Artalk.cz

Škodlivosť privátneho nacionalizmu

Rozsiahly výstavný projekt Private Nationalism má za sebou dve z plánovaných siedmych prezentácií (Divus Praha a Kunsthalle Košice, ďalej smeruje do Maďarska a Nemecka). Výstava v každom meste mení svoju podobu a kurátorov/ky, no prepája ju zameranie na problémy spojené s ožívajúcim vyhroteným nacionalizmom v strednej a východnej Európe. Recenzia dosiaľ prebehnutých výstav je len medzi-reportážou o košickej prezentácii kurátorovanej Ilonou Németh, Józsefom R. Juhászom a Michalom Štofom. Zaujímavé bude následne najmä prijatie tejto obzvlášť aktuálnej témy v súčasnom povolebnom Maďarsku.

Názov výstavy vyvoláva ešte pred jej zhliadnutím otázky, či sa jedná o pozitívne alebo negatívne chápaný jav akéhosi osobného, či súkromného nacionalizmu, prípadne vlastenectva (český preklad výstavy znel: „domácí národovectví“). Z celku výstavy a sprievodných textov je zrejmé, že samotné slovo nacionalizmus je tu ponímané v negatívnom zmysle. Privátny nacionalizmus je popísaný ako spôsob prenikania nebezpečných ideológií medzi súkromnou a verejnou sférou. Podľa Edit András je cieľom: „poukázať na prehliadané aspekty každodennej rutiny nacionalizmu a na rafinovaný proces absorpcie a infiltrácie jeho zložiek do každodenného života ľudí.“ Ambivalentne zvolený názov a rozdielne narábanie s pojmami v rozličných jazykoch môže vyvolávať efekt „lost in translation“. Negatívne vymedzenie pojmu potvrdzuje fakt, že tento termín bol medzičasom do značnej miery privlastnený a zdevalvovaný krajnou a extrémnou pravicou.

_MG_4448

Politická výstava o nebezpečí manipulácie s národnými naratívmi obsahuje všetko, čo je možné na takejto výstave očakávať: vlajky, národné symboly, hrdinské gestá, štátne monumenty, odkazy k histórii a aj značnú dávku irónie, miestami až cynizmu. Je to dobrá výstava plná kvalitných diel. Veľká časť diel sa pohráva s reprezentačnou estetikou, a to robí výstavu vizuálne príťažlivou. Diela obsahujú množstvo koncentrovaných informácií o lokálnych kontextoch, čo je nepochybne zaujímavé pre každého návštevníka/čku.

Stále však visí vo vzduchu otázka, nakoľko dokáže takáto výstava docieliť to, čo si vytýčila: upozorniť na nebezpečenstvo zárodkov xenofóbie v našej privátnej sfére. Zodpovedať otázku, kto je divákom konkrétnej politicky zameranej výstavy, je nutnou súčasťou jej koncepcie. Z výstavy Privátny nacionalizmus to nie je čitateľné. Faktom je, že do novej košickej Kunsthalle len zriedka vstúpi niekto, kto nie je kultúrny insider/ka (spôsob verejnej prezentácie inštitúcie, ktorá nemá ani vlastný web, je smutnou kapitolou). Výstavu síce sprevádzal cyklus diskusií, no podobne ako Peter Tajkov (tu) sa domnievam, že ideálnym divákom by mohla byť školská mládež, čo by predpokladalo prezentácie pre školy.

Košická výstava teda v konečnom dôsledku mierila predovšetkým na kultúrnu obec, s výnimkou niekoľkých diel umiestnených pred budovou. V tomto zmysle je možné vidieť najväčší prínos v spoločnej prezentácii najmä slovenských a maďarských umelcov/kýň ako jasný signál pre národnú a kultúrno-politickú reprezentáciu oboch štátov. No možno je medzinárodná spolupráca pre kritickú výstavu, ktorá pracujúce s výbušnou témou v problematickej dobe, málo.

