Artalk.cz

Hodnota ceny

Poznámku k súťaži Cena Oskára Čepana 2012 začína jej autor Ján Kralovič citátom Pierra Restanyho: „Ak je cena hodnotou, umenie je bez hodnoty. Cena umenia je hodnotou nehodnoty. Ak sú umelci hodnoty, hodnoty sú bez ceny. Ceny umelcov sú nehodnoty hodnôt.“

Pohľad do inštalácie výstavy Cena Oskára Čepana

Cena Oskára Čepana (ďalej: COČ) predstavuje profilovú cenu udeľovanú mladým výtvarníkom (do 35 rokov), ktorí majú slovenskú štátnu príslušnosť. Kvalita ako aj kritéria ceny sa počas jej histórie menili, čo súviselo aj s počiatočnými zmenami v organizačnom vedení súťaže. Pôvodný názov súťaže, prebiehajúcej od roku 1996, znel Mladý výtvarník roka. 4. ročník (1999) priniesol pokus pomenovať ocenenie názvom TONAL, ktorý sa neujal. Charakter ceny určovali okrem zakladajúcej inštitúcie Civil Society Foundation (USA) aj viaceré slovenské inštitúcie zabezpečujúce koordináciu súťaže: Slovenská národná galéria (1996), Vysoká škola výtvarných umení, (1997-1998), Contemporary Art Agency – International (1999-2000). Problematike a histórii ceny sa venovali aj Sivia Čúzyová a Noro Lacko v texte Cena Oskára Čepana 2011 alebo „Čepan sa stratil, ostal len slovenský Oskar“ (In: Profil, roč. 18, 2011, č. 4, s. 78-81), Jana Geržová v texte Cena bez identity (In: Profil, roč. 9, 2000, č.1, s. 48-49) a Lucia Pastierová v texte Cena Oskára Čepana (In: Profil, roč. 10, 2001, č. 3, s. 79-81).

Od roku 2001 zabezpečuje koordináciu projektu COČ Nadácia – centrum súčasného umenia, ktorá rozhodla aj o jej súčasnom pomenovaní. K polemike názvu súťaže (pomenovanej po literárnom vedcovi, teoretikovi umenia, archeológovi a výtvarníkovi Oskárovi Čepanovi) sa zaoberá aj Fiktívny rozhovor Tomáša Džadoňa s Oskárom Čepanom, prezentovaný v písomnej podobe na výstave COČ 2012 v priestoroch Galérie Slovenskej výtvarnej únie. Cena, vyhlasovaná každoročne, je od roku 2002 súčasťou medzinárodnej siete príbuzných súťaží organizovaných v desiatich krajinách strednej a východnej Európy – YVAA-Young Visual Artists Awards. Od roku 2006 existujú dve možnosti prihlásenia umelcov; prvou je nominovanie umelca Radou nominátorov, zloženou z teoretikov, kurátorov súčasného umenia, umelcov a pedagógov. Druhou alternatívou je individuálne prihlásenie na základe predloženého portfólia. Od roku 2010 je v platnosti nová propozícia vylučujúca z účasti študentov výtvarných odborov, čím sa okruh nominantov zužuje len na absolventov umeleckých vysokých výtvarných škôl. Rovnako dochádza k predĺženiu termínu, v ktorom majú štyria vyhlásení finalisti realizovať svoj umelecký výstup na spoločnej výstave.

Trvale prítomným problémom COČ je absencia stáleho priestoru prezentácie pre finalistov. Z tohto hľadiska je cenou „nomádskou“, ktorá sa sťahuje do rôznych galérií, v ktorých sa snaží prispôsobiť špecifickým priestorným podmienkam. V rokoch 2001-2005 sa prezentácie finalistov realizovali na pôde Galérie mesta Bratislavy, v rokoch 2006-2010 v Galérii Medium, v roku 2011 v Gallery Cvernovka. V roku 2012 prebieha výstava v Galérii Slovenskej výtvarnej únie.

