Návraty k bodu nula

Recenzia Petra Megyešiho reflektuje štvrtý ročník výstavy súčasného umenia a archeológie Artrooms Moravany. Tohtoročná téma Nulový bod má byť poctou Venuši z Moravian – najstaršiemu dokladu výtvarného prejavu na území Slovenska.

Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová, Nulový bod. Pocta Moravianskej Venuši, Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, 2022

Návraty k bodu nula

Medzinárodná rozsiahla výstava Artrooms Moravany 4 – Nulový bod v Kaštieli v Moravanoch nad Váhom je poňatá nielen ako pocta preslávenej Moravianskej venuši, ale aj ako pozoruhodný dialóg muzeálnych zbierok so súčasným umením a kurátorská úvaha o vzťahoch rôznych konceptov umenia a času. Podnázov výstavy metaforicky odkazuje na dejinné počiatky tvorby artefaktov, ktoré spätne klasifikujeme ako umelecké diela, pričom ich spolu s ďalšími množinami časovo, miestne a funkčne nesúrodých objektov radíme do zdanlivo uceleného a kontinuálne rozvíjaného príbehu dejín umenia. 

V pomyselnom „bode nula“ dejín umenia na našom dnešnom území stojí práve drobná paleolitická štylizovaná figúrka ženskej postavy z mamutoviny, objavená v roku 1938. Zaoberanie sa počiatkami dejín zobrazovania smeruje v kurátorskom poňatí Milana Mikuláštika a Jany Písaříkovej prirodzene k otázkam o kontextoch, ktoré konštrukt dejín umenia utvárajú, prípadne k úvahám o revízii tradične sprostredkovávaného lineárneho príbehu umenia. Nie je preto prekvapujúce, že ikonické zobrazenie torza štylizovaného nahého ženského tela so zdôraznenými pohlavnými znakmi podnecuje feministické a rodové perspektívy a interpretácie (Veronika Bromová, Venuše, 2022; Jana Kasalová, Mliečna dráha, 2018 a Mappare l’Universo, 2021; Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová, yYYyYyyYYYYyYy, 2017). 

Jiří Valoch, Nulový bod. Pocta Moravianskej Venuši, Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, 2022

Feministický a rodový aspekt je na výstave zdôraznený opakovaným pripomínaním nedávnych zistení amerického archeológa a antropológa Deana Snowa, že väčšina odtlačkov rúk v maľbách pokrývajúcich steny paleolitických jaskýň patrí ženám. Už pri vzniku najstarších známych vizuálnych záznamov, dnes väčšinovo vnímaných ako umenie, teda ženy zohrávali dôležitú úlohu. Zdanlivo samozrejmá skutočnosť, že ženy sú v celých dejinách umenia nielen pasívnym objektom zobrazovania, ale i autorkami, bola donedávna až pričasto prehliadaná. Napríklad H. W. Janson vo svojej vplyvnej prehľadovej knihe History of Art, publikovanej v roku 1962 – vydaných bolo viac než štyri milióny kópií v pätnástich jazykov –, neuvádza ani jednu umelkyňu a dielo vytvorené autorkou. Ako upozornili historičky umenia Norma Broude a Mary Garrard, Janson tak v podstate vylúčil ženy z dejín umenia. 

Obdobné premýšľanie ustálených a zväčša neproblematizovaných konceptov o lineárnom vývoji vizuálneho umenia, s jeho paradigmatickými skokmi v období ranej moderny, sa objavuje v sprievodnom texte Mikuláštikovho Makapansgat Project (2016 – dodnes). Tri milióny rokov starý drobný jaspisový okruhliak, ktorého povrch poznačený prírodnými vplyvmi pripomína ľudskú tvár, bol v roku 1925 objavený v juhoafrickom údolí Makapansgat pri ostatkoch skupiny australopitekov. Okolnosti nálezu nasvedčujú, že tento tzv. naturfakt bol privlastnený jedným z obyvateľov jaskyne a má byť zároveň dokladom, že už australopitekovia mohli myslieť abstraktne. Milan Mikuláštik si kladie otázku, či by sme nemali okruhliak Makapansgat považovať za najstaršie umelecké dielo, akýsi praveký ready made, pričom ho porovnáva s dielami Marcela Duchampa. Provokatívna myšlienka spochybňuje chronológiu dejín umenia a propaguje „nový začiatok“ umenia, nový bod nula, ktorý posúva do hlbokej minulosti. Mikuláštikove radikálne úvahy majú značne špekulatívny charakter – najmä z dôvodu, že predpokladaný „umelec“ australopitek nepatrí k ľudskému druhu. Obecne nadväzujú na v súčasnosti značne diskutované anachronické prístupy k dejinám umenia, ako ich poznáme z dnes už klasických teoretických prác Georgesa Didi-Hubermana či napríklad kníh Medieval Modern: Art out of Time Alexandra Nagela a Anachronic Renaissance Alexandra Nagela a Christophera S. Wooda. 

Marek Halász, Nulový bod. Pocta Moravianskej Venuši, Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, 2022

Výrazný anachronický prístup česania dejín umenia proti srsti a hľadanie spoločných motívov naprieč históriou je prítomný aj pri interpretácii počítačovej grafiky Daniela Fischera (Altamira, 1979). Ako približuje sprievodný text, pravdepodobne najstaršie počítačové grafiky, ktoré vznikli na Slovensku, odkazujú na maľby z obdobia mladšieho paleolitu objavené v jaskyni Altamira. Maľby boli vnímané ako bežná súčasť života ich tvorcov, čo zodpovedá základnej požiadavke umeleckých avantgárd 20. storočia. Jaskynné maľby sú chápané ako projekcia, keďže ilúziu pohybu zabezpečoval plápolajúci plameň. Počítačová grafika a jaskynné maľby sú tak súčasťou rovnakého veľkého príbehu.

Špekulatívna a s fikciou pracujúca je juxtapozícia súčasných umeleckých diel a muzeálnych exponátov s intervenciami do priestorov renesančného kaštieľa, prezentujúca objekty v podobe novovekých kabinetov kuriozít (Veronika Holcová, Michal Machciník, Erik Pánči, Peter Kalmus, Marek Cina, Petr Modlitba, Pavel Dvorský). Inštalačná situácia ponúka alternatívne a nenormatívne taxonómie a spochybňuje privilegované postavenia modernistického poňatia umenia a umelca ako autonómneho tvorcu (Ján Zelinka, Rekviem pre diviačiky, 2019; Jana Kasalová, Zviera – tu som, 2008). Divák je nabádaný k sledovaniu premien inštitucionálneho a spoločenského statusu umenia a artefaktov a uvedomovaniu si priepustnej hranice medzi vedou a umením, a to nielen v renesancii, ale i v dnešnej dobe (Michal Machciník, Cyklus: Subfossil turnover. Reliéfy postklasickej vedy, vzorka, 2021).

Michal Machciník, Tereza Holá, Petr Modlitba, Nulový bod. Pocta Moravianskej Venuši, Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, 2022

Ďalšou výraznou líniou výstavy je antropocén. Do popredia sa tak opäť dostáva atypické chápanie času – od ľudského či civilizačného horizontu smerom k času geologickému – a ako dôsledok uvedomenia si zodpovednosti ľudstva za dopady jeho konania v globálnom meradle sú zdôrazňované medzidruhové prepojenia a empatické vytváranie priestoru pre hlasy slabších a doteraz prehliadaných a prepočutých (Tereza Holá, V koži, 2022; András Cséfalvay, Purgatorius, 2018). Úvahy o smerovaní ľudskej civilizácie a jej kolapse či zániku sa prejavujú príklonom k fiktívnej archeológii, ktorá predstavuje fosílie a kultúrne nánosy pre objaviteľov z ďalekej budúcnosti (David Adamec, Praveké komunikačné zariadenie, 2022; Jakub Hons, Jaskyňa zabudnutých zvukov, 2022; Michal Czinege, Mermaid tears, 2022). 

Expozícia v renesančnom moravianskom kaštieli rozpráva príbeh západného umenia, ktorý sa tradične – pri výučbe a v prehľadových publikáciách – vníma ako nepretržitá línia vývoja od pravekých nástenných malieb a paleolitických venuší až k postkonceptuálnym realizáciám doby antropocénu. Okrem samotnej prehliadky množstva kvalitných súčasných umeleckých diel a fascinujúcich archaických artefaktov z Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch, Moravského zemského múzea a súkromných zbierok ponúka výstava ako médium viacero podnetov a naznačuje možné alternatívne príbehy umenia. Súčasné diela reagujúce na „umenie“ praveku rôznymi stratégiami, ale i začlenenie neumeleckých objektov, ktoré v kanonickom príbehu dejín umenia z rôznych dôvodov nenašli svoje miesto, vytvárajú konštelácie a situácie, pri ktorých si vnímavý divák/-čka musí klásť otázku: „Čo, kde a kedy sú dejiny umenia?“ Výstava však netematizuje len inštitucionálnu a autonómnu definíciu umenia, nie je autoreferenčným spytovaním disciplíny dejín umenia a jej prevádzky, ale naliehavo sugeruje aj zásadnejšie a všeobecnejšie otázky o našej súčasnej pozícii vo svete: Ak na úsvite civilizácie stoja symbolicky zástupy sôch venuší zdôrazňujúce plodnosť, tak aké podoby nadobúda umenie pri premýšľaní a očakávaní jej súmraku? Aké kultúrne nánosy zanechá dnešná civilizácia a čo o nás budú vypovedať artefakty, ktoré budú nachádzať hypotetickí archeológovia v budúcnosti? Tieto otázky však má zmysel klásť si len v tom prípade, ak spolu s kurátormi zdieľame presvedčenie, že zaoberať sa umením je zároveň hľadaním univerzálnej správy o ľudskej existencii.

David Adamec, Zbyněk Baladrán, Tom Björklund, Veronika Bromová, Šárka Basjuk Koudelová, Ondřej Basjuk, Marek Cina, András Cséfalvay, Michal Czinege, Veronika Čechmánková, Radovan Čerevka, Jiří David, Pavel Dvorský, Markéta Filipová, Daniel Fischer, Mark Fridwalski, Martina Galetová, Handa Gote, Marek Halász, Jolana Havelková, Veronika Holcová, Jakub Hons, Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová, Tereza Holá, Peter Kalmus, Jana Kasalová, Martin Kochan, Marek Kvetan, Erich Kubica, Jaroslav Kyša, Dita Lamačová, Zorka Lednárová, Petra Lukovicsová, Max Lysáček, Michal Machciník, Pavel Matyska, Vladimír Merta, Milan Mikuláštík, Tomáš Mlynský, Petr Modlitba, Eva Moflárová, Juliana Mrvová, Michal Nagypál, Dušan Pacúch, Nongkran Panmongkol, Lexa Peroutka, Tomáš Plachký, Erik Pánči, Michael Rittstein, Tomáš Ruller, Laco Sabo, Adéla Součková, Malgorzata Szandala, Miloš Šejn, Martin Špirec, Markéta Špundová, Michaela Šuranská, Margita Titlová, Jiří Valoch, Boris Vitázek, Ján Zelinka / NULOVÝ BOD. Pocta Moravianskej Venuši / Kurátori: Milan Mikuláštík, Jana Písaříková / Spolukurátorky: Zuzana Sabová, Linda Blahová / Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom / 10. 7. – 18. 9. 2022

Foto: Milan Mikuláštík