Artalk.cz

Rigová a Hanáková: Z materiálnej kultúry Rómov máme dnes len chabé torzo

Muzeum romské kultury v Brně společně s Národopisným muzeem Národního muzea v Praze otevřelo na začátku června výstavu s názvem Otevřená cesta / The Road is Open / Phundrado Dromkterá kombinuje galerijní prezentaci s konceptem tzv. otevřeného depozitáře a již připravily kurátorka Petra Hanáková a umělkyně Emílie Rigová. O výstavním projektu si s jeho autorkami povídala Denisa Tomková. Řeč byla o tom, jak výstava zapadá do kontextu postkoloniální muzeologie, ale také o nově vznikajícím Centru Romů a Sintů v Praze a o výběru umělců do prezentace otevřeného depozitáře. 

Rozhovor na Artalku vychází jednak ku příležitosti samotné výstavy, ale také jako součást širší série příspěvků o současné muzeologii a o roli a moci muzeí, což je jedno z hlavních témat generální konference Mezinárodní rady muzeí ICOM, která odstartovala v pondělí v Praze v Kongresovém paláci. O letošním setkání muzejních odborníků a odbornic se můžete dočíst v rozhovoru s výkonnou ředitelkou Českého výboru ICOM Martinou Lehmannovou (najdete zde), dále chystáme esej o nové definici muzea, která je aktuálně na konferenci projednávána, a souhrnnou zprávu o celé akci. 

„Otvorený depozitár“ výstavy Otevřená cesta / Phundrado drom. Foto: Žaneta Turoňová, MRK. Architektonické riešenie: Veverka s.r.o.

Riaditeľ knižnice a poverený riaditeľ Historického múzea v Prahe Martin Sekera na otvorení výstavy Otevřená cesta / Phundrado drom poznamenal, že slovné spojenie „národné múzeum“ odhaľuje už v názve niečo sebastredné, čo má konotácie súvisiace s „etnickou národnou spoločnosťou“, a preto radšej odkazoval na názov „krajinské (zemské) múzeum“. Emília, ty si sa téme a kritike „národného“ múzea, dichotomizácii my/oni a vymedzeniu toho, čo patrí do národného kultúrneho bohatstva a čo nie, venovala už s Nikolou Ludlovou v Enter + Kreatívnom manuáli pre súčasné rómske umenie v roku 2015. Ako vnímaš problém samotného názvu „národné“ múzeum?

ER: Od roku 2015 sa môj názor na túto vec nezmenil. Zostáva teda konzistentný s tým, čo bolo prezentované v Enteri. Zmenilo sa však moje osobné poznanie a „chuť“ opakovať to isté už takmer desať rokov. Samotný názov „národné“ múzeum môžeme v istom zmysle prirovnať k termínu „rómske“ umenie. Univerzálna definícia múzea sa stala predmetom vášnivých sporov, rovnako ako aj termín rómske umenie. Dnes už nie je možné ignorovať eskalujúce napätie medzi „národmi“, politickými stranami či rôznymi kultúrnymi skupinami. Namiesto toho, aby sme našli spoločnú reč, zdá sa, že otázky triedy, rasy, pohlavia i environmentalizmu spoločnosť čoraz viac polarizujú.

Domnievam sa, že sú to práve národné múzeá, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri súčasnom preformulovaní perspektívy. S úžasom sledujeme, ako sa rôzne európske múzeá stávajú súčasťou tohto „trendu“ a postupne pristupujú na akt vrátenia artefaktov do krajiny, z ktorej boli odnesené počas koloniálnej nadvlády či ukradnuté počas vojnového konfliktu. 

Cestu, po ktorej sa mnohé múzea vydali, vnímam ako ozdravnú. Na jej konci by pojem „národný“ mohol úplne zaniknúť ako nadbytočný. Len neviem, či sme na takýto model pripravení. Naša európska spoločnosť je od 19. storočia zvyknutá chodiť do národného múzea či podobne definovanej inštitúcie, obdivovať umenie kmeňových spoločností či neeurópskych kultúr. Čo by mohol obdivovať návštevník Louvru v expozícii, ktorá by prebehla takouto reformou navrátenia artefaktov do ich pôvodného bydliska? Nemyslím si, že európska mentalita je vo všeobecnosti pripravená na skutočný obraz európskeho kultúrneho dedičstva.

Otevřená cesta / Phundrado drom. Foto: Žaneta Turoňová, MRK. Architektonické riešenie: Veverka s. r. o.

Výstava je súčasťou budovania Centra Rómov a Sintov v Prahe, ktoré by sa malo otvoriť vo vile na Velvarskej ulici v roku 2024. Ako ste pristupovali k formovaniu samotnej výstavy s odkazom na dve inštitúcie, ktoré táto výstava pomyselne prepája: Múzeum Rómskej Kultúry v Brne, z ktorého zbierok je koncipovaná, a Centra Rómov a Sintov v Prahe, pre ktoré táto výstava pripravuje základy?

PH: Naša výstava zhodnocuje primárne prácu Múzea rómskej kultúry ako základu a bázy, na ktorej môže pražské Centrum Rómov a Sintov ďalej stavať.

ER: Musím sa priznať, že veľa o činnosti novovznikajúcej inštitúcie v Prahe neviem. Obávam sa, že to bude „len“ miesto na komunitné stretávanie sa istej skupiny Rómov. Chcela by som veriť, že to bude hlavne kultúrne miesto, kam bude mať prístup ktokoľvek a bude tam mať za čím a na čo chodiť. Bolo by výborné, keby sa podarilo do novovznikajúceho priestoru funkcionalistickej vily zakomponovať aspoň časť nami pripravenej výstavy a urobiť tam novú stálu expozíciu – trochu odlišnú, ako je tá v Brne. 

Ako vznikol názov výstavy Otevřená cesta / Phundrado drom?

ER: Názov výstavy sme hľadali dlho, rovnako ako samotnú koncepciu. Výsledná výstava predstavuje pohľad na jednu „lokálnu“ generáciu Rómov žijúcich na území bývalého Československa. Práve táto generácia zažila počas svojho života či priamo v prostredí svojej rodiny dôsledky perzekúcie, vojny a neskoršej asimilácie. Bola to však zároveň aj prvá generácia Rómov na našom území, ktorá (neskôr) dostala možnosť prihlásiť sa k svojej kultúre – k svojej materinskej reči. Je to vôbec prvá generácia Rómov, ktorá „objavila“ svoj jazyk, resp. svoju schopnosť vyjadrovať sa materinskou rečou v jej písomnej podobe. To sú naozaj dôležité míľniky kultúry, ktorá bola dovtedy v celoeurópskom kontexte prevažne označovaná len za sociálnu skupinu so špecifickými problémami bez vlastnej kultúry či atribútov národa alebo etnicity. 

„Otvorený depozitár“ výstavy Otevřená cesta / Phundrado drom. Foto: Žaneta Turoňová, MRK. Architektonické riešenie: Veverka s.r.o.

Názov výstavy vychádza z romano vakeriben, teda z bežného rozprávania Rómov medzi sebou v ich materinskej reči, ktorú od konca 50. rokov minulého storočia na území bývalého Československa zaznamenávala prevažne Milena Hübschmannová. Práve z jej výskumu dokážeme odčítať aj svedectvo o dobových významoch ukrytých v rómskych slovných spojeniach.

Bola to práve vyššie spomínaná generácia Rómov, ktorá po roku 1989 verila, že práve baršoniko revolucija prinesie Rómom phundrado drom – teda otvorenú cestu, na ktorej budú mať možnosť prvýkrát v histórii rozhodovať o sebe ako politickom subjekte v spoločnosti, ktorá akceptuje ich etnicitu a kultúru. Komunistický režim primárne pracoval proti viditeľnosti rómskej kultúry. Jeho politickým imperatívom vo vzťahu k Rómom (vtedy dôsledne: Cigánom) bola asimilácia. Názov výstavy tak odkazuje aj na snahy rómskych intelektuálov – členov Zväzu Cigánov a Rómov (1969 – 1971) –, ktorí vlastne ako prví na našom území položili zásadné otázky týkajúce sa vzniku múzea rómskej kultúry. Na týchto základoch vzniklo dnešné Múzeum rómskej kultúry (MRK) v Brne v roku 1991. Výstava Phundrado drom vzniká po 30 rokoch činnosti MRK a je v prvom rade reflexiou činnosti tohto múzea.

Čo vás pri prechádzaní zbierok depozitára Múzea rómskej kultúry prekvapilo najviac? 

