Bratislavský tranzit aktuálne prezentuje dva autorské projekty. V priestoroch s názvom študovňa môžeme vidieť diela od Carmen Dobre-Hametner a mimo nej výsledky dlhodobého výskumu Jána Skaličana týkajúceho sa životného prostredia. Jeho projekt Tiché svedectvo je výsledkom mapovania poškodzovania tohto prostredia. Damas Gruska vo svojej recenzii píše, že téma je výsostne aktuálna v globálnom aj lokálnom kontexte, ale nemala by zostať iba v estetickej podobe.

Stratený v téme

Oba ostatné „tranzitovské“ výstavné projekty sa dosť vymykajú z dlhodobej stratégie galérie a rozdiel nie je len v tom, že ide o autorské sólo projekty. V študovni vystavuje „konceptuálne“ fotografické portréty Carmen Dobre-Hametner (Untitled) a v hlavných výstavných priestoroch prezentuje svoj projekt Tiché svedectvo (mimochodom, vymyká sa i krátkou, sotva mesačnou dobou trvania) Ján Skaličan. Ani neviem, či napísať vlaňajší alebo tohoročný finalista ceny Oskára Čepana. 

Autorovou dlhodobou témou je vplyv človeka na životné prostredie v širšom zmysle slova. Tu v troch častiach reflektuje tri rôzne stopy, ktoré zanechávame v prírode. Formátom projekcie najväčšie dielo je venované Vydrici. Tá patrí k tým najdlhším (17 km) a vlastne i „najšťastnejším“ potokom ústiacim do Dunaja v intraviláne Bratislavy. Pred rokom bola, po skoro dvadsaťročnom boji, vyhlásená i rovnomenná prírodná rezervácia. Ako sa mení pohľad spoločnosti, ilustruje aj skutočnosť, že pred desiatimi rokmi myšlienku rezervácie podporilo pri hlasovaní len 11 z 38 prítomných poslancov mestského zastupiteľstva. Väčšina potokov v okolí Bratislavy má horší osud. Buď sa drasticky regulujú ich toky, alebo sa krátko po zrode hneď vlievajú do spleti kanalizačnej sústavy mesta, prípadne sa stratia v útrobách jeho podzemných vôd. Toto Vydricu postihlo len na úplne záverečnom úseku povodia. Pri nej hovorme hlavne o význame pre prírodu a rekreáciu obyvateľov. Bratislavy sa v tomto kontexte týka smutný paradox: v lete horúce vyprahnuté mesto so živoriacou zeleňou bojujúcou o život a pár metrov pod povrchom tečú bez úžitku milióny kubíkov vody…

Skaličanovo filmové rozprávanie „príbehu“ Vydrice je skladbou veľmi tradičné, až klišéovité, ako ho poznáme z prírodopisných filmov: od rannej tmy a ticha prameňa až po svetlejšiu a hlučnejšiu dunajskú destináciu. Od temer panenskej prírody po betónové vodné koridory. Prínosom práce je skôr vizualita, rytmus a detail. Statickým, temer poetickým dlhým záberom, pomalým tempom filmového rozprávania ale chýba silnejší kontrapunkt. Voda pretečie a…? Práca formálne trochu pripomína autorovu multimediálnu inštaláciu Temporality as a Perspective, ktorou sa súbežne prezentuje na výstave súťažiacich-nesúťažiacich „finalistov a finalistiek“ Ceny Oskára Čepana. I keď rozdiely sa nájdu: od širšie komponovaných a v svetlejších tónoch ladených záberov videa a výraznejšou zvukovo odcudzenou hudobnou vrstvou, ktorej autorom je Jonatán Pastirčák. Nájdeme tu i dve fotografie a mapu hlavného aktéra – Dunajských Luhov. Mimochodom, záver majú veľmi podobný – „hlavný“ tok Dunaja. 

Ďalšie vystavené práce už priamo nadväzujú na predchádzajúci výstavný projekt Ja ako mikrób, prach, kamene, ktoré vibrujú [kurátorky Anna Santomauro a Laura Clarke (Arts Catalyst)]. Venujú sa sedimentom a „sedimentom“, ktoré zanecháva v krajine ľudská činnosť a ktoré raz možno budú aj predmetom archeologického výskumu, tak ako ním je často odpad z ľudskej činnosti našich predkov. Morské pobrežie Islandu a „odpad“, ktorý sa už organicky „premiešal“ s prirodzeným prostredím, a tri videá sledujúce pozostatky banskej činnosti na Ostravsku. V predchádzajúcom tranzitovskom projekte to bol napríklad dopad banskej činnosti na kvalitu vody v rieke Slaná. Všetky videá nesú opäť zreteľný autorov rukopis. Dopĺňajú ich fotografie referujúce k vystaveným videám alebo k súbežne bežiacemu „čepanovskému“ projektu.

Vplyv človeka na planétu je v súčasnosti bezpochyby jednou z top tém, politických, ekonomických a ostatne i umeleckých. Či už je videná na globálnej úrovni (najmä klimatická zmena, strata biodiverzity, globálny turizmus, priemyselná produkcia potravín a pod. ), ale i na úrovniach lokálnych. Skaličan tu pôsobí dojmom umelca strateného ani tak nie v téme, ako v spôsobe jej uchopenia. Hoci sám (i spolu s kurátorkou Judit Angel) hovorí o investigatívnom prístupe a bráni sa označeniu estetizácia, výsledný tvar pôsobí presne opačným dojmom. Pritom práve na pôde slovenského tranzitu sme zvyknutí na umelecké projekty nesúce v sebe silnú pečať investigatívnych postupov. Za všetky spomeniem zoskupenie Forensic Architecture, ktoré sa prezentovalo v rámci projektu z roku 2021 s názvom Život, smrť, láska a spravodlivosť. V Skaličanovom prístupe možno hovoriť nanajvýš o konzultáciách s odborníkmi či nejakej forme odbornej prípravy – čo má zrejme, i keď trochu komicky, ilustrovať a demonštrovať „výstavka“ príslušnej literatúry. No aj tak výsledný tvar neosloví – ani novátorsky nečakaným novým pohľadom na starú známu problematiku, ani objavením nejakej skutočne novej. Témy proklamované na výstave vo výslednom tvare pôsobia len ako trendy nálepky.

---

Foto: Ján Skaličan (Fotoreport k výstave si môže pozrieť tu.)