TS: Tomáš Kmeť v Beastre

Tomáš Kmeť: Moje-telo-je-pripravené Ja-ešte-nie / Beastro, Bratislava / 11. 9. 2022

Tvorba Tomáša Kmeťa je u nás jednou z mála pravdivých a svojho bytia nutných. Vzniká lebo musí, musí z vôle autora, a tak ako musí Tomáš písať statusy a dlhé správy, musí aj tvoriť. Musí aj veľa iných vecí a robí tak intenzívne a naplno. Jeho výstavný projekt je o krehkosti bytia a večnosti hmoty, aj keď i tá podlieha distorzii či manipulácii. Na tomto svete sa stáva konfrontačným médiom práve ona hmota, je zraniteľná, aj keď nie tak, ako duša. Hmota neživá je večná. Čo žije, je krehké, čo žije intenzívne, je ešte krehkejšie. 

Existujú prakticky štyri veci, ktoré ovplyvnili vznik tejto výstavy. Tou prvou je inšpirácia tvorbou Jeana Améryho a to konkrétne knihou - Vstáhnout na sebe ruku - rozpráva o dobrovoľnej smrti. Druhou je v zásade komerčnejšia kniha Švédske umenie smrteľne vážneho upratovania. Treťou je strata Tomášovej priateľky a umelkyne Katy Mach, ktorej byt, kde sa dobrovoľne rozhodla a situáciu, ktorá tam nastala, má Tomáš stále pred očami. Tou poslednou je jeho takmer dokonaný odchod, pred ktorým ho zachránila jej sestra a po pobyte na koronárnej JISke sa vrátil do života. S iným pohľadom na veci okolité a bytie samotné. Prichádza resumé jeho osobného a pracovného pozorovania v jednom priestore pod jedným názvom “Moje telo je pripravené - ja ešte nie.“ 

Nosnou témou je teda smrť. Samotná, no nie ako taká, ako skôr to, čo po nej nasleduje. Čítajúc úryvky Améryho diela a počúvajúc kultové texty o to kultovejšieho hudobného telesa Coil, uvažuje o oltároch pre zosnulých. O starodávnych zvykoch a o tom, do akej podoby sa tieto rituály okresali dnes. Kedy sa z časti pozostalosti vyberú svojvoľne predmety, ktoré sa stanú amuletom? Amuletom pre šťastie, spomienky, emočnú stopu, ktorú nedokážeme opustiť. Ak sa ale kruh neuzavrie a zvyšku majetku sa najbližší nevzdajú… začína začarovaná etapa života procesov vzdávania sa… fyzická práca sa mení na psychickú. Túto tragickú udalosť sa autor snaží “zjemniť“, “zjednodušiť“… osobné predmety a oblečenie extrahuje do vákuových vriec a pomocou vysávača z nich odstraňuje nadbytočný vzduch. Vďaka týmto vreciam strácame naše základné zmysly ako čuch a hmat… Zostáva nám len ten jediný. Zrak. Vrecia ukladané na vrchole ihlanu hľadajú svoju budúcnosť … rovnováhu, smer či pád. Dielo je dopĺňané diptychom fotografií odkazujúcich na Václava Stratila … kde sa už spomínaný vysávač mení na samovražednú zbraň, alebo prostriedok na vysatie spomienok… doplňujú “občaňákové“ portréty pohodené pod samotnou inštaláciou… kde už je len na na návštevníkovi, buď si fotografiu vezme ako pamiatku do peňaženky, alebo fingovanú šťastnú identitu pošliape.