Vo svojom texte sa sústredím na niekoľko diel namierených na lokálny slovensko-český kontext, ktoré z môjho pohľadu na košickej výstave najsilnejšie zarezonovali. Politickej téme určite vždy prospeje cielená práca s verejným priestorom. V tomto prípade bolo veľmi dobrým rozhodnutím inštalovanie diela Otcovia národa (2006) od Martina Piačka na fasádu Kunsthalle. Dielo je súborom fotografií sôch slovenských národných buditeľov, zobrazujúcich ich rozkrok. Subverzívne spracovanie národnej histórie je možné chápať aj ako feministický komentár ku konštrukcii národných dejín, ale aj vyjadrenie sa k podobe sochy vo verejnom priestore. S podobnou témou posunutou do queer roviny pracovalo video Mateja Kaminského Národná vášeň (2013), kde autor náruživo bozkáva busty slovenských velikánov. V ďalšom Piačkovom diele z cyklu Najväčšie trapasy slovenskej histórie (od 2007) sa objavil aj sochársky námet, ako arcibiskup Ján Sokol sprevádza Jána Pavla II. v papamobile. Je ľahké si predstaviť diskusiu o glorifikácii Jozefa Tisa, ktorá by sa rozpútala vypustením tejto témy do verejného priestoru. To by nebolo na škodu veci.

moravcik mobius 02

Pred budovou Kunsthalle bolo tiež inštalované dielo Michala Moravčíka Möbiov pás (2011) v podobe polozvaleného plota pozostávajúceho zo znitovaných častí/území. Nápisy v polštine odkazujú k núteným presunom obyvateľstva. Hoci sa jedná o zaujímavé a multivrstevnaté dielo, jeho čitateľnosti by určite neubral informačný panel alebo popiska. Tým by sa tiež predošlo situácii, aká nastala, keď sa niekto pokúsil polozvalený plot postaviť. Dielo dostalo svojím umiestnením nechcene aj lokálne-špecifický kontext: košická verejnosť by totiž najradšej zvalila plot pri vedľa stojacom dome politika Pavla Pašku. Od Michala Moravčíka sa na výstave objavilo niekoľko veľmi dobrých diel, no pre tému výstavy zásadné dielo Readymade (2006) chýbalo. Privlastnené foto maďarského suveníru je kritikou vyzdvihovania myšlienky Veľkého Uhorska a vzbudilo polemiku nielen u slovenskej verejnosti ale aj v rámci domácej umeleckej scény. Práca je zároveň sondou do kritického narábania s témou v závislosti na vlastnej národnej príslušnosti. Nevystavenie tohoto diela je premárnením príležitosti na opätovnú diskusiu.

S reakciou verejnosti cielene pracoval Dalibor Bača, ktorý za vchod do galérie umiestnil rozmernú českú (bývalú československú) vlajku. Diváci mali možnosť vlajku obísť, alebo po nej prejsť. Toto jednoduché gesto je sondou do vzťahu k vlajkách a ich významu pre jednotlivcov. Na vernisáži sa sprostredkovania diela spontánne ujal jeden z návštevníkov, ktorý sa prichádzajúcich pýtal, či si uvedomili, že práve pošliapali vlajku. V českej tlači sa témy chytil komentátor (tu), ktorý pošliapanie vlajky využil ako zámienku k útoku na českého ministra zahraničia. Tento prípad ilustruje, nakoľko je otázka vlajky a národnej hrdosti zneužiteľná pre takmer akúkoľvek tému.

_MG_4350

Počas vernisáže výstavy prebehlo niekoľko performancií, ktoré skvele narábali s témou výstavy. Médium performancie, rovnako ako práca s verejným priestorom posilňuje vyznenie politicky orientovaných diel. Performer József R. Juhász ako komentár k osobnému postoju verejnosti pozostávajúcej z jednotlivcov zahrabal svoju hlavu do piesku. Lucia Tkáčová s Anetou Monou Chisou v diele Nepohodlné dedičtvo (2005) nechali na toaletách pobývať dievčatá v slovenských krojoch, čo atakovalo najintímnejšiu privátnu sféru. Performancia českého zoskupenia umelcov MCFSAE (Maxistry of Culture of Failed States on Axis of Evil) reagovala na aktuálne politické dianie na Kryme. Počas vernisážových príhovorov „plávala“ v bývalom bazéne v Kunsthalle Lenka Klodová sprevádzaná námorníkom Jiřím Surůvkom a nahým teroristom s maskou balaklavou (čo je zároveň názov mesta na Kryme) Filipom Turkom. Performancia pokračovala v miestnosti za doprovodu živej rómskej kapely prezentovaním „osi zla“ od Jana Turnera a hádzaním šípiek do Lenky Klodovej ležiacej na zemi s modrožltým záchranným kolesom. Opäť bolo osobným rozhodnutím každého diváka/čky, či sa tejto riskantnej hry zúčastní.