Tomáš Džadoň

Z pohľadu stručnej osnovy organizačného zabezpečenia a kontinuity súťaže je zrejmý (prirodzený) mechanizmus profilácie do ceny, založený na selektívnych a koordinačných úpravách, ktoré utvárajú model kritérií. Stále prítomnou a mnohokrát prepieranou otázkou ostáva zmysel organizovania súťaže pre výtvarníkov, teda zmysel hodnotenia a udeľovania ceny v oblasti tak diverzifikovanej, v ktorej vždy dominujú subjektívne kritériá, snáď i sympatie či inklinácia k istým formálnym alebo obsahovým motívom. Na takto položenú otázku je odpoveď dvojznačná; v kontexte heterogenity výtvarnej produkcie na (mladej) slovenskej scéne zmysel má, keďže vyselektuje umelcov, na ktorých sa zameria zvýšená pozornosť, a tí potom vstupujú do obzoru kritickejšieho vnímania. Nominácia, prípadne samotné získanie ceny je silnou motiváciou, ktorá podnecuje k následnému intenzívnejšiemu a koncentrovanejšiemu umeleckému úsiliu. Okrem „prestíže“ získava víťaz COČ aj 6 týždňový rezidenčný pobyt v New Yorku, finančnú odmenu v hodnote 2 600 Eur a priestor pre samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii. Pripúšťam, že cena nemusí byť vždy silnou motiváciou, to je však rovnako individuálne ako hodnotenie porotcov. (Príkladom relativizácie môže byť akcia Viktora Freša „Reakcia“, ktorou vyjadril svoj hodnotový postoj k COČ. Počas „výzvy“ k realizácií diela finalistov COČ 2009 v Galérii Medium sa rozhodol pre akciu – gesto hodenia kameňa s nápisom „Frešo“ do okennej tabule výstavného priestoru. Súčasťou galerijnej prezentácie finalistov sa tak stali črepy a kameň ako indexové znaky Frešovej polemiky s cenou a zároveň znakmi reprezentujúcimi autorove ne-umelecké postupy).

Získanie akejkoľvek ceny je predovšetkým záväzok, keďže autor sa stáva aj reprezentantom kritérií, ktorých nositeľom je daná súťaž. Otázka ohľadom preferencií kritérií je tak relevantnejšia ako otázka zmyslu súťaže. Porota zostavená z odborníkov a teoretikov, u ktorých je predpoklad precízneho sledovania a mapovania súčasnej výtvarnej scény, teoretických koncepcií a trendov je legitímnym orgánom rozhodnutia. Je zrejmé, že víťaz je víťazom pre úzky okruh ľudí a s týmto vedomím treba aj otázku klásť. Súťaž zmysel nemá, ak je našou motiváciu ku kladeniu otázky poznanie „najlepšieho“ medzi mladými výtvarníkmi, tvorcu, ktorý reprezentuje „to najlepšie, čo doma máme“. V tomto smere sa môže stať, že naše očakávania budú nenaplnené. A to nie kvôli vágnosti daných kritérií, ale preto že umenie nie je súťažou ale hrou. Hrou v zmysle dobrovoľnej, slobodnej, tvorivej činnosti, ktorá má svoj zmysel v sebe a cez seba odkazuje k uvedomeniu si širších dôsledkov/významov, je sprevádzaná pocitom naplnenia a vedomím „iného bytia“ než je každodenný život. (J. Huizinga).

Inklinácia vytvárať súťažné modely i v exaktne limitmi nemerateľnej umeleckej tvorbe vzniká prirodzene s túžbou interpretovať a zhodnocovať umelecké dianie a vyprofilovať isté záchytné body v tvorivej fluktuácií výtvarnej scény. Obecne; súťažami sa vytvárajú isté modely reprezentácie. V tom je ich „sila“ i potencionálna „nebezpečnosť“. A to je dôvod, prečo sú ich kritériá tak často diskutované a kriticky zhodnocované. Keďže získaním ceny obdrží víťaz finančnú hotovosť a možnosť vlastnej galerijnej prezentácie, priamo úmerne dopytu po jeho prácach vzrastá aj jeho „trhová cena“. Toto však nepovažujem za „hodnotu Ceny“, skôr za prirodzený výsledok ekonomického fungovania trhu.

Oto Hudec

Priznávam, že nepoznám presný mechanizmus výberu porotcov a ani detailne nie som oboznámený so zákulisím, priebehom a formou rozhodovania. Zmyslom tohto textu je skôr konfrontácia mojich kritérií s tvorbou zúčastnených finalistov na aktuálnom ročníku COČ 2012. V nasledujúcich riadkoch sa tak zameriam na stručné zhodnotenie finalistov s dôrazom na víťaznú prácu Performance Group 2012 Miry Gáberovej.

Medzinárodná odborná komisia rozhodla 11. júna 2012 z celkového počtu 35 zúčastnených o 4 finalistoch COČ pre rok 2012. Stali sa nimi Tomáš Džadoň (1981), Mira Gáberová (1979), Oto Hudec (1981), Matej Vakula (1981). 20. septembra 2012 prebehlo slávnostné vyhlásenie víťaza/víťazky, ktorou sa pre tento ročník stala Mira Gáberová.

Problematika revízie a revitalizácie minulosti bez nostalgického pátosu či idealistickej nadsázky je dlhodobým námetom tvorby Tomáša Džadoňa. Rozmýšľanie o hodnotách ako mo(nu)mentoch, ktoré sú transponované v (architektonických) objektoch alebo banálnych predmetoch a relativizované re/de-konštrukciou (zmnožovaním, manipuláciou, zmenou kontextu) je častým tvorivým postupom výtvarníka. Pre COČ vytvára meditatívny objekt (lepšie snáď: „objekt k úvahe“) kriticky prehodnocujúci význam Ceny, ktorá napriek mnohonásobnému opakovaniu ostáva nemá voči mantricky sa opakujúcim námietkam – „prosbám“.

Vzťah medzi politikou a poetikou, vizualitou (pohľadom) a aktívnym zásahom akcentuje vo svojich prácach Oto Hudec. Na výstave sa prezentuje dvojicou videí (Pieseň pre kukuričný klas, Pieseň pre strapec hrozna, 2012) a objektom „lode-záhrady“, ako chvíľkového domova, azylu, ktorý pomôže prežiť pri náročnom transporte, pri „ceste za slobodou“. Problematika emigrácie a životných podmienok migrantov je dlhodobejšie reflektovanou témou v kontexte Hudecovej práce.

Matej Vakula

Participatívny a  „open source-ový“ projekt Mateja Vakulu rozvíja možnosti každodennej spoluúčasti na zlepšovaní charakteru konkrétneho miesta, iniciuje a inšpiruje ku „krehkému“ aktivizmu k rozširovaniu kompetencií komunitných celkov a občianskej spoločnosti. Vakulov Manuály na použitie verejného priestoru (2011 – súčasnosť) je „vreckovým“ návodom k intervenciám a drobným subverziám smerujúcim k prinavráteniu funkčnosti verejného prostredia.

Víťazkou COČ 2012 sa stala Mira Gáberová, ktorej posledné práce predstavujú odklon od predošlej dramaticko – patetickej inklinácie k participatívnemu spôsobu uvažovania. V jej starších prácach bol pre mňa zaujímavý pojem „vznešeného“ ako istej ambivalentnej snahy prepojenia pátosu s odcudzením, „vznešeného“ ako prejavu antagonizmu krehkosti a vnútorného napätia. Aktuálna produkcia je v tomto smere výraznejšie desubjektivizovaná, v zmysle vzdania sa plnej autorskej kontroly nad dielom a intenzívnejšej práce s „rizikom“ nepredvídateľnosti. Pátos ako vonkajší (a v prípade tvorby aj vizualizovaný) a silne individuálny prejav vnútornej vášne sa rozplynul v tom, čo Claire Bishop pomenovala ako „znovuobjavenie sociálneho puta skrze kolektívne budovanie významu“. Tento odklon od introspektívnej „novej patetickosti“ (Katarína Gatialová) k vytváraniu „vonkajšieho“ priestoru, k sociálnej diskusii je badateľný už vo videu De-konštrukcia (2010), v ktorom oslovení umelci re-interpretovali Gáberovej staršie videá, prípadne v práci Niekedy chcem byť všetko, niekedy nechcem byť nič (2010), v ktorej autorkou vybraní (video)umelci fragmentarizujú obraz a vo vlastnej réžií vytvárajú vizuálnu interpretáciu jej osobnosti a tvorby. V kontinuálnom “výstavnom projekte“ Chladnička (2008-2011) vyzýva Gáberová výtvarníkov k vytvoreniu diela pre jej chladničku (ako alúziu na site-specific tvorbu). Priestor chladničky nie je vybraný náhodne. Práve chladnička sa v domácnostiach často stáva podkladom k výzdobe rôznymi rodinnými fotografiami, je miestom odkladania drobných suvenírov z dovoleniek, magnetiek alebo lístočkov s oznamami pre ostatných členov domácnosti. Je zvláštnym komunikačným mikropriestorom, ktorý plní nielen pragmatickú funkciu, ale aj vizuálneho rozptýlenia, zdieľania informácií.

Každá „návšteva“ je malým happeningom, vernisážou, stretnutím, ktorého účelom je kolektívne prežívanie a zdieľanie udalosti. V tejto práci dochádza k zrejmému obratu utvárania možností, ku komunikačnej výmene, ku „konštrukcii situácií“ (Guy Debord).

V informačnom videu prezentujúcom finalistov COČ 2012 Mira Gáberová verejne deklaruje participatívny obrat a vidí ho ako podnetný prístup k prehodnocovaniu vlastnej tvorby, k vlastnému uvažovaniu o umení. Viac tu.

Mira Gáberová

Participácii je možné rozumieť ako utváraniu priestoru k posilneniu kreatívnej činnosti jedincov alebo kolektívu, ako zdolaniu myšlienok s dôrazom na obnovenie sociálneho puta a vzťahu k okolitému prostrediu a upevňovaniu medziľudských vzťahov. V podstate ide o oživenie konceptuálnych postupov (dematerializácia, projektovosť, „návody“ k tvorbe) ktoré „vyslobodzujú“ dielo zo systému komodifikovaného artefaktu. Už neexistuje tvorca, ale spolutvorcovia. Participácia je de-autorizáciou za cenu posilnenia kolektívu. Kolaboratívna prax silne postuluje estetiku vzťahu.

Nicolas Baurriaud v texte Vztahová estetika (In: Umělec, 2002, č. 4, s. 88) píše, že každé umelecké dielo by malo byť návrhom zdieľať svet spoločne a práca každého umelca je tak zväzkom vzťahov so svetom, ktorý bude generovať ďalšie vzťahy. Je jasné, že nie každé stretnutie, diskusia či sociálna výmena je umeleckým dielom. (Dokonca ani vtedy nie, keď vzniká so zámerom „stať“ sa umeleckým dielom, keď je vytváraná umelcami, prípadne je prezentovaná v galerijnom prostredí). Problémom diela Performance Group 2012, vytvoreného Mirou Gáberovou pre finále COČ je pre mňa jeho neuchopitelnosť ako diela umeleckého.

Štyri videoprezentácie natočené na spôsob homevidea predstavujú rôzne druhy situácií v autorkinom byte, realizované komunitou jej kamarátov – umelcov. Až sakrálne konotácie získava video s umývaním nôh, ktoré je však následne demýtizované debatou o suicidálnych pokusoch snímaných cez objektív kamery. Ďalšie videá zachytávajú skupinu pri speve banálnych piesní, šlágrov, národnej hymny, upratovacích a domácich prácach, vytváraní absurdnej „živej“ inštalácie pre kameru. Autenticitu záznamu umocňuje úmyselné použite domácej kamery, nezostrihanie banálnych, „nevydarených“ scén (hľadanie gombíka „OFF“ na kamere), živo pôsobiacej každodennosti (zháňanie „zapatrošeného“ zvoniaceho mobilného telefónu) až po celkové vzájomné zžitie účinkujúcich. Ako divák sa však necítim byť súčasťou ani myšlienok a rozhovorov a už vôbec ma voayerský pohľad kamery nevyzýva k reflexii sociálnej skutočnosti či dokonca k akejkoľvek (i mentálnej) spoluúčasti. Pocity z videného sú skôr zmesou rozpakov a nepoznania motivácie k činnostiam. Participácia prebieha len na úrovni kamarátskeho zdieľania, zatiaľ čo divák je iba pozorovateľom autentického záznamu. K stotožneniu u mňa nedochádza ani pri videách, keď som ja-divák v pozícií „oka“ kamery (napr. video s umývaním nôh). Celý cyklus tak pôsobí hermeticky a neinvazívne.

V tomto prípade sa mi výstižná javí autorkina priznaná inšpirácia umeleckými aktivitami v 60. – 70. rokoch (bytovými stretnutiami, diskusiami, súkromnými výstavami), ktoré boli často pomerne uzavreté a rozhodne by som tento model nenazval participatívnym. V 60. rokoch realizovali, v rámci Československého umenia, rozsiahle participatívne projekty napríklad Milan Knížák a Alex Mlynarčík. Po sprísnení režimom nastavených kritérií a reštriktívnych, politicky podmienených opatreniach (najmä po roku 1972) sa umelecká komunita viac diferencuje, štiepi a uzatvára do komunít. Pokus o sociálny kontakt a interakciu sa obnovuje koncom 70. rokov v akciách Ľubomíra Ďurčeka alebo v aktivite komunity okolo Jána Budaja (Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania).

Mira Gáberová

V projekte Performance Group absentovalo to, čo Bourriaud nazval „sociálnou transparentnosťou“ – otvorenie sa umeleckého rámca divákovi, vyzvanie k diskusii, podnet k premýšľaniu. Možno je mojou vlastnou chybou, že sa mi nepodarilo dosiahnuť úroveň „emancipovaného diváka“ (Jacques Rancière) a nedokázal som prekonať svoju rolu pozorovateľa. Rovnako mi nie je jasné, či je zvolený názov cyklu vidí priamym odkazom k činnosti Performance Group – americkej divadelnej skupiny 60. rokov, ktorá vo svojich performance kládla dôraz práve na participáciu, na aktívnu účasť divákov, zmazanie rozdielu medzi obecenstvom a účinkujúcimi.

V Gáberovej diele je zrejmá demontáž estetickej udalosti na udalosť spoločenskú, v tomto prípade bude snáď lepší termín: komunitnú. Režim umenia, ktorý je určovaný napätím a neistotou medzi autonómiou (túžbou aby umenie bolo vytrhnuté z čisto kauzálnych vzťahov) a heteronómiou (zmazaním hranice medzi umením a životom) sa v prípade video prác z cyklu Performance Group rozpadá. Udalosť sa oslobodzuje od „zintenzívneného momentu prežívania“ a neevokuje potrebný zážitok „ozvláštnenia“ (Viktor Šklovskij).

(Participatívne) Umenie je spôsob radosti zo spolu-tvorby vecí, je spôsobom zakúšania vecí tak, ako ich v bežnom živote neprežívam. Nie je ničím, čo život presahuje, ale napĺňa ho, aby sa stal zaujímavejší ako samotné umenie (Robert Filliou). Z hľadiska týchto (prisvojených) charakteristík umeleckej tvorby ma nechala aktuálne prezentovaná práca Miry Gáberovej na COČ pasívnym. Snáď ma opätovne presvedčí svojimi formálne cizelovanejšími a myšlienkovo kompaktnejšími dielami.

Porota COČ v kritériách vždy posudzuje širší kontext umelcovej tvorby. Z hľadiska tohto predpokladu vyhlásenie víťaza nebolo pre mňa takým veľkým prekvapením. Ak sa spätne vrátim k otázke zmyslu alebo „hodnote Ceny“ uvedomil som si, že som sa chytil do vlastnej „pasce“. V texte som kriticky zhodnocoval iba prácu víťazky Miry Gáberovej, čím som nepriamo potvrdil jej exponovanejšiu pozíciu na výtvarnej scéne. Snáď sa určité námietky stanú podnetom k ďalšej diskusii o hraniciach medzi umením a každodennosťou, o význame a cieľoch kolaboratívnej praxe v súčasnom umení.

___________________________________________________

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana / Galéria Slovenskej výtvarnej únie / Bratislava / 20. 8. – 14. 10. 2012

______________________________________________________________

foto: Boris Németh

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *