Artalk.cz

Budúcnosť Prištiny je v Európe, budúcnosť Európy je v Prištine 

Rozprávanie príbehov ako liečenie a náprava znovuobjaveného verejného priestoru. Európske nomádske bienále Manifesta 14 ako impulz pre mesto na okraji, píše Daniel Grúň.

Willing to Be Vulnerable – Metalized Balloon V4 2015, 2020 © Lee Bul Foto: Manifesta 14 Priština / Ivan Erofeev

Budúcnosť Prištiny je v Európe, budúcnosť Európy je v Prištine

Po dlhšej dobe, keď som posledné ročníky Manifesty vynechával, prichádzam do Prištiny bez väčších očakávaní, skôr so záujmom o samotné mesto a jeho architektonické špeciality, a tiež preto, že ide o moju prvú návštevu metropoly Kosova, najmladšieho európskeho štátu. Predĺžený víkend na návrh priateľov spájam s termínom konania medzinárodného festivalu grafického dizajnu REDO a toto spojenie mi zaručilo pestrý program a silné kultúrne zážitky. Jedným dychom, Priština po 90. rokoch, keď mesto výrazne zasiahla vojna, izolácia, blokovanie vzdelávacieho systému, traumy a vysťahovalectvo, sa po vyhlásení samostatnej republiky v roku 2008, ktorú Slovensko oficiálne neuznáva, opäť vzchopila a ponúka ambicióznu premenu skromnej inštitucionálnej topografie na dynamické dejisko súčasného umenia, komunitnej práce a urbánneho plánovania. Priština ako jedno z kultúrnych centier postjuhoslovanského priestoru preukazuje ambíciu nielen priniesť Európu do Kosova, ale hlavne zapojiť kosovských umelcov/-kyne do procesov prepisovania mapy európskeho umenia. 

Práve preto, že Priština zďaleka nepôsobí ako umelo udržiavaná bublina, život mesta prirodzene ukazuje známky výrazného pokroku v zmysle pokusu napojiť sa na všetko to, čo vystihuje silné európske kultúrne centrá. Také niečo by nebolo možné bez spolupráce nadácie Manifesty s magistrátom mesta a predstaviteľmi/-kami aktuálnej lokálnej kultúry. Výsledkom je pestrá ponuka flanérskych prienikov do útrob pôsobivých brutalistických budov navrhnutých a postavených po nadobudnutí autonómie Kosova v rámci Titovej Juhoslávie v rokoch socialistickej „renesancie“ a popri tom tiež ďalších zaujímavých miest spojených s bohatou históriou Kosova. 

Green Corridor, 2022 © CRA-Carlo Ratti Associati. Foto: Manifesta 14 Priština / Ivan Erofejev

Priština je ako celok priestorom koexistencie ostrých protikladov a kontrastov. Verejný priestor je aj v najzapadnutejších uličkách bezpečný a využívaný rôznymi skupinami obyvateľov/-iek. Pri prechádzkach centrom mesta sa na mňa sporadicky napájajú túlavé psy, ktoré podľa všetkého žijú v uliciach, vylihujú na kopách piesku pred nedostavanými budovami, nikoho však neohrozujú a nikomu obzvlášť neprekážajú. Títo milí spoločníci sa nie náhodou dostali na grafický vizuál bienále, keďže sú priateľským znamením spoločnej starostlivosti o verejný priestor mesta.

Epicentrom Manifesty 14 je napoly nefunkčná budova kedysi päťhviezdičkového Grand hotela Priština, kde sa nachádza centrálna a najpočetnejšia zložka výstavy. Samotný hotel má príťažlivú atmosféru filmovej scény. Na siedmich poschodiach hotela uviaznutého v počiatočnej fáze nedokončenej prestavby, vo „vykuchaných“ priestoroch a v tesnej blízkosti hotelových izieb a chodieb potiahnutých zatuchnutým kobercom, sa rozvíja naratívna schéma s témami: o špekulácii, o ekológii, o láske, o kapitáli, o vode, o migrácii, o prechode. K pilierom tohtoročnej manifesty patrí tvorba nových verejných priestorov. Kurátorsky ju viedla riaditeľka Hedwig Fijen v spolupráci s kreatívnou mediátorkou Catherine Nichols, štúdiom Carlo Ratti Associati (CRA), zodpovedným za obnovu mestského modelu, a rozsiahlym produkčným tímom. Verejné priestory by podľa riaditeľky mali fungovať ako miesta stretávania sa a inkubátory transformácie. Preto význam Manifesty spočíva aj v identifikácii takýchto lokalít, hoci zatiaľ týmto funkciám ešte ich stav celkom nezodpovedá. Je to napríklad projekt Zeleného koridoru, ktorý sa ťahá popri železnici spájajúcej Prištinu s ďalšími regiónmi bývalej Juhoslávie, postindustriálneho priestoru Tehlovej továrne, bývalej tlačiarne novín Rilindja alebo rozsiahly Palác mládeže a športu. Preto sa tento ročník možno ešte viac než kedykoľvek predtým zameral na to, aby nanovo premyslel celý formát bienále. Výsledkom sa mal stať participatívny model založený na spolupráci s lokálnymi komunitami a výskumno-poznávacia platforma, ktorá prekračuje úzko definovaný formát prezentácie súčasného umenia a vychádza zo spolupráce s kosovskými urbanistami/-kami,, kultúrnymi aktivistami/-kami,, umelcami/-kyňami a intelektuálmi/-kami.

Knižnica RomaMoMA, 2022 © Knižnica RomaMoMA. Foto: Manifesta 14 Priština, Ivan Erofejev

V spojitosti s vojnou na Ukrajine sa zacielenie týchto aktivít na Kosovo ukazuje v hlasných ozvenách deštrukcie, tráum prežitého násilia a utrpenia. Tohtoročná Manifesta 14 je preto tematicky vystavaná predovšetkým na solidarite s Ukrajinou s ponukou koncepcie, ktorá sa cez rozprávanie príbehov inými cestami vyrovnáva s traumami vojnovej agresie a etnických čistiek. Sympatickým gestom troch vo svete najznámejších kosovských umelcov/-kýň je umiestnenie ich inštalácií na strechy výrazných dominánt mesta: Petrit Halilaj využil rekompozíciu svetelnej reklamy a rozmiestnil rôzne jej súčasti (hviezdy) po budove a námestí, Flaka Haliti vytvorila konštrukciu umelého slnka na budove Paláca mládeže a Alban Muja postavil parazitický dom v štýle balkánskeho DIY na streche obľúbenej budovy Gërmia, prvého obchodného domu v meste, ktorý len nedávno na základe petície zachránili pred zbúraním. Manifesta 14 preto artikuluje otázky Kto vlastní mesto? a Akú rolu môže zohrávať umenie v presadzovaní občianskych záujmov vo verejnej sfére? 

Otázka vlastníctva rezonuje tiež ako dôsledok transformačných zmien a bola nastolená v súvislosti s kultúrnym využitím viacerých kľúčových budov v meste, ako je napríklad Kino ARMATA, ktoré dnes už funguje ako priestor pre festivaly, projekcie a iné aktivity.

Dialogickú otvorenosť generuje predovšetkým živý prienik špecifického miesta s dielami a ich tematické konštelácie. Výstavy v jednotlivých lokalitách, ktorých je dohromady 25, ale hlavne expozícia umiestnená do Grand hotela Priština, sú pokusom o prepojenie domácej umeleckej scény s balkánskym a východoeurópskym mentálnym, kultúrnym a geografickým priestorom. Ešte výraznejšie je však zastúpenie diel z mimoeurópskych krajín, ktoré sú naviazané na tematické okruhy a zaručujú prepojenie lokálnych a globálnych problematík. Takýmto je napríklad enigmatické dielo letter to a friend (2019) od Emily Jacir, zaradené do sekcie „on transition“. Videodokument je akoby otvoreným listom členovi zoskupenia Forensic Architecture Eyalovi Weizmanovi. Emily Jacir rozpráva príbeh jej rodičovského domu v Betleheme na pozadí rozdelenia mesta takzvaným bezpečnostným múrom, procesov vyvlastnenia a výstavby nelegálnych izraelských osídlení. Skrytou kamerou zachytáva ulicu, filmuje strety protestujúcich a vojska, až sa napokon sama stáva terčom ostreľovača. Videofilm je skvelou analýzou zmien, ktoré sa udiali v Palestíne za posledných dvadsať rokov, v kombinácii materiálov z rodinného archívu, rekognoskácie verejného priestoru a histórie daného miesta od sklonku 19. storočia.

not a word […], 2022, © Ugo Rondinone. Foto: Manifesta 14 Priština / Ivan Erofeev
Dôraz na rozprávanie príbehov inými spôsobmi je doslova hmatateľný v rozsiahlej inštalácii Šejly Kramerić s názvom Hooked (2010 – do súčasnosti), pochádzajúcej zo Sarajeva, ktorej konceptuálna tvorba sa zameriava na politiku pamäti, jazyk a formy útlaku. Rozprávanie traumatických skúseností umlčaných žien je bez použitia slov votkané do háčkovaných svadobných závojov, ktoré prehradzujú výstavné priestory.

Popri dielach tematizujúcich politiku a pamäť sú často zastúpené práce domácich autorov/-iek orientované na architektúru a verejný priestor. Manifesta 14 tak ponúka sondu do stavu prežívania, úpadku a zániku, ale tiež ukazuje celú škálu možných budúcich riešení a alternatív voči súčasného stavu. Sem patrí napríklad inštalácia Flirting with Leftovers (2019) od Fitoreho Isufiho Shukriu a jeho iniciatívy pomenovanej KOJA, ktorá je zameraná na opustené budovy v meste. Prípadne možno spomenúť ešte dielo architektky Argjirë Krasniqi Ruin-carnating Janjeva in Kosovo (2020), ktoré sa zameriava na rôzne minimálne intervencie do tradičnej balkánskej architektúry poznačenej vojnovým konfliktom za cieľom liečenia, nápravy a návratu k ich využívaniu lokálnymi komunitami. 

Ak sa pozrieme na rozvrat, úpadok a rozklad ako na súčasť prírodného kolobehu, bolo by možné považovať aj tieto procesy za tvorivé a hojivé. Z tejto perspektívy sleduje problematiku palestínska umelkyňa Jumana Manna v diele Thirty Plumbers in the Belly (2021) ako fragmentarizovaný systém dutých rúrok a potrubí vytvorených z keramiky, akoby vyzývala cez zväčšené objekty na pohľad do útrob neznámeho tvora. 

Sometimes It Was Beautiful, 2018, © Christian Nyampeta. Foto: Manifesta 14 Priština / Ivan Erofeev

Čítanie ako liečenie a pátranie po vytesnených spomienkach nie je len o bielych miestach, ale tiež sa vzťahuje na jednu z ústredných budov Manifesty a výraznú dominantu mesta – Národnú knižnicu Kosova, ktorú navrhol architekt Adrija Mutnjakovic. Je to brutalistická betónová budova komponovaná v sústavách výrazných opakujúcich sa modulov s organickými svetlíkmi do rozľahlého komplexu. Budova Národnej knižnice zhmotňuje nielen futuristické vízie svojej doby. Je miestom pre dialóg s históriou knižnej kultúry Kosova. V rámci bienále tu môžeme vidieť výber rómskej literatúry z knižnice RomaMoMA. Ide o iniciatívu za vytvorenie kritického múzea súčasného umenia, ktorej cieľom je prezentácia rómskeho literárneho, kultúrneho a umeleckého dedičstva. Knižnica je vystavená v dialógu s maliarskym dielom kosovskej umelkyne Farije Mehmeti. Mehmeti zobrazuje mozaiku imaginárnych postáv ako poctu každodennému hrdinstvu a boju o existenciu obyčajných rómskych žien. Pestrofarebné portréty žien v tradičných rómskych látkach a šperkoch prekračujú stereotypy ich stvárnenia. V mnohosti nadobúdajú silu a pôsobivosť, aká donedávna chýbala k tomu, aby sila rozprávania príbehov rómskych žien dokázala vzdorovať prežitým schémam v dominantnej kultúre. 

Skutočným srdcom komunitného života je ale skôr Centrum pre naratívnu prax, situované v dome s bohatou históriou, pôvodne miesto Knižnice Hivziho Sulejmaniho, kde sa dnes nachádza knižnica a archív orálnych histórií. V rámci Manifesty 14 ponúka okrem umeleckých intervencií tiež tematické série živých programov zameraných na ekológiu a migráciu. Prekarizované postavenie žien v prevažne moslimskej spoločnosti je témou videoinštalácie Alicje Rogalskej v Banesa The Flat. V Národnej galérii Kosova je vystavený rozsiahly online archív východoeurópskych umelkýň pod názvom Secondary Archive a v rámci neho sú zastúpené tiež diela slovenských a českých autoriek. Celková expozícia v Národnej galérii je kvalitatívne rozkolísaná. Návšteva sa ale určite vyplatí, a to hlavne kvôli videoinštalácii s názvom Aphasia (Act Three) – A Kid from the Neighbourhood (2019), ktorej autorkou je Jelena Jureša. Patrí k najpôsobivejším výpovediam celej Manifesty 14. Rozvíja rozprávanie okolo známej fotografie žurnalistu Rona Havivu, ktorá zachytáva srbského vojaka kopajúceho do hlavy mŕtvu bosniansku ženu. Videoinštalácia je analýzou jazyka. Syndróm výpadku pamäti je štrukturálne prenesený do pohyblivého obrazu, pričom znásobuje pokračujúce kolektívne násilie – vo videoinštalácii sú prepojené prostriedky orálnej histórie, fragmenty found-footage a tanečnej choreografie s katarzným účinkom na divákov/-čky. Podobný účinok v čase rozparcelovaného obrazu a metonymického posunu zvukovej stopy v takmer vyprázdnenej tlačiarenskej hale má site-specific inštalácia Brutal Times (2022) od tureckého umelca Cevdeda Ereka v bývalej tlačiarni Rilindja. 

Brutal Times, 2022 © Cevdet Erek. Foto: Manifesta 14 Priština / Ivan Erofeev

Čítať históriu a súčasnosť Prištiny cez Manifestu 14 je dobrou príležitosťou, ako porozumieť kultúrnej dynamike tohto mesta – je to lákavá a zároveň naplnená výzva. Manifesta v Prištine si nezískava publikum okázalosťou, sofistikovaným obsahom alebo atraktívnym obalom, ale skôr sa funkčne prispôsobuje siločiaram daného genia loci a jeho živých kultúrnych uzlov. V tomto smere sa prostredníctvom urbánnych intervencií podarilo vytvoriť na mape mesta sieť, v ktorej každý uzol ponúka interakciu s umeleckými projektami. Hoci tieto interakcie nie vždy zabezpečujú zvýšenie intenzity diel a niekedy zostávajú niekedy nevyužité, celkovo z Manifesty 14 cítiť úsilie testovať inovatívne metodológie, predovšetkým je to koncept participatívneho urbanizmu. Viaceré urbánne intervencie majú charakter konkrétnych projektových vízií, ktoré majú zabezpečiť návrat verejného priestoru do mesta, zvýšenie mobility chodcov a vytvorenie otvorených priestorov na stretávanie sa. Ich úplná implementácia teda bude ďalej závisieť od mestského magistrátu, miestnych aktivistov/-tiek a vôle občanov/-ianok podieľať sa na zmenách verejného priestoru.

Otvárací ceremoniál, foto: Manifesta 14 Priština / Atdhe Mulla

Petrit Abazi, Piers Greville & Stanislava Pinchuk, Astronomy Club of Kosova, Bora Baboç, Valentina Bonizzi, Anna Bromley, Luz Broto, Lee Bul, Lúa Coderch, Ilir Dalipi, Yael Davids, Cevdet Erek, ETEA, Jakup Ferri, Foundation 17, Núria Güell, Driton Hajredini, Artan Hajrullahu, Laureta Hajrullahu, Flaka Haliti, Haveit Collective, Roni Horn, Majlinda Hoxha, Astrit Ismaili, Fitore Isufi Shukriu – Koja, Hristina Ivanoska, Emily Jacir, Šejla Kamerić, Antoneta Kastrati, Doruntina Kastrati, Genti Korini, Argjire Krasniqi, Edona Kryeziu, Katalin Ladik, Brilant Milazimi, Hana Miletić, Alketa Xhafa Mripa, Alban Muja, Sami Mustafa, ilvi Naçi, Natasha Nedelkova, Tuan Andrew Nguyen, Vigan Nimani, Christian Nyampeta, Adrian Paci, Marta Popivoda, Marubi National Museum of Photography, Pykë Presje, Lala Raščić, raumlaborberlin, Alicja Rogalska, RomaMoMa, Farija Mehmeti, Ugo Rondinone, Sahej Rahal, Nusret Salihamixhiqi, Oral History Initiative/Secondary Archive, Katarzyna Kozyra Foundation, Tirana Art Lab, Ambasada Kultury, MeetFactory, Easttoppics, CZKD, BJÖRNSONOVA, Artsvit Gallery, Sekhmet Institute, Selma Selman, Driton Selmani, Abi Shehu, Speculative Tourism, Starry Skies of Humanity – Raoul Schrott , et al.Beth Stephens & Annie Sprinkle, StoryLab, tamtam, Miryana Todorova, Vangjush Vellahu, Alije Vokshi, Werker Collective, Sislej Xhafa, Yll Xhaferi, Miki Yui, Driant Zeneli, Hana Zeqa, Lulzim Zeqiri, Dardan Zhegrova / It Matters What Worlds World Worlds. How to Tell Stories Otherwise kurátorka: Hedwig Fijen, kreatívna mediátorka: Catherine Nichols, štúdio Carlo Ratti Associati (CRA) / Manifesta 14, Priština, Kosovo / 22. 7. – 30. 10. 2022

Foto: Manifesta 14 Priština / Ivan Erofeev / Atdhe Mulla

Komentáře

    • Jana Geržová

    Kompetentne napísaná recenzia. Prekvapilo ma, že ste nespomenuli podľa mňa veľmi silný audiovizuálny projekt, ktorý pre Manifestu pripravila on-line platforma Secondary Archive, zameraná na zviditeľňovanie autoriek z krajín V4, iniciovaná Nadáciou Katarzyny Kozyry. Nadácia spolu s partnermi (za Slovensko to bolo o. z. björnsonova) oslovila všetky žijúce autorky, ktorých profil je zavesený na https://secondaryarchive.org/ s ponukou pripraviť zvukový alebo hlasový odkaz v trvaní 1 min., pričom zvukové nahrávky mohli mať formu prečítaného listu, vyznania, ale i otázok. Do projektu sa zapojilo 160 oslovených – zo Slovenska Pavlína Fichta Čierna, Leontína Berková a Ľubomíra Sekerášová, z Čiech napríklad Darina Alster, Veronika Šrek Bromová, Magdalena Jetelová, Alena Kotzmannová, Viktorie Langer, Sráč Sam, Sláva Sobotovičová, Adéla Součková. Tým, že išlo o zvukovú nahrávku (celková dĺžka 2 hod. 59 min. 49 s.) prečítala som tento projekt ako výrazné symbolické gesto dať hlas tým, ktoré boli doteraz nevypočuté.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *