Artalk.cz

Maso vs. mäso

Recenzia výstavy Miznúce telo od Lucie Repašskej sa dokonale napojila na tému výstavy a analyzuje ju doslova lingvisticky performatívnym telesným spôsobom. Zapadá tak do konceptu výstavy natoľko, že sa sama vo svojej podstate stáva jej nemiznúcou extenziou.  

Maso vs. mäso

Kedysi galéria insitného umenia, dnes miesto fúzie a dialógu. Dramaturgiou výstav v Schaubmarovom mlyne SNG spája. Revitalizovanému konceptu sa darí premosťovať dva svety: svet súčasného umenia konfrontuje s piliermi, na ktorých stojí – tradíciou a minulosťou. Schaubmarov mlyn však nie je iba miestom muzeálnej expozície, v ktorej raz ročne intervenuje aktualizačný zásah „moderného“ umelca. Má ambíciu profilovať sa ako miesto živé: ako miesto stretov i stretávania sa. Funguje ako výstavný priestor, umelecké rezidenčné centrum, hostí performatívne akcie, workshopy, letné detské tábory a pri návšteve vás privíta otvorenou kaviarňou či obchodíkom s knihami.

Za múrmi tohto objektu sa začína svet, ktorý na kultúrnej mape regiónu pôsobí priam utopicky. Táto bublinka para-reality je od vlakovej zastávky Pezinok vzdialená 4,1 kilometra. Cesta k nej vedie slovenskou realitou. Treba sa preštrikovať pomedzi bariérové europloty, prebrodiť sagenerickou novovybudovanou štvrťou, míňať kaviarne v štýle provence lákajúce klientov tabuľami s nápisom „babyccino – 2euro“. Návšteva mikrosveta na Cajle však za tú námahu stojí. A treba sa poponáhľať. Čoskoro totiž zmizne.

Miznúce telo je kompilát ready-madeov. Výstavu možno tematicky zastrešiť teóriou feminizmu, nazerať na ňu prizmou trans- alebo posthumanizmu, ale dá sa vnímať aj optikou reflexie pandemického obdobia, prípadne ako sonda do možností digitálne rozšíreného človeka.

Kurátorka Lucia Gavulová výpoveď štrukturuje kolážouna tému fyzikality nazerá z viacerých perspektív. Neselektuje, nevyberá diela. Pozýva ľudí. Zostáva však garantkou tematického svorníka a z poskytnutého kompiluje mnohovrstevnatú a pregnantne zacielenú výpoveď. S potenciálom už existujúceho materiálu sa jej darí narábať nanajvýš rafinovane. Deleguje právo výberu na tvorcov a tvorkyne a nimi poskytnutý potenciál používa, využíva a umne kontextualizuje. A robí to koncepčne: ekologicky a ekonomicky. Možnosti pritom neredukuje. Na pomerne malú plochu koncentruje množstvo rôznorodých pohľadov na fenomén ľudského fyzis. Výsledkom nie je len názorová pluralita, ale najmä komplexnosť zdelenia. Tento kurátorský manéver odkláňa našu pozornosť od marginálneho kto a upriamuje ju na ťažiskové otázky v zmysle čo, o čom a prečo. 

Miznúce telo je totiž mnohé. Telo, ktoré manifestuje bytostnú ľudskosť, tu koexistuje vedľa telesnosti zobrazenej s priam konskou dávkou cynizmu, satiry a paródie. Subtílne kontrastuje s ambicióznym, patetické s ornamentálnym a víziu odantropomorfizovaného modelu človeka zas vyvažuje starosvetský sentiment. Miznúce telo sú piliere v podobe kúpeľňových madiel pre seniorov a pohybovo znevýhodnených. Miznúce telo sú brepty Ane Geislerovej počas prednášky filozofického traktátu na tému rodičovstva. Je to pohľad na dojčenie moduritovo tvárnej, no toxicky mŕtvej hmoty. Miznúce telo je óda na vodu zhmotnená animáciou fontány zo zemiakov a citrusov. Je to však aj nahnevaný queer Róm odetý do kostýmu hmyzu a ikonický motív zo soundtracku k filmu Drive. 

Kurátorkiným autorským gestom je reinterpretácia a rekontextualizácia skorších diel jednotlivých umelcov a kolektívov (na výstave ich participovalo dohromady 23) a ich vztiahnutie k spoločnému menovateľu výstavy. 

Koncept tradičného tela pred očami (a v ušiach) návštevníka kompletne eroduje. Telo totiž nie je len biorobot. Nie je dokonca ani zdrojom slasti. Vyzerá ako sadrokartónové mužské torzo s holou riťou… Je trenažérom, na ktorom si možno maximálne tak cvičiť orálne uspokojovanie druhých. Výstava sprostredkúva obraz, v ktorom je ľudská schránka médiom. Demaskuje potenciál tela ako nástroja ničivého dotyku. Vidí v ňom deštrukčný mechanizmus schopný život rovnako dať, ako aj vziať. 

Gavulová volá po dialógu. Odmieta deklamatívne interpretovať a hierarchizovať. Dialóg však nemožno viesť sám so sebou. Jeho zmyslom nie je oznamovať, ale komunikovať postoje, prezentovať názor, modelovať realitu toho druhého a zároveň sa touto realitou nechať sám ovplyvniť. Dialóg je rozhodnutím konfrontovať a odvahou byť konfrontovaný. Je dynamický. Je procesom, cestou.

S princípom pohybu pracuje aj samotné inštalačné rozhranie. Návšteva výstavy Miznúce telo je púťou. Kroky návštevníka vedie architekt Maroš Greš zvukom. Jednotlivé významové bunky dômyselne prepája audio presahmi. Nie je zriedkavé, že zvuková stopa reality jedného diela kontaminuje to druhé. Zvuk z exponátu A preteká von a symbioticky parazituje na exponáte B. Sónický princíp tak nevedie len našu pozornosť, ale aj interpretačnú linku. Žiadne slúchadlá, žiadna izolácia. Všetko so všetkým súvisí. To, čo by v členitom výstavnom priestore inak pôsobilo ako manieristický solitér, prepája Greš do kompaktného a dramaturgicky závažného celku. Architektonické riešenie výstavy je nesmierne citlivé a sofistikované. Je neinvazívne, no o to inovatívnejšie. Analogicky k východisku, ktorým je dialóg, pracuje s princípmi vzájomnej interakcie a ovplyvňovania sa. Leitmotívom je tekutosť a premenlivosť.

Inštalačné rozhranie je rozkročené medzi interiérom a exteriérom. Rešpektuje špecifiká výstavného priestoru, no nenecháva sa limitovať insitnou zaťažkanosťou, ani minulosťou objektu. Bez toho, aby zmasakroval genia loci, činí Greš z historického kontextu a predispozícií Mlyna v tejto výstave dôležitú devízu. Podčiarkuje asymetriu a neštandardné parametre priestoru. Tým, že jednotlivé diela situuje medzi dobové objekty a do spleti izolovaných priestorov, konceptualizuje motív labyrintu. Za dreveným trámom sa skrýva obrazovka s pohyblivou 3D animáciou a do rustikálneho kontextu je vsadené retro kreslo, aké by sme pokojne našli v nejednom mobiliári obývačiek našich starých rodičov. Medzi valcovou stolicou, sejačkou, mlácačkou, hokerlíkmi, remeňmi všetkých tvarov a hriadeľmi rozmanitých materiálov sú roztrúsené niekedy viac, inokedy menej nápadne nainštalované solitéry súčasného umenia. Grešovi sa podarilo virtuózne vybalansovať príznakovosť miesta s faktom, že návštevník doň dorazí z reálií 21. storočia. 

Vtrhnutím digitálnych technológii do každodennej reality más sa utvorila armáda kyborgov. Tento svet kolonizujú bytosti na pomedzí fikcie a žitej skutočnosti. Sú to bytosti ironické, bytosti postrodové: také, ktoré sa nezahadzujú s bisexualitou, ani preoidipálnymi symbolmi. Nemajú mýtus o pôvode a ani ho nepotrebujú. Majú ďaleko od nevinnosti. Technokracia je normou. Kyborgov je plná science fiction. Je ich plná moderná medicína. Kyborg komunikuje so všetkým. Na to, aby sa obracal k svojmu adresátovi s ním nepotrebuje zdieľať fyzický priestor, ani simultánny čas.

Telo však stále nemizne. Skrz technológie len predlžuje dostredivosť svojho pôsobenia. Dosah jeho rúk presahuje limity geopolitickej mapy. Naša realita je augmentovaná. Rozkročení kdesi na pomedzí neustále lavírujeme medzi skutočnosťou virtuálnou a hmatateľnou. Chceme mať vplyv. Chceme sa dotýkať. Sami pritom radi zostávame nedotknuteľní. Naše telo sa bráni. Obaľuje sa pancierom. Raz textilným, inokedy digitálnym. V rozhraní výstavy vidíme telo zahalené do kostýmu pripomínajúceho mexické pohrebné rituály. Akoby mal byť pestrofarebný celotelový trikot á la papagáj novým, postapokalyptickým brnením proti splínu, ktorý k nám dolieha zvonku. Zdá sa, že pobytom v priestore výstavy Miznúce telo sa možno naučiť veci, ktoré o sebe človek vedieť ani nechce.

Spektrum výrazovosti výstavy je mimoriadne široké. Je v ňom zastúpené médium fotografie, 3D tlač, kostým, ale aj básnické slovo – v skromnom urob-si-sám zošítku voľne (ne)viazané. Nájdeme tu hlúposť aj zábavu. Humor aj utrpenie. Výstava neuvaľuje embargo na žiadnu z podôb človečenstva. So všetkými aspektmi narába uvedomelo. Nebráni sa zobrazeniu človeka optikou idiotizujúcej trápnosti, neštíti sa vykrádania, ezoteriky a ani postinternetovej estetiky. Nebojí sa pracovať s archetypom a tematizuje somaticky troj-jediné: množiť (sa), prijímať a dávať. 

Dramaturgia výstavy kladie dôraz na zmyslovosť. Ťažiskom je cítenie a zakúšanie.  Z pohodlnej sedačky môže návštevník hľadieť do steny, na ktorej sa zjavuje detail mužskej tváre. Môže pozorovať ľudské prežúvanie. Môže hľadieť na makrodetail jazyka, úst a zubov, ktoré zvádzajú urputný boj s potravou. Môže sa kochať pohľadom na upachteného a potom oroseného človeka, ktorý sa napcháva keksíkom. Môže mu dokonca tú slasť závidieť. Môže slintať a hádať, či ide o národný poklad zvaný Horalky alebo či len o jeho ekonomickejšiu a o palmový tuk plus emulgátory bohatšiu verziu. Áno. Konzumujeme. Fyzicky i mentálne. A stojí nás to viac úsilia, ako sme predpokladali. Dostatok a prepych bolia. Na askézu a dobrovoľnú striedmosť sme však ešte nedozreli. Presycujeme telá, aj mysle… zahlcujeme bruchá i hlavy. Mizneme v záplave komodít. Myšlienkových i materiálnych. Všetkého je dosť. Dosť veľa. Akosi priveľa. Všetko ide príliš jednoducho, samospádom… ešte aj to auto sa šoféruje samo! Môžeme smelo vypnúť a nič nerobiť. Stačí kliknúť OBJEDNAŤ TERAZ a čakať. Všímam si barokovo estetizovanú fotografiu rezancov z donášky a numerologické výpočty na krabici od pizze a veštím z nej budúcnosť reality našej každodennej:papať-kakať-vyčistiť zuby-cikať-pomodliť-sa-a-spať. 

Mnohé diela tematizujú biologické determinanty ako spánok, prijímanie potravy či sexuálny pud. Voda na môj mlyn. Jeho koleso býva niekedy poháňané slzami. V tomto prípade ópiovými. Sediac v miestnosti veľkosti špajze na dekli, ktorý nemálo pripomína hajzlík, civím do videoprojekcie zobrazujúcej upršanú – vlhko pôsobiacu krajinu. Dokážem si vybaviť jej vôňu. Naľavo odo mňa tróni prázdny pohár s popiskom „slzy“. Vyzerá tetkovsky. Domácky. Zaváraninovo. Možno je to pohár po sušených paradajkách v oleji z Lidlu. Možno sklo, v ktorom bolo arašidové maslo… každopádne, teraz je prázdny. Už ani tých sĺz niet. Za ten rok, čo výstava trvá, sa museli vypariť. Kolesá v tomto mlyne sa netočia. Niet sĺz, čo by ich poháňali. Absencia plodov tela tu zjavuje jeho podstatu. Návštevník výstavy sa ocitá vo svete, kde reprodukovať znamená replikovať.

Sexualita je upozadená. Kontrolovaná. Často digitálna. Ešte i pôvodné, surovo živelné „Fucking someone, who I really loved…“ je v titulkovom preklade do slovenčiny tlmočené ako „milovať sa s niekým…“ Krásne náhodná disproporcia? Možno. No sú i takí, ktorí sa rozhodli vidieť v tomto eufemizme zámer. Patrím k nim. Nie som ochotná podceňovať význam slov. Nie je mi fuk, či je niečo fuck alebo fake. Hranice sú síce tekuté, avšak sú. Niekedy nevieme, čo je póza a čo realita, čo je virtual a kto virtuóz. Medzi Kathy Acker a Kathy Hacker je však rozdiel. Spočíva v priepasti medzi globálnym dopadom radikálne osobnej (a vlastným telom garantovanej!) revolty prvej menovanej a číslom 89, ktoré označuje počet followerov instagramového účtu nesúceho meno Hacker. V každom prípade, Miznúce telo resuscituje identity a sprítomňuje avatary. Výstava portrétuje človeka bez človeka. To, že sa pritom opiera o textový naratív, je celkom logické. Figuratívnosť sa tu zhmotňuje slovami. Príbehovosť má podobu voľného verša, ale aj zverejnenej denníkovej výpovede – akéhosi audio pandánu k nosnej a autonómnej videostope. Nezriedka však pôsobí excesívne. Asi ako balíček prvej pomoci hodený atlétovi na vrchole síl. 

Výstava Miznúce telo je plná odkazov, ktoré problematizujú dotyk a zbavujú ho nánosov romantizmu a idylickosti. Dotyk tu vonkoncom nie je výsadou ľudí. Týka sa rovnako rastlín, strojov, ako aj zvierat. A nepramení z neho len pôžitok. Neupokojuje. Nelieči. Negarantuje žiaden pocit bezpečia. Má mnoho podôb: od pohladenia až po buchnát. Môže byť terapeutický, ale môže fungovať aj ako zbraň. Akoby dotyk v ideovom kontexte výstavy manifestoval darwinovskú tézu o tom, že silnejší prežije.Úvahy o dotyku nabúravajú stereotypy. Auto sa prudko dotklo stromu. Dodávka je zdemolovaná. Strom stojí. Tak teda kto z koho? Sila je relatívna. Nie náhodou vytrvalý a trpezlivý dotyk vody spôsobí, že z každej skaly sa raz stane jaskyňa… 

Vo výtvarnom umení sa výpoveď často artikuluje cez artefakt. Býva prudko materiálna. Tematizovať sprítomňovanie človeka motívom absencie tela, teda sprostredkovane, cez médium a objekt, môže byť disproporčné. Nie je to však nemožné.

Na výstave stretám ľudí. Bavím sa s nimi prvýkrát. Na dvadsať minút sa mi stávajú blízki. Podozrivo blízki. Dotýkame sa akejsi dobovej kefy a hádame, čože je to za materiál, ktorým sa kedysi oddeľovali zrná od pliev. Nechytám sa, no môj dočasný kamoš suverénne prehlási, že ide o duté husacie brká alebo kosti. Ukáže sa, že má pravdu! 

Neskôr sa na pôdoryse kunsthistorického diskurzu o diele rozhovoríme o sound-arte. Dotyčný diskusiu uzavrie bohorovným: „Lepšie repráky a bolo by!“ Opäť má pravdu. Teší ma to. To, že ju má, i to že tam je. Volá sa Imro. Má telo, má meno.  

Stojím na dvore pod majestátnym, 250-ročným stromom moruše čiernej. Jedným očkom pokukujem po plejáde krásnych vecí v mini-kníhkupectve a uvažujem, čo darujem tento rok sestre na meniny. Uprostred záhrady je masívny drevený stôl. Pred kaviarňou polihuje psík. Hukot kosačiek z obytných štvrtí Pezinka sem temer nedolieha. Je mi v tejto bublinke dobre. Hotový azylový mlyn, vravím si… Zrazu sa otvoria dvere a z rezidenčného bytu pre umelcov vybehnú na dvor dvaja asi osemroční chlapci. Kričia, smejú sa… Hovoria po ukrajinsky. Šinú si to rovno do výstavného exponátu. Nestihnem ani žmurknúť a už visia na kľučke, lezú oknami a vzápätí skáču po kapote. Auto s dochrámanou karosériou je celé ich. Hrajú sa. Živelne. V nabúranej dodávke. Nie v exponáte. Nie v umení. V realite. Zdá sa, že artefakt môže byt kanálom, ktorým tečie ľudskosť. Nikola mi vysvetľuje, že Mlyn ako štátne zariadenie poskytuje ubytovacie kapacity utečencom. Umeleckí rezidenti musia ísť načas stranou.

Za sentiment sa spravidla hanbím a selankovitosťou bytostne opovrhujem. V tomto momente sa však pristihnem, ako si za zvuku ampliónov z exteriérovej inštalácie, ktorá cituje motív z Majky z Gurunu, sama začnem nôtiť: „Plné detí sú tie svety…“. Všetko to do seba až nebezpečne zapadá. Úlohou umenia je rozpoznať, čo je dôležité. A dať tomu priestor. Niekedy to znamená negenerovať. Netvoriť. Implikuje to schopnosť zrieknuť sa ega, stiahnuť sa, ustúpiť a prenechať miesto tým, ktorí ho potrebujú viac. To je to, čo sa v Schaumbarovom mlyne deje. A nielenže je dobré, že sa to tam deje, ale deje sa to tam dobre. Skutočne dobre.


Tamara Antonijevic, Tanja Sljivar, Nik Timková, Zuzana Žabková, Fergus Johnson z björnsonova, Jan Durina, Robert Gabris, Ján Gašparovič, Matej Gavula, Ludmila Hrachovinová, Katarína Hrušková, Paula Malinowska, Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje, Milan Mazúr, Adam Novota, Jozef Pilát, Renáta Pintérová, Dušan Prekop, Viktória Revická, Denisa Slavkovská, Tatiana Takáčová, Martin Toldy, Dana Tomečková / Miznúce telo / Kurátorka: Lucia Gavulová / architekt výstavy:
Maroš Greš / Snárodná galéria, Schaubmarov Mlyn v Pezinku, Pezinok-Cajla / 9. 10. 2021 — 8. 5. 2022

Foto: Juraj Starovecký, SNG