanentnej zbierke v Esterházyho paláci a ide o zvlášť pozitívne gesto, ak potrebuje SNG stimulovať počet návštevníkov a prepájať ich záujem, ale aj vystavovať reprezentatívne tvorbu stredne-mladšej generácie. Obdiv je to najmä preto, lebo priestorové podmienky sú naozaj veľmi obmedzené a diela realizované ako sochy/objekty či inštalácie boli v tomto smere odkladané väčšinou na druhú koľaj.

Intervencia diel Jána Zelinku v nestálej expozícii SNG  / Kurátorka: Vladimíra Büngerová / Odborná spolupráca: Dušan Buran / Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, 1. poschodie / Bratislava / 2. 11. 2016 – 21. 5. 2017

Foto: Martin Deko