S prítomnosťou českých umelcov v Košiciach sú spojené dve vzniknuté situácie, ktoré veľmi trefným spôsobom nechtiac komentujú miestnu realitu. Košická výstava bola umiestnená do novo zrekonštruovanej plavárne premenenej na Kunsthalle počas podujatia Košice – Hlavné mesto kultúry 2013. „Plávanie“ umelkyne v bývalom bazéne je možné čítať ako otázku k udržateľnosti Kunsthalle v Košiciach a k nekoncepčnosti tejto inštitúcie. Nie je tajomstvom, že väčšina obyvateľov by bola vďačná za navrátenie funkcie plavárne, v horšom prípade bude neprosperujúca budova predaná a môže sa stať súkromným wellness centrom. Tomuto vývoju už nasvedčuje „plavárenský“ dizajn interiérov.

Druhým zaujímavým dielom, ktoré vzniklo spontánne, bola intervencia Ivana Voseckého. Autor počas vernisáže vo výške do priestoru za sklenenou stenou galérie umiestnil nápis: „Budoucnost je Marxbuddhismus.“ Na druhý deň však už tento nápis v galérii chýbal. Kurátor Michal Štofa sa vyjadril, že „odpadával“ a preto bol odstránený. Keďže sa jednalo o dielo, ktoré nebolo dohodnuté s kurátormi, vyvoláva to otázky o kurátorskej etike: nakoľko je prijateľné odstrániť dielo, ktoré je nepohodlné? Obzvlášť kurátori politických výstav musia mať k tejto otázke otvorený postoj. Z textu k slovenskej verzii výstavy je zrejmé, že pohľad na tému nacionalizmu je tu skôr pravicový, stále poznamenaný hľadaním príčin v komunistickej minulosti. Voseckého dielo by tak bolo zaujímavou polemikou namierenou aj do vnútra domácej umeleckej a kurátorskej scény.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Dielo 44 (2014) ďalšieho českého umelca Richarda Wiesnera bolo zamerané na podprahovú xenofóbiu pretrvávajúcu aj u kritickej verejnosti. Wiesner vystavil apropriovanú pieseň kapely Orlík s rasistickým textom z obdobia po revolúcii. Svojho času trvalo niekoľko rokov, kým aj zarytí ne-neonacistickí fanúšikovia tejto kapely pochopili, o čom vlastne texty Daniela Landu sú. Vzťah ku kapele Orlík je pre generáciu dnešných tridsiatnikov mementom kultúrnej manipulácie cez alternatívne kultúrne prúdy. Wiesnerovo dielo je tak veľmi presnou výpoveďou o privátnej xenofóbii, ktorá je najviac nebezpečná, pokiaľ nie je kriticky zreflektovaná.

Na výstave sa objavilo niekoľko diel narábajúcich so slovenskými kultúrnymi symbolmi. Práve tieto diela mňa osobne podnecujú k úvahám, čo vlastne v súčasnosti znamená hrdosť na vlastnú národnú príslušnosť. Vystavený bol výber z cyklu nových do dreva vypaľovaných pyrografií Jarmily Mitríkovej a Dávida Demjanoviča. Táto umelecká dvojica sa zameriava na pohrávanie sa so slovenskými témami a na ich prehodnocovanie. V diele Flagelanti (2014) sa objavujú zahalené postavy s dvojkrížom, stíhačkou a vatrou, no v iných dielach sa vyskytujú aj citácie neambivaletných pozitívnych stránok národnej histórie. Podobne video Jaroslava Vargu FU JA RA (2011) skúma jánošíkovskú tradíciu prežívajúcu ako turistický fenomén. Je hrdosť na svoju vlasť prekonaným postojom a čo vlastne znamená? Pre kriticky rozmýšľajúceho človeka s odporom k ideologickej manipulácii s národnými tradíciami a k veľkým rozprávaniam je otázka vlastenectva veľmi problematická.

Výstava Privátny nacionalizmus je jednou z viacerých výstav a umeleckých realizácií s podobnou témou, ktoré v poslednej dobe na Slovensku vznikli (výstava Odovzdaní zmene – kurátor Daniel Grúň v spolupráci s Lýdiou Pribišovou, výstava Časť bez účasti – kurátori Barbara Gindlová, Silvia L. Čúzyová a Noro Lacko, cyklus diel Tomáša Rafu Nový nacionalizmus), čo je potešujúcim faktom v nepotešujúcej politickej realite Kotlebovho víťazstva v regionálnych voľbách.

______________________________________________________

fotografia diela Ivana Voseckého pochádza z inštalácie pražskej verzie výstavy Private Nationalism, Divus, Praha

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *