Konjunkturálna téma = konjunkturálna výstava

Slovensko žilo pred voľbami veľkou utečeneckou krízou. Virtuálnou témou, živenou politikmi a médiami. Milióny ľudí opúšťali svoje domovy, aby si zachránili existenciu či rovno holý život. No k nám sa nikto moc nehrnul a my sme odmietali aj tých pár, čo sme mali solidárne prijať. No neboli to len politici, koho konjunkturálna téma účelovo zaujala. Šefkurátor bratislavskej Kunsthalle oslovil na jeseň Lenku Kukurovú s ponukou pripraviť k nej výstavu. Neľahká úloha, zvlášť pre už spomínanú kunjunkturálnosť a virtuálnosť a pre krátkosť času na prípravu. Nuž ale očividne prijala a tak vznikla vraj prvá stredoeurópska výstava venovaná téme (ak ma pamäť neklame, na nejaké si ale už spomínam, fotografie utečencov sú obľúbeným nie len mediálnym ale aj výstavným artiklom).

Radovan Čerevka, Žaloba

V úvode kurátorského textu autorka tvrdí, že  „Utečenecká kríza, ktorej v súčasnosti čelíme, je najzávažnejšia od druhej svetovej vojny.“ Nuž, nebol by som si taký istý. Po vojne sa v Európe dali do pohybu milióny ľudí, posúvali sa vnútorné hranice vojnou zdevastovaného kontinentu a prakticky všetky ekonomiky boli v ruinách. Zvládnuť toto bola asi väčšia výzva, než tá súčasná. Táto sa líši skôr tým, že v pohybe sú ľudia z iných kontinentov. Ale nie je pravda, že, ako píše kurátorka: „Skúsenosť kontaktu s inými kultúrami je pre krajiny východnej Európy nová a neznáma“. Po revolúcií, keď sa nám hranice otvorili, veľa ľudí túto možnosť naplno využilo a z osobnej skúsenosti viem, že to ich v xenofóbii nezastavilo. Ostatne, v súčasnosti jeden z našich prominentných xenofóbov bol sám emigrant. O otvorenosti informačných kanálov ani nehovoriac. Pred revolúciu sme zažili u nás pomerne veľkú komunitu kultúrne značne vzdialenú a keby sa v tom čase niečo udialo, čo by privodilo náhly príliv Vietnamcov, neviem, aká by bola reakcia spoločnosti.

Nova večnosť, Šťastie je voľba

Mediálne zábery na utečenecké „segregované“ tábory našincovi pripomínajú náš rómsky problém, s ktorým zásadne nevieme pohnúť. Strach môže mať ale ešte hlbšiu príčinu. Nie je len primárne (neúspešnou) agendou politikov a témou médií, ale je maskovaním ešte hlbšieho problému našej spoločnosti – nedostatku tolerancie, empatie a solidarity či rovno krutosť voči všetkému „inému“, než je to „väčšinové“. Toto neporiešime zoznamkou. Z textu kurátorky je jasné, že Strach z neznámeho nebude primárne o strachu ľudí, ktorí zúfalí opúšťajú svoje domovy, rodiny, priateľov, aby na konci riskantnej cesty zavítali do neznámeho. Má to byť primárne o našom, predsa len ďaleko menej existenciálnom, strachu z nich. Iste, strach z cudzieho je jeden z archetypálnych pudov. V podstate je evolučne celkom prirodzený a niekedy dokonca žiadúci (trochu pochybujem o zmysluplnosti detského sprievodného programu). Kultúra nás učí tento strach prekonávať a spolu s ekonomikou zas tomu, že tí neznámi nás v konečnom dôsledku obohacujú. No keď kurátorka píše, že „Výstava Strach z neznámeho sa pokúša prekonať bariéru nekomunikácie“, koho s kým, to mi zatiaľ uniká.

Kristián Németh, Ježiš bol utečencom

Výstava prezentuje vyše dvoch desiatok umelcov (väčšina pochádza z krajín, ktorých sa utečenecká kríza dotkla len sprostredkovane) a prevažná väčšina diel „vznikla priamo pre výstavu“.

Nájdeme na nej diela nejako bezprostredne glosujúce našu spoločenskú diskusiu na tému utečenci (Kristián Németh, Ježiš bol utečencom) či ju vtipne rozvíjajúcu (Radovan Čerevka, Žaloba, kde v sérii piatich pastelov zachytáva na spôsob súdnych kresličov prejednávanie slovenskej žaloby vo veci utečeneckých kvót na Európskom súdnom dvore) alebo diela len čisto prvoplánové a navyše zle zrealizované (Lukáš Houdek, HopeTour – pobyt na korbe plnej utečencov v divákovi neevokuje nič len tú prvoplánovosť). Samozrejme, nechýbajú videá či fotografie s utečeneckou tematikou, zobrazenie skazy pred ktorou utekajú (tu ma zaujal Mandy Gehrt a jeho Tisíc a dve noci), „novinové“ projekty (Tobias Zielony, Občan, Eliška Vrbová, Utečenecké listy). Osobitou kapitolou sú projekty Daniely Krajčovej, ktorá sa dlhodobejšie venuje práci s imigrantmi – teda s tými malo, čo sa u nás ukážu (Slovenčina pre žiadateľov o azyl, Ibrahim – zo série Bez občianstva, Manual SK, Obrusy).

Birgit Rüberg, Cesta za svetlom

Krajina Ota Hudeca – drevený plot oddeľuje idylickú krajinu, do ktorej sa ale dostane len návštevník vyhovujúci kritériám náhodne vybraným z umelcovho zoznamu – je dielo sľubné, no inštalačne nedotiahnuté a nedomyslené, teda aspoň tak na mňa pôsobilo v prázdnej KHB v čase moje návštevy. U niektorých prác som mal problém so zaradením do výstavy (Pavlína Fichta Čierna, Obrus ale naopak by sa mi žiadalo viac diel ako je jej Praktický pokus ako opustiť domov). Vo foyer návštevník nájde fotografie Jader da Rocha (BRA) s tematikou slovenskej emigrácie do Brazílie, ale nie je jasné či sú súčasťou výstavy: autor aspoň nie je uvedený na zozname vystavujúcich ale grafika popisky, naznačuje že by mal.

Oto Hudec, Krajina

Za jedno z najvydarenejších diel považujem inštaláciu Kateřiny Šedej s názvom 2016, pozostávajúcu z naukladaných kojeneckých záchranných viest do niekoľkých radov. Referuje nie len k ľudským tragédiám, ale i k estetizácií mediálneho spracovania ľudského utrpenia vo všeobecnosti. Na druhej strane, napríklad slávna fotografia morom vyplaveného utopeného chlapčeka dokázala zásadne ovplyvniť verejnú mienku. I keď nie u nás.

Alena Foustková, Slovník v pozadí TOY_BOX, Hate

Osobne mi na výstave chýbalo, okrem vyššie spomenutého, viac diel venovaných živiteľom onoho strachu, nie len tých z politických tribún, ktorí sa predvolebne predháňali, kto je viac proti imigrantom. Predtým som napríklad videl pekné projektíky inšpirované statusmi na sociálnych sieťach a vôbec tam vyplavenej nenávisti. Chýbalo aj viac prác týkajúcich sa toho, čo predstavuje jadro problému, náš všeobecný nedostatok solidarity a tolerancie (z tých malo vystavených ma zaujali projekty Artura Żmijewského, Oni a Aleny Foustkovej, Slovník).

Napriek tomu, že vedenie KHB je asi i úprimne presvedčené, že touto výstavou osloví širokú verejnosť, bola KHB v čase veľkonočných sviatkov, v čase najväčšieho pohybu potenciálnych návštevníkov, 5 (slovom päť!) dní zavretá. A oznam o tomto sme si mohli prečítať len drobným písmom na spodku podstránky, inak nie moc funkčnej web stránky KHB. V anglickej mutácií som ho nenašiel vôbec.

Kateřina Šedá, 2016

Každopádne, pozitívom je, že po dvoch viac menej prebratých výstavách, štvrtou výstavou (za jeden a pol roka existencie!!!) prišla KHB s vlastným projektom. Iná vec je, či tematicky a realizačne zvládnutým. Nesie príliš veľa znakov nedomyslenosti a šitia horúcou konjunkturálnou ihlou – kurátorskou i autorskou. Snáď niečo zachráni sprievodný program.

Strach z neznámeho / vystavujúci umelci: Radovan Čerevka (SK), Pavlína Fichta Čierna (SK), Janka Duchoňová (SK), Alena Foustková (CZ), Mandy Gehrt (DE), Oto Hudec (SK), Lukáš Houdek (CZ), Mario Chromý (SK), Daniela Krajčová (SK), Kristián Németh (SK), Nová věčnost (CZ), Dan Perjovschi (RO), Tomáš Rafa (SK), Oliver Ressler (AT), Birgit Rüberg (DE), Kateřina Šedá (CZ), TOY_BOX (CZ), Ján Triaška a Olja Triaška Stefanović (SK), Eliška Vrbová (CZ), Anna Witt (AT), Tobias Zielony (DE), Artur Żmijewski (PL) / kurátorka výstavy: Lenka Kukurová / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / Slovensko / 17. 3. - 31. 7. 2016