Artalk.cz

Tranzit má čo zasiať. Uvidíme, či bude vedieť ako, a čo sa ujme

Na jar odštartoval priestor tranzit.sk nový niekoľkoročný program s názvom Svet mnohých svetov založený na kritike antropocénu. Prvou aktivitou programu je výstava Príprava ~ Zasievanie, ktorú recenzuje Peter Tuka. Píše, že kurátorský tím rozhodne pripravil objemnú semenicu, no zároveň sa pýta, aký typ moci zvolí pri zasievaní a udržiavaní záhrady.

Tranzit má čo zasiať. Uvidíme, či bude vedieť ako, a čo sa ujme

Výstavným projektom Príprava ~ Zasievanie spúšťa bratislavský tranzit niekoľkoročný vzdelávací program Svet mnohých svetov. Vychádza z kritiky antropocénu, ktorej tézou je, že širokospektrálna kríza našej súčasnej spoločnosti je aj krízou kultúrnou. Táto kríza je dôsledkommodernej, koloniálnej, kapitalistickej i patriarchálnej paradigmy, ktoré vymazali a ohrozili iné formy života a spôsoby poznávania, bytia a vzťahovania sa“. Inými slovami, projekt si kladie za cieľ prekonať pomyselnú bariéru hierarchického usporiadania sveta, ktorá predpokladá, že isté formy vnímania a bytia sú nadriadené ostatným ako lepšie alebo pokročilejšie. Tým dochádza nielen k názorovej fragmentácii, ale aj k postupnej izolácii a eliminácii. Svet mnohých svetov chce využiť pedagogický potenciál umenia a do spoločnosti rozosiať ideu horizontálne usporiadaného „sveta, do ktorého sa zmestia mnohé svety“. Celý projekt zahajuje úvodná výstava Príprava ~ Zasievanie, ktorá sa pýta: „Ako sa môžeme odučiť násilné a ničivé paradigmy koloniálneho, rasového, patriarchálneho kapitalizmu a predstaviť si svet, v ktorom sú rôzne systémy poznania rovnako hodnotné a spolupodieľajú sa na ochrane života vo všetkých jeho podobách?“

Svojou významovou podstatou zasievania, ale aj ideovým zámerom vykročiť k jednote v mnohosti výstava Príprava ~ Zasievanie pripomína koncept záhrady. Záhrady ako neurčitého viacvýznamového miesta, ktoré existuje na pomedzí svetov. Môže byť miestom súkromným, ale aj verejným. Môže byť prírodným útočiskom uprostred veľkomesta. Môže byť kompozíciou rastlín a kvetov pochádzajúcich z rôznych kútov sveta, organizovaných tak, aby sa navzájom dopĺňali a tvorili harmonický stret globálneho s lokálnym, cudzieho s miestnym, ktoré vzájomným spolupôsobením vytvárajú životné prostredie pre všetky druhy. Záhrada vo svojej podstate napĺňa ideu sveta mnohých svetov. Vytvorenie záhrady, jej zasievanie a následné udržiavanie však okrem zámeru predpokladá aj stálu prítomnosť kontroly a regulácie. Záhrada je umelou prírodou. Je formovaná a kultivovaná ľudskou rukou; je dôsledkom ľudského zásahu do prírody. Ide o režírovaný alebo inscenovaný priestor, ktorý je výsledkom vedomých rozhodnutí o usporiadaní rastlín v priestore. 

Ak je zámerom výstavy dekoloniálnym spôsobom nájsť stratégie na prekonanie spoločenskej krízy, ktorá pramení z mocenských nepomerov, sama sa musí nevyhnutne situovať do pozície moci. Tento paradox nemusíme vnímať negatívne ako neprekonateľnú prekážku. Práve naopak, má veľký potenciál. Je len potrebné ho vedieť správne uchopiť. V tejto recenzii sa pozrieme, ako sa s týmto paradoxom vo výstave Príprava ~ Zasievanie vysporiadal kurátorský kolektív pozostávajúci z pedagogičky, kurátorky a spisovateľky Alessandry Pomarico (Lecce/New York), výskumníčky a kurátorky Borbály Soós (Londýn), filozofa a spisovateľa Ovidiua Ţichindeleanua (Kišiňov/Kodaň) a kurátorky a riaditeľky tranzit.sk Judit Angel (Bratislava/Budapešť).

Príprava ~ Zasievanie prezentuje výber siedmych diel. Každé z nich svojím spôsobom hľadá návrat alebo spojenie s formami bytia a vzťahovania sa predstavujúcimi alternatívu k súčasnej západnej eurocentrickej kultúre. V mnohých prípadoch ide o návrat ku koreňom domorodých alebo menšinových kultúr, či doslovne návrat k zemi. 

Amanda Piña, čilsko-mexická umelkyňa žijúca vo Viedni, sa vo videoprojekcii Klimatické tance (2021) vracia k svojmu mexickému dedičstvu. V kontexte klimatickej krízy a znečistenia spôsobeným necitlivou ťažbou fosílnych palív sa vracia do hlbín hôr v Andách. Prostredníctvom rituálneho tanca domorodých Masewalov odkrýva vzťah medzi človekom a prírodou, založený na spiritualite a viere v horu ako božstva, ktoré dáva svetu a všetkým bytostiam život. Je to vzťah vzájomnosti, uznania a harmonickej symbiózy, ktorý sa dostáva do konfrontácie so súčasným zneužívaním a ničením prírodných zdrojov pod taktovkou vedy a „pokroku“.

Marwa Arsanios sa v druhej časti filmovej tetralógie Kto sa bojí ideológie? (2017 – 2021) venuje čisto ženskej komunite Jinwar v Rojave v severnej Sýrii. Prostredníctvom intímnych rozhovorov s účastníčkami projektu Arsanios vykresľuje obraz postupných snáh revitalizácie vojnou a terorizmom zničenej infraštruktúry a miestnej komunity. Ženy v Jinwar si budujú nový svet, ktorý sa dištancuje od patriarchálnej spoločnosti a hľadá nové spôsoby udržateľnosti života v spojení s prírodou, čerpajúc zo starých praktík a znalostí agrikultúry a botaniky.

Umelecká dvojica Kitti Gosztola a Bence György Pálinkás v rámci svojho dlhodobého projektu Utópia divokej záhrady (od 2018) prezentuje priestorovú inštaláciu dvoch figurín/strašiakov z tŕstia krídlatky japonskej. Figuríny reprezentujú ideu Moreny, ktorá sa v rôznych obdobách objavuje v mnohých svetových kultúrach. Zakaždým však stelesňuje rituál smrti a znovuzrodenia, prechodu medzi dvoma obdobiami alebo dvoma svetmi. Krídlatka japonská je v Európe nenávidenou inváznou rastlinou pre svoju schopnosti trieštiť betón a narúšať základy budov. V Japonsku je však dôležitou súčasťou ekosystému sopečnej krajiny, kde stabilizuje podložie a ukladá do pôdy živiny. Utópia divokej záhrady tak svojím spôsobom reaguje na xenofóbiu európskej kultúry, ktorá má strach z cudzieho a vo svojom zaslepení vníma len nebezpečie a nevidí úžitok. Cez metaforu Moreny a krídlatky japonskej Gosztola a Pálinkás vytvárajú víziu nového sveta, ktorý sa rodí zo sutín starého. Tento svet, zobrazený v štyroch grafikách, je svetom, v ktorom je existencia človeka plne závislá od predtým nenávidenej krídlatky japonskej.

Emília Rigová v audionahrávke List z budúcnosti (2019 – 2022), pôvodne prezentovanej ako performancia, prostredníctvom listovej výmeny vytvára konfrontáciu medzi matkinou utopickou víziou budúcnosti a dystopickou realitou súčasnosti, prežívanou o generáciu neskôr jej dcérou. Matka, zanietená rómska aktivistka, verí v harmonickú budúcnosť inkluzívneho sveta, v ktorom bude vyrastať jej dcéra a bude môcť byť hrdá na svoj rómsky pôvod. Už dospelá dcéra odpovedá na list svojej zosnulej matke. Píše jej zo sveta poznačeného klimatickou zmenou. Nie je to svet, ktorý spája. Naopak, je to svet poznačený krízou, ktorý len ďalej prehlbuje rozdiely medzi väčšinou a marginalizovanou menšinou. Svet, v ktorom rómska komunita musí byť neviditeľná, ak chce vôbec prežiť. Svet, v ktorom to posledné, čo dcére ako Rómke zostalo, je spomienka na matku a jej víziu sveta, ktorý je otvorený pre všetkých. Zo zničujúcej reality tak prechádza do matkinho sna so slovami: „Poďme si spolu vytvoriť svet, v ktorom budeme chcieť žiť.“

Francisco Huichaqueo sa vo svojom poetickom filme ILWEN, Zem vonia po otcovi (2013) v spomienkach vracia k láske k otcovi a k ich zdieľanej láske k zemi, k záhrade, k pestovaniu. Láska k deťom a neoddeliteľné previazanie s prírodou pramenia z autorovho kultúrneho dedičstva čilského mapučského ľudu (Ľudu Zeme). Huichaqueo vykresľuje vzťah k prírode a k záhrade ako niečo nadprirodzené, čo dokáže človeka preniesť do iného sveta. Vedomosti a odkaz predošlých generácií sa prenášajú cez pôdu. Idea starostlivosti o pôdu sa prenáša na človeka a následne na celú komunitu. Myšlienka harmonickej kolektívnej starostlivosti mapučskej domorodej tradície je konfrontovaná so súčasným konzumom kapitalizmu. Huichaqueo nám predkladá alternatívu svojho domorodého sveta. Sveta, v ktorom má každý „dôvod žiť – tým dôvodom žitia je udržiavanie rovnováhy a starostlivosť o svet okolo nás […]“.

Saodat Ismailova vo videu Prenasledovaný (2017) vytvára elégiu vyhynutému tigrovi turanskému, ktorý do polovice 20. storočia obýval oblasti Strednej Ázie vrátane autorkinho rodného Uzbekistanu. Ismailova prepája osud tigra, prenasledovaného sovietskou koloniálnou politikou a expandujúcou modernizáciou, s príbehom svojho prastarého otca, ktorý z pozície domorodého obyvateľa čelil podobnému osudu. Tiger vstupuje do príbehu v pozícii uctievaného božstva. Jeho smrť symbolizuje stratené spojenie medzi reálnym a magickým svetom, ktoré sa autorka pokúša znovu nájsť. Symbolizuje aj rozklad domorodého spôsobu života v dôsledku sovietskej kolonizácie a fragmentáciu pôvodného obyvateľstva do množstva umelých štátov. Obnovenie duchovného prepojenia s tigrom turanským je pre Ismailovu návratom k univerzálnemu komunikačnému jazyku, ktorý by opätovne spojil komunitu do jednotného celku.

Umelecký kolektív Chto Delat sa predstavuje dokumentárnym filmom Nová slepá ulička #17: Letná škola pomalej orientácie v zapatizme (2017). Film nasleduje účastníkov intenzívneho letného sústredenia, ktorí sa učili životnému spôsobu a filozofii zapatizmu, odbojovému hnutiu v mexickej oblasti Chiapas. Iniciatíva vychádza z tézy, že „svet, na ktorý sme zvyknutí, sa zrazu zmenil, a staré spôsoby zapájania sa do politického boja už nefungujú. Stojíme tvárou v tvár potrebe hľadať nové cesty“. Chto Delat si v tejto iniciatíve neprivlastňuje cudziu zapatistickú kultúru. Hľadá v nej inšpiráciu a možnosti, ako priniesť zapatistické vnímanie sveta do súčasného Ruska a možno tak zmeniť vlastný život a spoločnosť. Vytvoriť svet mnohých individualít, ktoré, aj keď každá iná, v ňom majú rovnaké miesto. Novú slepú uličku #17 môžeme vnímať ako intenzívny experiment, ktorý vyňal malú vzorku účastníkov z ruského stereotypu, „nainfikoval“ ich kultúrou zapatizmu a s novými pohľadmi na svet ich vypustil späť do ruskej spoločnosti.

Všetky prezentované diela istým spôsobom vyjadrujú vôľu zmeniť svet. Premeniť ho na pomyselnú záhradu, na harmonický súlad rôznych druhov, na svet mnohých svetov. Uzurpujú si moc zmeniť a vyliečiť dnešnú chorú (ne)usporiadanosť sveta. Berú na seba moc reorganizovať a regulovať ľudstvo, ktoré sa javí ako veľká nehmotná masa, neschopná nájsť miesto pre každého. Moc, ktorá dokáže vysadiť a regulovať záhradu sveta mnohých svetov, môže mať dve podoby. Podobu „vonkajšej“ koloniálnej moci ako spôsobu presadiť si v spoločenských vzťahoch svoju vlastnú vôľu na úkor vôle iných, alebo podobu „vnútornej“ moci ako schopnosti ohýbať realitu.

Do prvej kategórie spadajú diela Marwy Arsanios a kolektívu Chto Delat. Arsanios dokumentuje projekt čisto ženskej komunity Jinwar, ktorá sa síce inšpiruje prírodným usporiadaním sveta, kde „všetko patrí každému“, no obratom tvrdí, že „niekedy však musíš povedať: toto patrí mne!“. Týmto spôsobom sa Jinwar stavia do pozície koloniálnej moci, proti ktorej zároveň bojuje – moci presadzovania si vlastnej vôle i proti prípadnému odporu, moci založenej na princípe exkluzivity namiesto inkluzivity, moci vytvorenia sveta len pre niektorých. Je však nutné zdôrazniť, že v danom kultúrnom prostredí a postavení žien v spoločnosti je projekt Jinwar nielen potrebný, ale doslova nevyhnutný ako istý druh bezpečného útočiska. V tejto recenzii však hodnotím myšlienku vytvorenia „sveta mnohých svetov“, teda konceptu dlhodobo udržateľného usporiadania spoločnosti, kde sa jednotlivci a skupiny vzájomne integrujú, neizolujú. V tomto kontexte môžeme Jinwar vnímať ako nevyhnutnú pre-rekvizitu alebo dočasný medzistupeň pred vybudovaním inkluzívneho sveta pre všetkých. Kto sa bojí ideológie? Marwy Arsanios tak možno nebol najvhodnejším výberom pre túto výstavu. Niečo podobné môžeme povedať aj o dokumente skupiny Chto Delat a projekte Novej slepej uličky #17, ktorý učí zapatizmus a tiež sa tak stavia do pozície moci v snahe presadiť svoju vôľu v rámci istej skupiny. Navyše, so svojou monumentálnou dĺžkou 90 minút je neuchopiteľnou súčasťou výstavy a skôr by si zaslúžil samostatný event vo forme jednorazovej projekcie spojenej s diskusiou ako súčasť programu pre verejnosť.

Ostatné diela spadajú do druhej kategórie moci. Moci, ktorá pramení zo vzťahu konkrétneho jednotlivca k niečomu nadreálnemu, magickému, božskému. Vyviera z vízie, z mýtu, z viery vo vyšší princíp, ktorý dáva životu účel a duchovné smerovanie. Amanda Piña sa vracia k svojmu kultúrnemu mýtu hory ako prameňa života a zdroja múdrosti. Francisco Huichaqueo pestuje vieru v záhradu, ktorá v jeho kultúrnom dedičstve predstavuje stelesnenie kolektívnej starostlivosti. Saodat Ismailova nachádza spojenie s tigrom turanským ako s božstvom, ktoré ju chráni pred slepou existenciou a dáva jej krízou roztrieštenému životu nový zmysel. Kitti Gosztola a Bence György Pálinkás si vytvárajú utopický svet krídlatky japonskej, ktorý dokáže premeniť nenávidené na životu dôležité. Emília Rigová konfrontuje skutočnosť so snovou realitou, v ktorej existuje možnosť vytvorenia inkluzívneho sveta, v ktorom budeme chcieť žiť a nielen musieť prežívať. 

Diela Amandy Piña, Francisca Huichaquea, Saodat Ismailovej, Kitti Gosztoly, Bencea Györgya Pálinkása a Emílie Rigovej vychádzajú z vlastnej hlbokej potreby vylúčeného jednotlivca nájsť stratené spojenie s kolektívom. Obracajú sa k víziám, k mýtu, k viere vo vyšší princíp, ktorý dáva životu smer a určuje mu miesto vo svete. Tieto diela spájajú skutočné s magickým. Vlastné telá umelcov a umelkýň sa stávajú križovatkami na pomedzí dvoch svetov. Stoja v reálnom svete, no zároveň sú mimo neho – vzťahujú sa na niečo nadprirodzené, na magické. Fenomenológia a existencializmus nás učia, že ľudská bytosť nie je postavená tak, aby bola kompletná v sebe samej. Je portálom medzi mikrokozmom a makrokozmom, svetom vnútorným a vonkajším, spirituálnym a reálnym. Akákoľvek zmena dosiahnutá na úrovni vnútornej spirituality je zároveň zmenou odrážajúcou sa na úrovni vonkajšej reality. 

O tomto druhu moci podrobne píše Romano Guardini, ktorého dielo Moc, pokus ukázať cestu (1951) sa v česko-slovenských kultúrnych kruhoch šírilo samizdatom od roku 1985. Spôsoby, ako získať moc pre vytvorenie sveta mnohých svetov, vo veľkej miere rozvíjali naši česko-slovenskí umelci a teoretici v období normalizačného útlaku. O nevyhnutnosti prepojenia reálneho sveta s magickým písal už v roku 1970 Josef Kroutvor. Petr Rezek dokonca tvrdil, že magický imaginárny svet je skutočnejším svetom ako skutočný reálny svet. O moci prameniacej zo spojenia jednotlivca s mýtom píše aj Joseph Campbell vo svojej teórii hrdinskej cesty (tiež známej v našich kultúrnych kruhoch z normalizačného obdobia), ktorá dokáže spojiť skutočný svet s magickým. Aby to mohlo fungovať a jednotlivec mohol získať moc nad oboma svetmi, musí si sám vytvoriť vlastné individuálne spojenie s univerzálnym mýtom. Toto spojenie mu nesmie byť dané, zvestované alebo inak vnútené cudzou mocou. Campbell v tomto vzťahu vníma umelkyne a umelcov ako magických pomocníkov na hrdinskej ceste každého z nás. Dokážu evokovať symboly a motívy, ktoré nás môžu spojiť s hĺbkou vlastného ja a dosiahnuť tak vlastné spojenie s univerzálnym mýtom.

Ak v našom kontexte považujeme za univerzálny mýtus vytvorenie záhrady, sveta mnohých svetov, sveta, v ktorom je rovnaké miesto pre každého, potom diela Amandy Piña, Francisca Huichaqueoa, Saodat Ismailovej, Kitti Gosztoly, Bencea Györgya Pálinkása a Emílie Rigovej ukazujú, ako možno takúto záhradu vytvoriť a regulovať. Je to spôsob uchopenia moci nad vlastným vnútorným svetom. Táto idea vychádza z úvahy, že všeobecné problémy sveta sa začínajú a končia na najhlbšej osobnej intímnej úrovni. Spomínaní umelci a umelkyne sa v prezentovaných prácach v prvom rade učia pracovať so samými sebou. Následne dúfajú, že sa takýmto spôsobom uchopenia moci nad svetom inšpirujú aj ostatní. Stávajú sa tak magickými pomocníkmi, ktorí nám ukazujú spôsoby, ako si vytvoriť vlastné intímne spojenie s univerzálnym mýtom a ako priložiť svoj vlastný diel do skladačky sveta mnohých svetov.

Piña, Huichaqueo, Ismailová, Gosztola, Pálinkás a Rigová nám ukazujú, kde pramení osvetový potenciál umenia. Výstava Príprava ~ Zasievanie tak rozhodne pripravila objemnú semenicu, a to doslovne, nakoľko celková dĺžka audio/video inštalácií sa blíži k 210 minútam, čo ďaleko presahuje časové aj mentálne kapacity jednej návštevy. Ako základ pre budúci vzdelávací program inštitúcie však funguje veľmi dobre. Tranzit a kurátorský kolektív si však pri budovaní budúceho programu Svet mnohých svetov musia ujasniť, aký typ moci uchopia pri zasievaní a udržiavaní záhrady. Bude to povýšená učiteľská moc presadzovania si vlastnej vízie v sociálnom vzťahu k okoliu, alebo sa budú snažiť naviesť na cestu, ktorou každý jednotlivec dokáže nájsť vlastnú moc nad svojim intímnym svetom a tak aj nad svetom univerzálnym? 

Príprava ~ Zasievanie nám dokazuje, že tranzit má čo zasiať. Pripravovaný vzdelávací program Svet mnohých svetov vzbudzuje veľké očakávania, ale aj otázky, či sa organizátorom podarí záhradu rozosiať správne, tak aby ju bolo možné dlhodobo udržiavať a rozširovať. Je povzbudivé, že takýto projekt vzniká na Slovensku a že zároveň pramení z umeleckej alebo kultúrnej iniciatívy. Vytvára sa tak aj možný priestor pre nadviazanie na práce slovenských umelkýň a umelcov, ktorí takéto ťaženie odštartovali už v priebehu 70. a 80. rokov. Mohla by sa tak otvoriť jedna z možných ciest, ako prepojiť lokálne s globálnym.


Marwa Arsanios, Chto Delat, Kitti Gosztola & Bence György Pálinkás, Francisco Huichaqueo, Saodat Ismailova, Amanda Pina, Emília Rigová / Príprava ~ Zasievanie / kurátorský tím: Judit Angel, Alessandra Pomarico, Borbála Soós, Ovidiu Ţichindeleanu / tranzit.sk, Bratislava / 29. 4. – 15. 7. 2022

Foto: Adam Šakový

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *