Artalk.cz

Bartuszovej askéza, izolácia a vášeň 

Maria Bartuszová pracovala v čase komunizmu s ľahko dostupnými a lacnými sochárskymi materiálmi. Na tvorbu biomorfných odliatkov používala všetko od balónov až po pneumatiky áut. Jej diela majú široký rozptyl, dotýkajú sa tém zrodu, vzájomnej podpory či nekonečna, píše Vladimíra Büngerová.

Maria Bartuszová v záhrade s dielom Brána kozmonautov svojho dlhoročného manžela, sochára Juraja Bartusza. Foto: Zdeněk Smieško

Bartuszovej askéza, izolácia a vášeň 

Rok 2022 sa dá symbolicky označiť ako rok československej sochárky Marie Bartuszovej (1936–1996). Sprevádza ho celá séria dôležitých udalostí. K nim nepochybne patrí vydanie dlho očakávanej monografie v závere roka 2021, ktorú pripravila teoretička umenia Gabriela Garlatyová. K ďalším významným počinom patrí Bartuszovej prezentácia na výstave Milk of Dreams v rámci benátskeho bienále a retrospektívna výstava v londýnskej Tate Modern Gallery, ktorá opäť potvrdzuje zaradenie jej sochárskej tvorby do medzinárodného kontextu. Výstava je podporená koncentrovanou pozornosťou odbornej verejnosti i globálneho publika. Všetky spomínané udalosti boli pritom realizované viac než 26 rokov od jej predčasného odchodu. 

Obe akcie, knižná monografia a londýnska výstava, boli niekoľko rokov avizované a slovenské publikum držali v napätí, kedy sa konečne stanú realitou. Do prípravy oboch zasiahli nepredvídané, objektívne závažné udalosti – pandémia oddialila a zmenila pôvodný termín, priestor a rozsah výstavy; pár dní pred vernisážou museli dokonca organizátori pre pohreb kráľovnej Alžbety o deň posunúť jej slávnostné otvorenie. Akoby sa v tomto dianí a očakávaniach prejavili niektoré charakteristické znaky Bartuszovej sochárskeho záujmu – napätie a čas.

Kontexty londýnskej výstavy

Londýnsku výstavu Marie Bartuszovej pripravila Juliet Bingham (v spolupráci s asistentkami Dinou Akhmadeeva a Beatriz Cifuentes Feliciano), ktorá v Tate pôsobí ako kurátorka medzinárodného umenia. V priebehu niekoľkých rokov Bartuszovej dielo prešlo krstom viacerých medzinárodných prehliadok; pozornosť, ktorú dostala na tejto prestížnej galerijnej adrese však prináša posvätenie a nasvietenie iných aspektov – a v neposlednom rade zaradenie do globálnych kontextov. Tate Modern Gallery sa systematicky zaoberá odkrývaním zabudnutých alebo menej známych umelkýň. Samostatnú výstavu Marie Bartuszovej zaradili do série výstav sochárok, ktoré prispeli revolučnými vstupmi do dejín moderného sochárstva. Postupne v rámci nej paralelne predstavili monografické prezentácie u nás pomerne známej poľskej sochárky Magdaleny Abakanowicz (1930–2017), slávnej britskej sochárky Barbary Hepworth (1903–1975) a čilskej umelkyne, poetky a aktivistky Cecilie Vicuña (1948), zastupujúcej aktuálne umenie inštaláciou pre Turbine Hall. 

Inštalácia diela Marie Bartuszovej v londýnskej Tate Modern. Foto: Tate (Joe Humphrys)

Výstavná dramaturgia tak popri výraznej domácej osobnosti avantgardy objavuje pre Západ aj dve východoeurópske umelkyne, každú s jedinečným sochárskym programom, rozvíjajúcim sa v špecifických podmienkach bývalého ostbloku. Výstava Marie Bartuszovej zároveň v galérii susedí s mimoriadne populárnou a beznádejne „zabukovanou“ prezentáciou japonskej umelkyne Yayoi Kusama. Ide o ideálne susedstvo dvoch ženských umelkýň, výtvarne a mediálne síce kontrastné, nie však bez akejkoľvek spojitosti. Je známe, že Bartuszová sa inšpirovala východnými kultúrami a filozofiami a čerpala z nich, čo je dôležitý zdroj jej inakosti v chápaní sochárskeho tvaru a hmoty, bez existencie hraníc „medzi“ – medzi prírodou, umením a kultúrou.