PH: Ako kurátorku z „elitnej“ SNG ma prekvapil hlavne dosť široký rozstrel kvality toho, čo múzeum zhromažďuje. Až neskôr som tomu lepšie porozumela: múzeum vlastne „hrá o čas“ – tradičná rómska kultúra zaniká, ak už nezanikla. Ľudia (umelci, remeselníci) vymierajú, je to sčasti aj sociálna výpomoc a na „čistenie“ zbierky a jej „ryžovanie“ do výstav, teda na jej zhodnocovanie, bude čas aj neskôr. Múzeum urobilo v rýchlokurze za 30 rokov prácu, ktorá sa zanedb(áv)ala posledných minimálne 100 rokov… Bez ohľadu na to všetko by ale fond výtvarného umenia potreboval systematickejšiu a kritickejšiu kunsthistóriu.

Daniel Kováč: Pokušenie Evy. 2003. MRK Brno

ER: Mňa prekvapilo najviac to, že je v nej tak málo vecí z minulých storočí. Prvé archívne doklady a objekty materiálnej kultúry Rómov, viazané prioritne na perzekúcie a traumy druhej svetovej vojny, systematicky zbieral na našom území až Zväz Cigánov a Rómov, predovšetkým v snahe pomôcť preživším dohľadať doklady o ich prenasledovaní. V tomto inštitucionálnom rámci sa položili aj základy zbierky tradičného rómskeho remesla.

Po násilnom zrušení zväzu sa jeho zbierky, načas ukryté v Moravsko-sliezskom múzeu, z iniciatívy Daniela Bartolomeja stali začiatkom 90. rokov súčasťou zbierky novovzniknutého MRK. Dnes ich možno vidieť v stálej expozícii MRK v Brne.

Zbierka tradičného rómskeho remesla, konštituovaná v 60. rokoch, má jedinečnú hodnotu. Dnes by sme už podobnú nedokázali vytvoriť. Napriek tomu, že rómska kultúra je súčasťou tej európskej už viac ako 500 rokov (a hypoteticky oveľa dlhšie, ale na to nemáme dostatok archívnych materiálov), z materiálnej kultúry Rómov máme dnes len chabé torzo. A to je fakt, ktorý sa netýka len nášho lokálneho prostredia, ale naopak celoeurópskeho, keďže postavenie Rómov v minulosti, bolo také, aké bolo… 

Je to veľká škoda, že v 70. rokoch, keď bola celoeurópska snaha rómskych intelektuálov najsilnejšia, nevznikli aj v iných krajinách podobné múzeá ako neskôr to naše v Brne. Dnes by sme disponovali oveľa väčším a rozmanitejším pohľadom na kultúru Rómov. 

„Otvorený depozitár“ výstavy Otevřená cesta / Phundrado drom. Foto: Žaneta Turoňová, MRK

Emília, keď spomínaš 60. a 70. roky minulého storočia a celoeurópske snahy za občianske práva Rómov v tom období, napadá mi hnutie Rómov vo Švédsku, vedené napríklad aj sestrami Katarinou a Rosou Taikon. Len minulý rok (2021) sa otvorila stála expozícia šperkárky Rosy Taikon v jej pôvodnom ateliéri v meste Flor, ktorý bol Hälsinglandskému múzeu darovaný po jej smrti v roku 2017. Ako vnímaš takúto iniciatívu zachovania celoživotnej zbierky a ateliéru pre verejnosť?

ER: Vo všeobecnosti takéto snahy vnímam veľmi pozitívne. Konkrétny príklad, ktorý spomínaš Ty – sestry Taikonové – majú pre rómsku kultúru veľký význam. Nemyslím teraz len ten umelecký či politický, ale ony zároveň aj výborne rozširujú subetnickú pestrosť rómskej histórie. Obe pochádzajú z kalderašskej „kasty“, z významnej rodiny šperkárov. Myslím, že nás v blízkej dobe v európskom kontexte ešte čaká sprístupnenie zopár podobne ladených zbierok. Potom bude veľmi zaujímavé sledovať a porovnávať východiská jednotlivých autorov.

Mrzí ma, napríklad, že Ceija Stojka nemá takto podobne prezentovanú stálu expozíciu svojej tvorby v rodnom Rakúsku. Je jednou z najviac vystavovaných autoriek rómskeho pôvodu a je naozaj na škodu, že sa jej rodina príliš skoro rozhodla predať ťažiskové veci jej tvorby… Dnes by energie a prostriedkov na otvorenie stálej expozície venovanej jej tvorbe bolo zrejme omnoho viac ako v čase, keď kývli na prvú ponuku… A to je škoda.

Sála Great masters, v popredí sochy zo siporexu od Daniela Kováča. Foto: Žaneta Turoňová, MRK

Výstava Otevřená cesta / Phundrado drom je koncipovaná z dvoch častí: prvá časť predstavuje muzeálnu polohu, depozitár MRK v Brne za posledných 30 rokov, a druhá časť má skôr galerijný formát, kde predstavujete diela piatich umelcov a umelkýň: Jána Berkyho, Rudolfa Dzurka, Daniela Kováča, Júliusa Lakatoša a Markéty Šestákovej. Ako ste robili práve tento výber? A prečo ste sa rozhodli výstavu koncipovať práve takto?

PH: Už presne neviem, kedy sme sa ustálili na tomto koncepte, pretože v tvorivom procese bolo za ten rok v hre všeličo. Výsledok by ale chcel reflektovať fakt, že sa MRK prezentuje v Národopisnom múzeu v čase, keď už má postmoderná muzeológia za sebou postkoloniálnu skúsenosť. Ukazovať Rómov v národopisnom rámci, aj keď ide o viac-menej tradičnú kultúru, „len tak“ už celkom nejde. A tak sme vyslovene a vedome (a s adekvátnym pochopením architektonického tímu Veverka s. r. o.) prezentovali dva konvenčné „diskurzy“ – jeden „galerijný“ a druhý „muzeologický“, jeden (great masters) kunsthistorický a druhý (open depot) antropologický. A do nich sme vložili vybrané artefakty múzea. 

Formát Otvoreného depozitára, ktorý je ale u nás, (možno nie celkom metodologicky konzekventne) estetizovaný do akéhosi oltára, (kde sa nad Panenkou Máriou namiesto Ducha svätého vznáša Lakatošova maľba otvorenej dlane s korunovou mincou), je dnes veľmi vychytený formát muzeológie na rázcestí (napr. Depot Boijmans Van Beuningen Múzea v Rotterdame). Múzeá majú plné fondy, chcú tú plnosť ukázať, pričom veľmi dobre vedia, že cestou „jediného príbehu“ to už nejde.

Sála Great masters. Foto: Žaneta Turoňová, MRK

ER: Ako spomína Petra, prvý rok príprav na výstave bol naozaj turbulentný a ja sama som mala na úplnom začiatku totálne odlišnú predstavu – ale to som ešte nebola ponorená do zbierok múzea. Nakoniec sme sa zhodli, že to, čo chceme výstavou najviac komunikovať, je fakt, že sme rady, že podobná inštitúcia u nás existuje. Keby nebola, tak by sme napríklad o miestnosti great masters mohli iba snívať alebo naďalej vytvárať „romafuturistické fejky“, ktoré by mohli kriticky apelovať, čo by bolo, keby

Výstava čerpá primárne z výtvarného fondu, ktorý pôvodne vznikal popri zbierke trojrozmerných predmetov dokumentujúcich spôsob života a kultúry Rómov. Dnes je výtvarný fond samostatným fondom a jeho obsah sa neustále rozširuje a kategorizuje. Z kurátorskej sondy do zbierky MRK sme vylúčili len jeden – tzv. Ohlasy romské kultury v kultúre majoritní. Tento fond sme vynechali zámerne, keďže sme náš pohľad na jednu generáciu Rómov chceli definovať „zvnútra“. Skrz produkciu rómskych umelcov – samoukov, ktorých začalo MRK dokumentovať už v čase jeho vzniku, cez ich pohľad na seba samých. 

Petra, diela Rudolfa Dzurka sa nachádzajú aj v zbierke SNG. Je jedným z mála, ak nie jediným insitným umelcom rómskeho pôvodu v zbierkach tejto galérie. Viete mi o jeho diele a živote povedať viac?

PH: Pojem „insitný“ dnes vnímame s podozrením, ale ono sa to vyvíja (na západe sa viac používa art brut či – už s istým posunom – outsider art). Insitný tvorca je tvorca-samouk, samorast, ktorého sila je práve v tom, že ho neotesali akademické pravidlá a sám si k svojmu umeleckému výrazu našiel cestu. A toho je Dzurko exemplárnym príkladom.

Keď SNG v roku 1948 vznikla, vznikala ako galéria starého, moderného a insitného (neprofesionálneho, ľudového) umenia. Aj preto má/mala veľmi bohatú „insitnú“ zbierku. Konalo sa tu dlhé roky medzinárodné trienále Insita, kde býval Dzurko stabilnou hviezdou. Za socializmu mali „umelci z ľudu“, kvázi ľudová báza umenia, prirodzene silnú ideologickú podporu. Ak sa nemýlim, našich štyroch Dzurkov sme získali ešte za socializmu. Aktuálne vedenie galérie však už tieto polohy umenia nepodporuje, čo je škoda, pretože vo svete zažíva – aj ako určitá výzva k prehodnocovaniu rámcov umenia – art brut veľký boom.

Sála Great masters. Foto: Žaneta Turoňová, MRK

Ale späť k Dzurkovi: ak sledujeme jeho „rómstvo“ v tomto kontexte, tak aj to silno rezonovalo. Pretože socialistická štátna politika vo vzťahu k Rómom bola síce silne asimilačná, na druhej strane „exemplárnych Rómov“ (viď Elena Lacková v literatúre) si štát „alibisticky“ pestoval, aby ukázal svoju „dobrú vôľu“… Špeciálne pre filmových dokumentaristov bol Dzurko aj neskôr výnimočne atraktívny. Mal bohatšiu filmografiu ako nejeden profík, hoci v istom zmysle stála na určitom povrchnom orientalizme, na exotike Dzurka ako bohémskeho „Cigána“. Aj to sám reflektoval v jednom rozhovore: „Nejsem žádná vopice“… Bol z tej seba exploatácie dosť unavený.

Na výstave ma veľmi zaujala tvorba Markéty Šestákovej. Napríklad jej dielo Môj Osud zobrazuje ženu s vidličkou, ktorá jej bodá do krvácajúceho ramena, so slzami stekajúcimi po jej lícach, zatiaľ čo ona si pomaly rozopína oblečený korzet. Ako vnímate jej tvorbu vy?

PH: Ten korzet je vyslovene roztrhaný a okolo tela tej ženy sa ovíja akýsi povraz – je to zjavne obraz domáceho násilia. Markéta Šestáková trochu „klame telom“: napohľad sú to romantické výšivky, až odzbrojujúco „gýčovité“, stále viac „fortieľne“ (milujem, ako vyšíva brezy alebo tváre malých detí), ale tá „vidličková“ výšivka vás trochu presmeruje a pochopíte, že pre ňu je to terapia – únik do lepšieho sveta –, a že to aj divácky veľmi dobre funguje. 

Pani Šestáková nemala ľahký život, čo vlastne platí pre mnohých rómskych umelcov a ženy zvlášť. Aj preto sme do výstavy začlenili „pracovné rozhovory“ so všetkými great masters. Jednak aby sa ukázalo, že aj toto je – v teréne – súčasť práce múzea, jednak preto, aby sme sa s ich životnými hodnotami i sociálnou situáciou lepšie zoznámili. Je to dosť intímny materiál, ktorý sa nám ale zdal dôležitý, najmä ak sa divák/diváčka do výstavy, ktorá bude trvať dva roky, vráti a chce sa s ňou lepšie zblížiť a umelcom/umelkyniam porozumieť. Až keď si priloží to fialové slúchadlo, možno pochopí, aké dôležité sú pre Šestákovú napríklad rodinné vzťahy a dobré jedlo (tradičná rómska kuchyňa) alebo ako Jána Berkyho z Detvy trápi nespravodlivosť a predsudky na oboch stranách; alebo ako Lakatoš miluje rybačku a pasuje sa v rozhovore s tromi jazykmi; alebo aký plachý je sochár Daniel Kováč… Dzurka predstavujeme samostatným filmom Martina Hanzlíčka zo sklonku jeho života – filmom ktorý v istom zmysle tematizuje údel (rómskeho?) umelca.

Sála Great masters. Foto: Žaneta Turoňová, MRK

Toto nebola vaša prvá spoločná práca. Ako a kedy ste začali kurátorsky spolupracovať? 

ER: Na prvé stretnutie s Petrou si pamätám celkom živo. Bolo to v roku 2017 na sympóziu Zbierky a prezentácie rómskej kultúry, ktoré organizovala Spolka v Goethe inštitúte v Bratislave. Petra (ako diváčka z publika), mi po mojom príspevku dala pár otázok a neskôr ma oslovila znovu, keď písala článok do 365 [pozn. red.: Magazín o umení 365°] v ktorom sa venovala recenziám štyroch výstav, ktoré v nejakom zmysle tematizovali rómsku kultúru. Keďže na troch z nich som bola ako vystavujúca, poslala mi svoj príspevok, ktorý reflektoval aj moju tvorbu. Ja som v tom čase pripravovala výstavu, kde som chcela prezentovať súčasných autorov, ktorí sa kriticky vyjadrujú k svojej rómskej identite. Po prečítaní si Petrinho článku som sa rozhodla osloviť ju ako spolukurátorku a začali sme pripravovať Keres Kultura!. Písal sa rok 2017 a v tom čase ešte na Slovensku nebolo veľa ľudí, ktorí by sa venovali tejto téme. Petra mala dlhodobý záujem o tematizovanie Rómov (či už vo filme, alebo fotografii). Takže sa tu stretlo viac vecí naraz. Myslím, že naša spolupráca je obojsmerne obohacujúca, a som naozaj rada, že spolu tvoríme takýto tím. 

PH: Našou prvou výstavou bola Keres kultura / Robíme kultúru! (Súčasné umenie a rómska identita) pred pár rokmi v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a dúfam, že nám to ešte vydrží aspoň do tretice… Je zaujímavé, že naša druhá spoločná výstava je časovo vlastne akýmsi prológom k tej prvej (podobne sa dnes točia filmy, keď sa k seriálu nakoniec natočí prequel). 

Bola to celkovo zaujímavá skúsenosť. Jedna umelkyňa, druhá kunsthistorička, jedna Rómka, druhá gadžovka… Nielenže sme si zažili prvú ponorku, ale je to vlastne skoro čisto „pandemická výstava“. Gro výstavy vznikalo, najmä na začiatku, vlastne dištančne, cez WhatsApp, na báze dlhých „cezpoľných“ rozhovorov. Následne sme cestovali x-krát „na otočku“ do Brna, doslova v kurátorskej „bubline“. MRK je chvalabohu digitálne relatívne vyspelým múzeom, a tak nám kolegyňa Žanet Turoňová neustále aktualizovala „objem dát“ výtvarných diel zo svojho fondu. Myslím, že aj múzeum sa vďaka tejto výstave digitálne „apgrejdlo“ a v niečom posunulo, čo je vzhľadom na vzácne archívne materiály, ktoré uchováva, všeobecne prospešná vec. 

Máte už nejaké plány na ďalšiu spoluprácu?

ER: Plánov by bolo veľa. Len počas toho prvého roku v archíve MRK sme vymysleli nespočetné množstvo konceptov na ďalšie projekty, ktoré by sa dali zrealizovať a ktoré by sme chceli naplniť. Uvidíme, čo všetko nám v tomto smere prinesie budúcnosť.

PH: Ja len pripomeniem, že výstava bude v Musaione „k vidění“ skoro dva roky, takže naplánovať si musíme prinajmenšom pár kurátorských sprievodov a tiež vymyslieť to, ako ju udržať pri živote.


Petra Hanáková absolvovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a bakalársky titul získala na Filmovej vede na VŠMU v Bratislave. Pracovala na Ústave Dejín umenia SAV, na Katedre vied o umení FTF VŠMU a na Inštitúte umenia a vedy VŠVU. Od roku 2008 je kurátorkou Zbierok moderného a súčasného umenia v Slovenskej národnej galérii; od roku 2020 pracuje tiež v Slovenskom filmovom ústave. Venuje sa teórii múzea, slovenskej filmovej a vizuálnej kultúre dvadsiateho a aktuálneho storočia a kurátorstvu výstav (napr.: 60/90Slovak art for freeNybüvittHolé babyDelete – umenie a vymazávanieSen x skutočnosťSkupinová terapia).

Emília Rigová je absolventkou Akadémie umení v Banskej Bystrici a jednou z posledných laureátok Ceny Oskára Čepana. Emília je v pravom slova zmysle post-mediálnou umelkyňou. Pracuje v tom umeleckom médiu, ktoré jej v danej chvíli najviac vyhovuje. Ako svoje rómske alter ego Bari Raklori sa Emília najčastejšie vyjadruje maľbou – digitálne mastrovaným autoportrétom. V seba-inscenujúcich fotografiách či videách sa voči svojej romacite kriticky vymedzuje. Nenechá sa „zavrieť do vitrínky“. Vzdoruje škatuľkám, respektíve: sama si ich – ako svoja vlastná kurátorka – príležitostne otvára, a sa v nich – v rámci svojich situačných identít – neustále preskupuje.


Ján Berky, Rudolf Dzurko, Daniel Kováč, Július Lakatoš a Markéta Šestáková / Otevřená cesta / Phundrado drom / Národopisné múzeum Národného múzea v Prahe (tzv. Musaion), Letohrádek Kinských, Praha / 3. 6. 2022 – 31. 5. 2024

 Foto: Muzeum romské kultury – Jan Mihaliček, Žaneta Turoňová

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *