Artalk.cz

Ešte raz o COČ… 

Cena Oskára Čepana je v umeleckej obci najsledovanejšia a najdiskutovanejšia. Prešla rôznymi etapami a ako píše Barbora Komarová vo svojom komentári, posledných päť rokov sa nevyhla, takisto ako iné podobné ceny v okolitých krajinách od Čiech až po UK, diskusiám a kritike zo všetkých strán. Uvažuje aj nad tým, či sa od COČ nechce priveľa a či to nie je aj tým, že je svojho druhu jediná, a preto sa stáva terčom rôznych nenaplnených prianí a kritérií zo strany umeleckej obce.

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2018: Boris Sirka, Lucie Mičíková, Emília Rigová a Adam Novota. Foto: Adam Šakový 

Ešte raz o COČ… 

Máme za sebou ďalšieho Čepana, ďalšiu laureátku ceny pre umelcov a umelkyne do 40 rokov, ale aj ďalšie búrlivé” diskusie odohrávajúce sa najmä v komentároch na sociálnych sieťach alebo naživo v súkromných skupinkách. Aj po 26 rokoch existencie tejto ceny (s menšími i väčšími obmenami) sa stále pýtame, diskutujeme a píšeme, akoby ešte vždy niečo chýbalo, nebolo vypovedané alebo dotiahnuté do konca. Aj napriek nepopierateľným snahám organizátorov a organizátoriek COČ ťahať toto podujatie aj naďalej, v rámci možností ho vylepšovať, posúvať, alebo minimálne každý rok len obhajovať jeho existenciu, kultúrna obec chce viac – inak – lepšie. 

O výstave, finalistoch a finalistkách i o laureátke COČ 2021 (a ich vzájomných vzťahoch) sa už písalo pomerne dosť nielen na Artalku. Vznikla ale požiadavka ešte raz zhrnúť nielen tohtoročného Čepana, ale aj cenu ako takú. Čo sa udialo a čo sa s COČ ešte bude diať?

Umenie umeleckých cien

Predsa len by som sa okrajovo vrátila k výstave z predošlého ročníka. Je mi samozrejme jasné, že výber je uskutočňovaný medzinárodnými porotcami a porotkyňami (v tomto prípade výhradne so zahraničným zastúpením) a nijako nechcem spochybňovať premyslenosť a profesionalitu finálnej selekcie. Ale vychádzam aj z výrokov samotnej poroty, ktorá pri minulom a aj tohtoročnom výbere podčiarkuje najmä dôraz na rôznorodosť prístupov: Vybraná skupina umelcov a umelkýň tlmočí svojím dielom diverzitu prístupov, reprezentujúcich diskurz súčasného slovenského vizuálneho umenia aj smerom k medzinárodnému publiku. Zároveň kolektívne reflektuje rôznorodosť umeleckých produkcií dneška.“

Na jednej strane je to veľmi pozitívna zmena stratégie, vďaka ktorej sa vo finálových výberoch čím ďalej tým viac objavuje napríklad aj maľba v jej tradičnejšej, závesnej forme. No malo to za následok aj to (aspoň pre mňa), že pri prechádzaní tohtoročnou výstavou bolo možné postupne si odškrtávať všetky in-témy dneška – jedno queer umenie, nejaké feministické prístupy, nové náboženstvá a duchovné polohy, ako aj post-pandemická budúcnosť. Napriek tomu, že každá jedna z týchto tém je veľmi dôležitá nielen pre umelecký diskurz, ale aj spoločnosť ako takú, divák/diváčka môže nadobudnúť pocit, že ak sa umelec/umelkyňa náhodou nevenuje jednej z týchto a podobných súčasných problematík, do výberu cien / výstav /open call-ov sa ani nemusí dostať. 

Slávnostný ceremoniál Ceny Oskára Čepana 2017; Zdroj: FB COČ

Podobne o tom písala začiatkom tohto roka aj Kateřina Štroblová vo svojom príspevku o francúzskej Cene Marcela Duchampa, kde sa podľa nej dalo tiež dopredu približne odhadnúť, aké témy sa budú na finálovej výstave vyskytovať – od postkoloniálneho prístupu, klimatickej zmeny, až po kritiku konzumerizmu. Napriek tomu, že prezentovaným dielam taktiež uznáva silnú aktuálnosť, v konečnom dôsledku zapadnú medzi veľmi podobné výstavy, ktoré sa dajú vidieť hocikde a ktoré nás v podstate ničím neprekvapia. Tieto aktuálne trendy tiež charakterizuje ako „Art Prize Art“ alebo „umiernený globalizmus“, ktorý sa dostal asi aj na Slovensko. Možno môžeme byť radi, že aj v Bratislave máme možnosť vidieť svetové tendencie v umení. Na druhej strane ale treba tiež uznať, že tá svetovosť“ sa vo viacerých prípadoch odrazila v úrovni realizácie vystavených diel, ktorá prevyšovala to, čo tu u nás zvyčajne vidíme.

Artwashing alebo prečo sa nehovorilo o Istropolise? 

V hlavnom meste, nie až tak ďaleko od miesta konania finálovej výstavy COČ, sa práve v týchto chvíľach deje niečo, čo si kultúrna scéna, ale asi ani ostatní obyvatelia a obyvateľky Bratislavy netrúfali predstaviť. Ťažké stroje rozbíjajú možno nie masovo najobľúbenejšiu, ale nepochybne jednu z ikonických budov modernistickej architektúry Slovenska – Istropolis.

Prečo je Istropolis stavbou, ktorá si nezaslúžila tento osud, a ako je vôbec možné, že sa naplnil, by bolo na samostatný text, ktorých vzniklo v poslednom čase už mnoho. V tomto komentári o COČ je skôr dôležité prepojenie ceny s autormi“ tejto transformácie, a to konkrétne developerom Immocap. Jeho zakladateľom a v čele jeho predstavenstva je totiž Peter Lukeš, podnikateľ, ktorý so svojou manželkou Silviou Kušnírovou stojí aj za platformou na podporu súčasného umenia collect-ive. Tá je uvedená ako jeden z dvoch spoluorganizátorov COČ (v poslednom ročníku aj s Kunsthalle Bratislava), čo je pomerne vysoké postavenie vzhľadom na to, že ostatní sponzori podujatia sa nachádzajú skôr medzi partnermi (ako napríklad aj J&T banka). Pre najnovšie vydanie časopisu Profil riaditeľka COČ Lucia Gavulová pritom uviedla, že najväčší príspevok získavajú ešte stále od FPU. Spolupráca s touto platformou by mala trvať len vymedzené obdobie a jej podpora je iba časťou celkového rozpočtu. Toto partnerstvo hodnotí ako produktívne, jasne komunikované navonok, a tak je na každom a na každej z prihlásených urobiť rozhodnutie už vopred. Súčasný osud Istropolisu zhrnula takto: Zo všeobecne dostupných informácií je zrejmé, že o osude Istropolisu bolo rozhodnuté dávno predtým, ako do procesu vstúpil developer, spoločnosť Immocap. Štát, mesto, mestská štvrť, teoretici architektúry ani občianski aktivisti nejavili – aspoň navonok – o Istropolis záujem. Keď developerská spoločnosť v roku 2017 v transparentnej verejnej súťaži objekt odkúpila, v žiadnych análoch nebol vedený ako stavba mimoriadneho významu, pamiatka, pamiatkovo chránená budova, pamätihodnosť ani nič podobné. Od odkúpenia Istropolisu až do minulého roku sa k situácii nikto nevyjadroval. Problém teda bude asi niekde inde.” Keď sa táto spolupráca začala, vzniesli sa len malé protestné lastovičky“, ktoré uvádzali collect-ive do iných – reálnejších kontextov – cez podnikateľské, mimoumelecké aktivity Petra Lukeša. Zjavne nám táto spolupráca doteraz až tak veľmi nevadila, pokiaľ do toho nevstúpilo búranie ďalšej ikonickej stavby v Bratislave. 

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2016: Julia Gryboś a Barbora Zentková, Juraj Gábor, Lucia Luptáková, Daniela Krajčová. Foto: SSG.

Kritickejšie hlasy sa dvihli znova, a to po slávnostnom vyhlásení laureátky a ceremoniáli, ktorý sa, rovnako ako výstava, odohrával v priestoroch Kunsthalle Bratislava, ktorá je štátnou príspevkovou organizáciou. To, či mal Jen Kratochvíl, riaditeľ KHB, do priestorov verejnej – kultúrnej inštitúcie pustiť podujatie podporované peniazmi tejto platformy je na zváženie. Samozrejme, na zváženie je aj takéto peniaze prijať. V rámci rozhovoru o jeho ročnom pôsobení na tomto poste sa na otázku prepojenia COČ a developera, ktorý momentálne búra Istropolis, vyjadril: „Co mi přijde nejvíc zkratkovité, je, že chceme po developerovi, aby se nechoval jako developer. My máme vyžadovat skrze nástroje demokratické společnosti po státu, regionu, městě, tedy po lokální i státní politický reprezentaci, aby se starala o kulturní dědictví v daném prostoru. Pokud selhávají, jsou náchylní ke korupci nebo selektivnímu vidění, není to chyba developera, ale nástrojů politického systému. (…) To, že developer bourá Istropolis, pro mě není téma, tohle je z principu developerův úkol. Nejde o chybu a selhání developera, jde o to, že žijem v agresivním kapitalismu, kde k takové situaci vůbec může dojít a kde se stát nepostará ani o svoje kulturní instituce, ani o svoje kulturní dědictví. A v takovém případě pak kulturní instituce pomoc od soukromého sektoru jasně potřebuje.“

Áno, naša kultúra potrebuje pomoc aj od súkromných sponzorov. A áno, mnohé naše inštitúcie sú nefunkčné na mnohých úrovniach, prípadne fungujú len vtedy a pre tých, keď/ktorým sa to práve hodí. Zároveň ale žijeme v období symbolických gest, keď všetci dobre vieme, že naša profilová fotka v ukrajinských farbách nezastaví vojnu za hranicami, ale môžeme týmto spôsobom vyjadriť solidaritu a vybrať si stranu“. Ani verejné vyjadrenie v rámci ceremoniálu, že búranie Istropolisu nie je v poriadku, by jeho deštrukciu nezastavilo, ale dalo by jasný signál zúčastneným, na akej úrovni máme nastavené hodnoty a aké je naše stanovisko. Pamätám si ceremoniál COČ z Banskej Bystrice (2016), kde šéf marketingu J&T banky nemohol dokončiť (vlastne ani poriadne začať) svoj príhovor, pretože ho obecenstvo vypískalo. Vtedy sa ale celý Čepan niesol v angažovanom duchu, keďže sa v tom istom roku dostali do parlamentu Kotlebovci. Banka síce bola sponzorom Čepana aj pri jeho ďalších ročníkoch, robila to nenápadnejšie a odvtedy v rámci slávnostných večerov už aspoň nedávala príhovory. 

Súťažiť či nesúťažiť? To je otázka.

Už však máme na stole ročník COČ 2022 aj s nominovanými finalistami a finalistkami. Teda – oprava – tento rok už aj u nás s piatimi laureátmi a laureátkami: Lenkou Adamcovou, Petrom Kašparom, Michalom Mitrom, Monikou Pascoe Mikyškovou a Jánom Skaličanom. Tohtoročnou novinkou je zrušenie finálového kola z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine. Lucia Gavulová v tlačovej správe reagujúcej na vojnový stav hovorí: Svojou prácou chceme prispieť k obhajobe a posilňovaniu hodnôt, ktoré považujeme za správne a ktorých devastácia sa nám odohráva priamo pred očami. (…) Súťaž, resp. „meranie si síl“, obzvlášť v týchto časoch, je niečím, čo sa možno viac ako inokedy vyslovene nehodí; možnosť súťažiť na základe slobodnej voľby je relevantné v stave mieru, keď sa ľudia majú v rámci možností dobre a možno lepšie znášajú očakávania a tlaky, ktoré projekt tohto charakteru so sebou nesie. Teraz sa ani nám príliš nedarí podporovať tento naratív. (…) Stav vojny je stav prechodný, no nikto nevie, ako dlho môže trvať. Ak sa raz do Európy vráti mier, možno sa budeme vedieť vrátiť aj k modelu súťaženia. Zatiaľ sa nám o tom premýšľa ťažko…“ 

Slávnostný ceremoniál Ceny Oskára Čepana 2019. Foto: Dávid Hanko.

Tohtoročný Čepan bude mať teda skôr podobu podporného štipendia na vznik nových, ešte neprezentovaných diel, ktoré sa spoločne predstavia na výstave v Kunsthalle Bratislava v septembri tohto roka. Každý a každá z finálovej pätice dostane čiastku navýšenú o prerozdelenú výhru, ktorá by inak putovala laureátovi/-tke. Kto (a či vôbec niekto) pôjde na rezidenciu do New Yorku, kto (a či vôbec niekto) bude môcť usporiadať výstavu v niektorej zo slovenských inštitúcií, zatiaľ nie je známe, malo by to byť ukotvené v novom štatúte ceny. 

Takže znova je na scéne téma ne/súťaženia v umení, ktorá okolo nás krúži minimálne posledných päť rokov. A nielen u nás, ale aj v ďalších európskych krajinách. V poslednom období sa rôzne ceny a ich finalisti/ky z rozličných dôvodov rozhodli pre transformáciu formátu súťaženia na iné formy podpory, prerozdeľovania výhry alebo rovno odmietania zaužívaného systému, ktorého výsledkom je jeden laureát/ka. Za týmito gestami boli pri jednotlivých oceneniach rôzne dôvody: V roku 2017 v Nemecku finalistky Preis der Nationalgalerie kritizovali prílišné promovanie ich rodu a rasovej diverzity, pričom odmenou im mala byť iba mediálna vizibilita; v rovnakom roku naši čepanisti a čepanistky zas v podstate kritizovali zlú organizáciu, nedostatočnú komunikáciu a ohodnotenie. Aj Turnerova cena prešla rôznymi obdobami nesúťaženia od vyjadrenia solidarity medzi finalistami, cez rozdelenie výhry do štipendií pre desiatich autorov a autoriek, až po finálové kolo, v ktorom figurovali len kolektívy. V tomto roku sa ale znovu vrátila k obvyklému formátu a nominovala štyroch individuálnych finalistov/tky, z ktorých by mal/a cenu získať len jeden/jedna. Najväčším prerodom, ktorý sa momentálne javí (aspoň za súčasného vedenia ceny) ako konečný, prešla za posledné roky asi Cena Jindřicha Chalupeckého, ktorá vyhlasuje rovno piatich laureátov/-ok. Túto transformáciu sa CJCH snaží podložiť sociologickým výskumom, dotazníkmi a rozhovormi s umeleckou scénou o jej potrebách, ambíciách a túžbach: Je zajímavé, že nejvíce kriticky vnímají aspekt soutěžení ti, kteří ho sami na vlastní kůži zažili – tedy bývalí laureáti, laureátky, finalisté a finalistky. Zatímco pro potenciální uchazeče o Cenu je soutěž často motivující a nechtěli by o tuto motivaci přijít, ti, kteří už mají soutěžení za sebou, ho zpětně hodnotí jako neproduktivní, stresující a v zásadě zbytečné. Z tohto ocenenia sa za posledné roky teda stala skôr podporná platforma zabezpečujúca financie na nové dielo, medzinárodné kontakty a organizáciu výstav. Otázne už len zostáva, prečo si ponechávajú v názve slovo cena“, ktoré stále implikuje aj nejaké to súťaženie a výhru. 

Vo všetkých týchto prípadoch je však zaujímavé, že napriek odporu“ k súťaženiu v rámci výtvarného umenia nikdy nebolo napadnuté prvé kolo týchto cien, v ktorých porota vyberá finálovú skupinu spomedzi desiatok, prípadne stoviek prihlásených. Aj to by sa vo svojej podstate dalo považovať za súťaženie a dokonca omnoho tvrdšie a prísnejšie. Táto aktivita je však skrytá, tajná, málo mediálne exponovaná, a preto možno aj menej zaujímavá. Podľa logiky nesúťaženia by sa teda malo eliminovať aj prvé selekčné kolo a odmenení by mali byť všetci prihlásení?

Vedenie COČ urobilo zrušením súťaženia pekné, solidárne gesto. Aj bez sfarbovania sa na modro-žlto sa dá vyjadriť podpora Ukrajine a jej obyvateľom a obyvateľkám. Avšak, posledné slová Lucie Gavulovej o tom, že sa možno“ raz vrátia aj k modelu súťaženia, môže evokovať, že sa k tomuto modelu už vrátiť ani nechcú. Dúfajme, že sa tento prechodný stav nestane dlhodobým, že sa nestane vhodnou skratkou obchádzajúcou diskusie o potrebe ne/súťaženia v umení a konkrétnu sebadefiníciu COČ, na ktorú tu už nejaký čas čakáme. 

Slávnostný ceremoniál Ceny Oskára Čepana 2021. Zdroj: FB COČ

COČ, tak čo teda s tebou ďalej?

Minimálne od zlomového“ roku 2017 všetci cítime, že je potrebná diskusia, v rámci ktorej by COČ zadefinovala, čo za inštitúciu/podujatie/cenu/platformu… vlastne je, alebo by aspoň chcela byť. Za tých posledných päť rokov sa akoby nanovo stavia na nohy, snaží sa prebojovať si svoju pozíciu a záujem verejnosti. Netvrdím, že to robí zle, ale miestami akoby to stále nestačilo. Vedenie COČ v tlačovej správe z konca marca 2022 avizovalo prípravu podujatia vo forme panelovej diskusie k problematike a zmyslu oceňovania umelcov a umelkýň, či už v rámci Ceny Oskára Čepana, či iných podobných iniciatív.“ Stretnutie sa malo uskutočniť v máji, podľa slov Lucie Gavulovej ho presúvajú na september, keď bude nová výstava už otvorená. Taktiež po tohtoročných skúsenostiach s napätím medzi finalistami a finalistkami malo COČ v pláne spísať a publikovať etický a morálny kódex, ktorý by umožňoval vedeniu a organizátorom COČ aktívnejšie a s väčšími dôsledkami zasiahnuť v podobných situáciách.  

Ťažko povedať, akého Čepana“ vlastne chceme. V kritickom statemente z roku 2017 finalisti a finalistky vytvorili zoznam, aké charakteristiky by táto cena mala mať. A bol naozaj dlhý… Možno je náš problém práve to, že do nej koncentrujeme až príliš veľa našich požiadaviek, túžob, projekcií – aby to bola cena prestížna, ale aj inkluzívna; aby propagovala súčasné umenie medzi širokou verejnosťou, ale aby ju uznávali aj medzinárodné kapacity; aby podporovala umelcov a umelkyne pri tvorbe, ale aby bola pre nich aj dostatočne atraktívna, aby sa naďalej prihlasovali; aby mala dostatok financií a sponzorov, ale aby bolo pozadie týchto peňazí morálne a eticky čisté, atď. 

Nechceme od COČ príliš veľa? Možno by sa u nás pomestili aj dve a viac takýchto cien (alebo iných nesúťažných platforiem). Pokiaľ bude Cena Oskára Čepana jedinou podobnou aktivitou v našom prostredí, budeme sa jej asi neustále z každej strany venovať, kritizovať ju a chváliť, podporovať i hlásať jej nepotrebnosť.


Foto: Adam Šakový, Dávid Hanko, SSG (zdroj), FB COČ (zdroj)

 

Komentáře

    • Alexandra Tamásová

    Super článok.

    • Ingrid Hanzenová

    Naozaj ???!!!

    • Ingrid Hanzenová

    Nič nerieši , len je to pokračovanie v tzv. slovensky povedané ,, kecoch ,, . Sorry.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *