Ochladzovanie krvi

Moja zvedavosť bola veľká. Nielen preto, že na prípravu výstavy Krv často prišla reč, keď sme z času na čas s kurátorom usrkávali z pohárov (nie len krvavo červeného) vína. Mala sa konať po dvoch dľa môjho názoru nie veľmi vydarených „tematických“ výstavách z ponuky Slovenskej národnej galérie: Holé baby (feministická úderka, ktorej by viac vyhovoval formát náučnej powerpointovej prezentácie pre stredné školy) a Delete (ambiciózny, ale nedotiahnutý projekt, ktorému hlbší zmysel sa márne snažili dodať popisky kurátorky). Dopredu som vedel, že na medicínsky a prírodovedný rozmer, hoc ako vďačný, nebude priestor (na rozdiel od vlaňajšej brnenskej výstavy Obrazy mysli / Mysl v obrazech či súčasnej Tiché revoluce uvnitř ornamentu), a rovnako nedôjde na niektoré až priveľmi sa ponúkajúce exponáty (H. Nitsch a viedenský akcionizmus vrátane). Ostatne, hlavným cieľom bolo zrejme viac objaviteľstvo než vyčerpávajúce ilustrátorstvo. A rovnako (ak nie viac) intelektuálna ako vizuálna hra s divákom. To bol i môj silný pocit po prvej, letmej prechádzke výstavou.

Morový krucifix z Kremnice, stredoeurópsky sochár, po 1709 a kurátor výstavy Dušan Buran

Kurátor vybral diela s vročením od 14. storočia až po rok 2012 (tu u niektorých snáď dlhodobejšia vízia tejto výstavy mohla byť jedným z inšpiračných zdrojov vzniku) a rôznych foriem (maľba, socha, video, knihtlač, umelecké remeslá, grafický design, fotografia, ....) a roztriedil ich do ôsmich tematických okruhov: svätá krv (vrátane jej veľmi symbolických a alegorických podôb), krvi by sa nedorezal... (absencia krvi, no nielen v prípade otvorených rán), modrá krv (volanie krvi, od genealogického po heraldické), vlastná krv (krv umelca, zvlášť ako tvorivý (spolu)prostriedok), preliata krv (najmä na bojiskách), mediálna krv (tak ako je nám denne servírovaná), krv predáva (ale býva i bezplatne darovaná), zo srdca (všetko okolo toho, čo ju dáva do pohybu).

Hoci sa výstave tak trochu podsúva popíková atraktívnosť, (mediálne, ale aj niektorými sprievodnými akciami) ona samotná sa lacnému, povrchnému uchopeniu úzkostlivo vyhýba. Líši sa aj od druhej z menovaných predchodkýň z produkcie SNG hlbším a dôslednejším spracovaním témy. Premiešanie exponátov zaradením, klasifikáciou, zdanlivo veľmi vzdialených, u ktorých ale divák vie, že musí hľadať, niekedy i veľmi dobre zašifrovaný klúč na ich zaradenie, ju posúva do inej roviny. A tak ani po druhej, oveľa podrobnejšej prehliadke, nemá návštevník pocit, že už „videl“ všetko. Ak by mal Aristoteles pravdu, že mozog je orgán na ochladzovanie krvi, tu by ju skôr zahrieval. Ochladzuje ju skôr kurátor. Prevládajúcim viac analytickým, než emočným prístupom. Ponúka jednotlivé motívy v najširšík umeleckých, historických i sociálnych súvislostiach, ich postupný vývoj, vzájomne odkazy, referencie, citácie či vplyvy v najširšom slova zmysle. Vďaka nášmu biologicko- i sociálno-evolučnému vývoju sme na ne vedome či podvedome prirodzene citliví (veď čo už je archetipálnejšie ako krv?) no nájdu sa i také, ktoré skôr odkazujú k umeleckému (umelcovmu) konštruktu.

Pohled do instalace výstavy

Krvilačný divák má k dispozícii okrem množstva sprievodných akcii, vrátane samotných sprievodov výstavou, aj skvelý katalóg (autori: Dušan Buran – kapitola Stručná typológia gotickej krvi (nielen) na Slovensku, Radoslav Ragač – „Keď netečie, aspoň kvapká“. Krv v heraldike, Lucia Gregorová – Obraz, objekt, telo, akcia & krv v modernom a súčasnom umení, autormi podrobnejších anotácií k reprodukovaným dielam sú aj Martin Čičo a Ľubica Hustá). Výtvarníčka Mária Čorejová pri jeho grafickej podobe odviedla skutočne výbornú prácu (i keď čitateľ so začínajúcou ďalekozrakosťou nemusí celkom súhlasiť). Cítiť ju na každej strane, ale nikdy nedominuje.

V súvislosti s bratislavskou Krvou nemožno nespomenúť vlanajšiu výstavu Gold a pred nedávnom ukončenú Die Nacht im Zwielicht vo viedenskom Dolnom Belvedere. Slovenská inštitúcia tu nemôže súťažiť s priestorovými a ani finančnými možnosťami. No nijako neostala v hanbe. Naopak. To je možno i cesta do budúcnosti: asi tak skoro nebude dosť prostriedkov na organizovanie nákladných medzinárodných blockbustrov (či by to vôbec malo v Bratislave zmysel?), ale stále by bolo možné ponúkať „tematické“ projekty, pri ktorých materiálne skromnejšie zázemie bude kompenzovať erudícia a kreativita tvorcov, v tomto prípade kurátorov. Toto je typ projektov, ktorý môže osloviť i náročného zahraničného diváka. Veď výstavy so špecifickou totalitnou tematikou sa časom vyčerpajú a inak, až na pár, spravidla už predsa len dosť opozeraných výnimiek, toho zas nie je veľa, čo z autorských, či obdobie mapujúcich projektov, i zahraničnému publiku ponúknuť.

Neznámy autor: Vyznanie lásky (Čo mi leží na srdci), 1810-1830

Slovenská národná galéria dľa môjho názoru do povedomia verejnosti možno niekedy viac vstupuje nápaditými sprievodným a doplnkovými akciami než kvalitou samotných výstav. Veľmi ma potešilo, že tvorcovia oboch aktuálnych projektov (druhou je samostatná výstava Jany Želibskej Zákaz dotyku, kde rovnako kurátorsky mimoriadne zažiarili Lucia Gregorová a Vladimíra Büngerová) sa postarali o to, že to čo by malo byť hlavným, výstavná a bádateľská funkcia, po čase opäť tým hlavným aj je.

______________________________________________________________

Krv / kurátor: Dušan Buran / SNG: Esterházyho palác / Bratislava / 14.12. 2012 - 31.3. 2013

 

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.