Stručne o koncepcii výstavy

Prezentácia Marie Bartuszovej v piatich miestnostiach galérie Tate, dokonale do seba zapadajúcich a vzájomne sa podporujúcich, predstavuje všetky charakteristické znaky jej umeleckého prínosu. V mikropriestoroch vitrín v centrálnej miestnosti ukazuje nielen formálne príbuznosti, ale je hlbokou sondou do jej výskumu formy, materiálu, tvorivého procesu a tém. Autorkina cesta nie je prezentovaná v chronologických súvislostiach, ale skôr cez zákonitosti a príbuznosti, od jednotlivých bodov k celému systému vzťahov – od klíčka, kvapky k vajcu a škrupinám, od plného objemu k perforáciám a deštrukcii, skladaniu, rezaniu a brúseniu hrán. V celku prirodzene dominuje pre ňu taká typická biela farba sadry, sem-tam doplnená hliníkovými a bronzovými odliatkami – jasný prejav ekonomických rozdielov medzi sochármi a sochárkami. Na vysvetlenie – u sochárok sa stretávame s tým, že diela často zostali iba v sadre preto, že ich príjmy nedovoľovali odliatie do bronzu. Krehká sadra ako dostupný, lacný materiál sa pre Bartuszovú stal prvým a zároveň i posledným, jej vlastnou autorskou signatúrou.

Vstupný priestor malým počtom drobných bielych sadrových objektov symbolicky naznačuje Bartuszovej hlavné míľniky v modernom sochárstve od polovice 60. rokov do druhej polovice 80. rokov 20. storočia – nekonečné vajce, škrupinka, hmatom a tlakom tvarovaný odliatok z gumených hmôt a v priestore visiaca kvapka. Jej základný autorský slovník, mapa sochárskych objavov a originálnych prínosov, ktoré sú v ďalších miestnostiach rozohrané s maximálnou intenzitou. Entrée má tichú a skromnú atmosféru. Zrkadlia sa v ňom podstatné princípy Bartuszovej sochárskej tvorby – antimonumentálnosť, čistá, biela farba sadry, prírodné a organické formy, odtlačok (jej) tela, kompozícia z viacerých častí, experimenty procesu tvarovania a odlievania. 

Plusom výstavy sú aj výborne napísané sprievodné texty, hlavné a rozšírené komentáre pri vybraných dielach alebo inštalačných súboroch. Stály priestor v nich majú autorkine texty z denníkov alebo zápiskov z kresieb či iných záznamov. Týmto spôsobom v celku zaznieva jej autentický hlas a jazyk približujúci jej umelecké úvahy a spôsob myslenia. Bartuszovej štýl je pritom metaforický, poetický – čím sú myšlienky jednoduchšie, tým sú nasýtenejšie významom. Okrem nich sú do sprievodných textov zaradené aj Bartuszovej všedné, praktické a biografické zápisky, mapujúce kľúčové momenty zo života matky, manželky a umelkyne. V náznakoch sa v nich zároveň odzrkadľuje sociálna, ekonomická, ale aj politická realita socialistického Československa. V roku 1968 Bartuszová napísala: „Vplyvy (na tvorivú prácu): Pocity úzkosti v totalite a napätie studenej vojny. Zákaz abstraktného umenia v totalite zvýšil jeho dôležitosť.“ 

Inštalácia diel Marie Bartuszovej v londýnskej Tate Modern. Foto: Tate (Joe Humphrys)

Socialistická ideológia považovala abstraktné umenie za buržoázny prežitok a nebezpečný import západného nepriateľa, vo voľnom umení ho nepodporovala a striktne odmietala. Abstrakcia ako výtvarná časť v dekoratívnej funkcii našla svoje miesto v architektúre a úžitkovom umení, avšak v rámci limitov ideologickej kontroly, ktorú zastupovali výtvarné komisie. Vysvetlenie pozície moderného a abstraktného umenia v totalitnom režime nezaznelo na výstave v takej miere, aby boli zreteľné dôvody, pre ktoré mala autorka počas svojho aktívneho života len zopár samostatných výstav a zostala v tom čase na okraji pozornosti. Krátke a pre umelkyňu zdravotne náročné obdobie počas slobodných 90. rokov jej už v tomto smere neumožnilo dobehnúť stratený čas. 

Kurátorka výstavy kladie dôraz na Bartuszovej autorské techniky (gravistimulované tvarovanie, pneumatické modelovanie), ktoré napriek viacerým prezentáciám zostávali akýmsi neodhaleným tajomstvom. Sochárkina fascinácia materiálovou mágiou sadry, najprv substancie prášku, sypkej hmoty, spojením s vodou meniacej sa na tekutú látku, schopnú premien a rýchlych, zároveň ekonomicky dostupných experimentov, jej dali možnosť inovatívne pristúpiť k materiálu a k procesu postupného tuhnutia. Využívala pri tom gumové formy, kombinácie s prírodninami, rôzne výskumy odlievania a tvarovania. Sústredením sa na experimenty dosiahla taký level, že pri niektorých dielach je náročné odhaliť, akým spôsobom boli vytvorené – techniky rôzne kombinovala a vrstvila. 

Z rozsahu Bartuszovej drobných plastík v hlavnom priestore výstavy cítime askézu, izoláciu výskumníčky, ale aj vášeň a zaujatie. Musíme oceniť voľbu kurátorky, ktorá najväčšiu miestnosť nazvanú Transformácie tvaru zostavila zo súborov vitrín. Na podstavcoch v nich ležia kompozície komorných, kontaktných sôch do ruky – malej mierky, hladkých plôch, ponúkajúcich dotyk a lákajúcich na hmatový zážitok. Na túto dimenziu upozorňuje séria doteraz neznámych čiernobielych fotografií, zachytávajúcich dianie a portréty účastníkov*čok na workshopoch pre nevidiace a slabozraké deti a tínedžerov na škole v Levoči. Ich autorom a iniciátorom je Gabriel Kladek, do konca 80. rokov sochárkin blízky spolupracovník a dvorný teoretik. Jeho fotografie autentických kontaktov detí a Bartuszovej sôch, inštalovaných v galérii Tate hneď pri vstupe do spomínanej vitrínovej centrály, fungujú okamžite. A hoci sa sôch ako exponátov pod sklom nemôžeme dotknúť, ihneď prečítame, čo autorku inšpirovalo a podnecovalo k tvarovým bádaniam – kontakt, vzťahy, intimita, blízke prežívanie. Vystavené fotografie dokážu vizuálne i emocionálne presvedčivým spôsobom sprostredkovať atmosféru týchto stretnutí.

V centrálnej miestnosti je tiež prerozprávaná ďalšia, v 80. rokoch pre Bartuszovú zásadná téma – jej vzťah k prírode a prírodným procesom v časti Emócia, deštrukcia, experimentovanie. Toto obdobie naplno rozpučalo jej osamostatnením (oslobodením) vo vlastnom ateliéri v Košiciach, s divo pôsobiacou záhradou, strmo ležiacou na svahu: „Pre Bartuszovú bol ateliér duchovným a kontemplatívnym ústraním, a záhrada svätyňou,“ dočítame sa v sprievodných textoch. V tomto „chráme“ vznikla legendárna, dnes už neexistujúca site-specific inštalácia Strom (1987), na výstave zastúpená veľkoformátovou Kladekovou fotografiou. Zachytáva hniezdo veľkých, krehkých sadrových vajec v korunách stromu. Keď som košickú záhradu navštívila pred desiatimi rokmi, niektoré bronzové a hliníkové odliatky ležali medzi kameňmi, obrastené machom, trávou, prirodzene vrastené do prírodného prostredia. „Vlastná izba“, čiže v tomto prípade vlastný ateliér, znamenal pre výtvarné umelkyne významný emancipačný prvok dodávajúci sebavedomie a priestor pre kreativitu, ktorý prispel k ich výraznému umeleckému rozvoju. V prípade Bartuszovej išlo o rovnako silný impulz – v socializme sa ateliéry prideľovali, uprednostňovaní boli muži a ženy dostávali obvykle (na rozdiel od mužov umelcov) spoločný priestor s inými autorkami.  

Inštalácia diela Marie Bartuszovej v londýnskej Tate Modern. Foto: Tate (Joe Humphrys)

Ďalšie dve tematické časti Nekonečný vesmír a Vzťahy prepája dielo Bez názvu (1987–88), ktoré je medzi nimi umiestnené, vytvárajúc priehľady z jedného priestoru do druhého tak, že vznikajú pozoruhodné inštalačné vizuálne prieniky a spojenia diel, ale aj návštevníckych situácií. Bartuszová toto známe dielo – akoby pomaly vo vzduchu sa kĺzajúce kvapky/slzy, zavesené v ráme na špagátoch – prvýkrát predstavila v Košiciach (1988) a objavilo sa aj vo Varšave (2014 – 2015). Tentoraz však zásluhou umiestnenia „medzi“ vytvorilo z rovnocenných priestorov spojené nádoby, vizuálne prelievajúce obsahy z každého bodu pohľadu. Ide o skutočne čarovný moment, významovo dôležité „okno“ pri dielach, ktoré vyjadrujú spirituálne východiská umelkyne: záujem o východné kultúry a filozofie, vzťahy medzi vedeckými teóriami a starodávnymi tradíciami. Viaceré „zviazané“ plastiky pevných i škrupinových tvarov vystavené v tejto časti sú Bartuszovej zobrazeniami ľudských spojení a vzťahov, ktoré môžu symbolizovať nielen pozitívne hodnoty, ale rovnako obmedzenie, nátlak, stres alebo násilie.

V poslednej časti výstavy je samostatne prezentovaná téma Sochy vo verejnom priestore, ktorá sa obšírnejšie venuje Bartuszovej verejným objednávkam prostredníctvom modelov, dokumentačných fotografií z procesu tvorby monumentálnych diel a ich osádzania do priestorov na východnom Slovensku, hlavne v Košiciach. V sprievodnom texte je správne zdôraznené, že nemali ideologický účel, sochárka sa nepodieľala na prominentných a politicky významných zákazkách, patriacich hlavne jej mužským kolegom; priestor získala na výtvarné dotvorenie detských ihrísk, škôl a internátov, krematória, fontán a iných, menej dôležitých verejných stavieb.

Neznáma?

Na Slovensku spustila londýnska výstava najväčšiu polemiku a vášnivé diskusie  v súvislosti s predstavovaním Bartuszovej ako neznámej umelkyne. S týmto označením predovšetkým odborná verejnosť nemôže súhlasiť. Mohli by sme postupne vymenovať viaceré kurátorské a historické prierezové výstavy, galérie, zbierky a publikácie, argumentovať a počítať. Faktom je, že neznámou v dejinách slovenského/či československého umenia nie je, hoci komunikácia okolo londýnskej výstavy šíri túto interpretáciu. Autorka má svoje stabilné miesto v našich dejinách, neustále vyvoláva silný bádateľský záujem, nie je teda ani zabudnutou. Možno by mohla byť označená ako menej poznaná umelkyňa. Na to, aby sa tento tieň neúplného, deravého poznania prekročil, bolo nevyhnutné aj zverejnenie dlhoročného výskumu prostredníctvom spomínanej knižnej monografie. Londýnsky sprievodný katalóg prispel do diskurzu ďalšími osviežujúcimi textami; anglická verzia monografie priniesla základ umeleckohistorického výskumu – súpis diel. Po tomto všetkom verím, že nastal čas poznávať tvorbu Marie Bartuzsovej viacerými smermi, pretože sa môžeme oprieť o komplexný materiál a rozličné názory v širších kontextoch. 

Pridanou hodnotou Bartuszovej monografickej výstavy v Tate Modern Gallery by mohlo byť jej putovanie po viacerých európskych galériách (už sa o tom vraj uvažuje a rokuje). V ideálnom prípade a logicky by výstava mala mať zastávku na Slovensku. Sprevádza ju u nás mimoriadny ohlas, je titulovaná kultúrnou udalosťou a výstavou roka. Domáce publikum by si dielo Marie Bartuszovej určite zaslúžilo lepšie spoznať práve prostredníctvom výstavy, ktorá sa opiera o sústredený výskum a dokáže sprostredkovať sochárkin originálny pohľad na previazanosť hmoty, tvorivého procesu a formy.     


Maria Bartuszová / kurátorky: Juliet Bingham, Dina Akhmadeeva, Beatriz Cifuentes Feliciano / Tate Modern, Londýn, UK / 20. 9. 2022 – 25. 6. 2023

Foto: Zdeněk Smieško, Tate (Joe Humphrys)

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *