Vojak nad mestom

V marci „neznámy páchateľ“ natrel farbami ukrajinskej vlajky bratislavský pamätník sovietskych vojakov padlých počas druhej svetovej vojny – Slavín. Tento akt vzbudil na sociálnych sieťach i vo verejnom priestore diskusie o tom, či ide o vandalizmus alebo symbolické gesto. Damas Gruska píše v komentári, že ide o frustráciu z vojny, za ktorou je strach, či nás nepostihne niečo podobné. Slavín sa tak stal akousi stigmou. Je jediným miestom, kde by sme sa mohli vysporiadať s minulosťou, a toto miesto neustále stráži sovietsky vojak.

Foto: DennikN/ Tomáš Benedikovič

Vojak nad mestom

Symboly ako vizuálne skratky menia svoju význam i zmysel v závislosti od kontextu, v ktorom sa ocitávajú. A následne sa prehodnocujú. Čo je spravidla spojené so širšou, často celospoločenskou diskusiou. Jej spúšťačom môže byť akt jednotlivca. Vandala, aktivistu či umelca. 

Začnem jedným so „symbolom víťazstva“, či „pamätníkom oslobodenia“, príbehom tanku č. 23 („Smíchovský tank“). Na pražskom námestí bol nainštalovaný 29. júla 1945 funkčný sovietsky ťažký tank IS-2m. Po invázii ruských vojsk do Maďarska v roku 1956 ho vyprázdnili: z bezpečnostných dôvodov z neho boli odobrané motorové časti. Čas ukázal, že oprávnene. Aj starý muzeálny tank sa totiž dá celkom ľahko sprevádzkovať, ako sme to videli v uliciach Budapešti o päťdesiat rokov neskôr. Po auguste 1968 bol v rámci ľudovej tvorivosti označovaný ako pamätník invázie vojsk Varšavskej zmluvy (1945 + 23 = 1968). V noci z 27. na 28. mája 1991 výtvarník David Černý, vtedy 23-ročný študent VŠUP, s priateľmi natrel tank na ružovo. Vyvolalo to búrlivú verejnú diskusiu a Černý bol zatknutý. Tank bol o tri dni opäť zelený. Neskôr skupina poslancov Federálneho zhromaždenia ČSFR, využijúc poslaneckú imunitu, tank opäť pretrela na ružovo. Ich čin odsúdil, okrem iných, aj Václav Havel. Ale jeho vnímanie sa i tak posunulo. Neskôr bol tanku odobratý status kultúrnej pamiatky a v júni 1991 bol premiestnený do Vojenského múzea Kbely. Pretieranie tanku sa ešte niekoľkokrát potom zopakovalo. Naposledy pred mesiacom, opäť Davidom Černým. Tentokrát sa torzovito objavil v ukrajinských farbách na pôvodnom námestí. „Pamätník“ úplne iných rozmerov majú naši severní susedia. Na každého návštevníka Varšavy isto zapôsobí obrovský Palác kultúry a vedy (výška 237 m, 3288 miestností) z histórie tiež oficiálne známy ako „Dar národov Sovietskeho zväzu“. Ľudovo pomenovaný ako Stalinov dar, vysoko vyčnieval nad nemeckými vojskami zničeným mestom. Ale bol tu Pakt Ribbentrop–Molotov, Katyň, i to, ako Stalinovi vojaci piknikovali na pravom brehu Visly, zatiaľ čo umieralo mesto i jeho obyvatelia. Starší Poliaci „dar“ nenávideli, mladým a cudzincom pripadal „cool“. Po páde ruského impéria vo východnej Európe bol jeho osud ako symbolu neslobody viackrát nahnutý. Zbúrať, nechať zabaliť (Christom) atď.? Od roku 2007 je objekt pamiatkovo chránený, no napriek tomu sa o desať rokov neskôr znovu objavili úvahy o zbúraní „ako darčeku k storočnici nezávislosti Poľska“. Nakoniec to čas vyriešil inak: obklopený mrakodrapmi už tak nevytŕča nad mestom. Momentálne je nasvietený ukrajinskými farbami – uvidíme, či sa príbeh Stalinovho daru týmto skončí.

Prvý návrh pomníka na Slavíne Jána Svetlíka vtedy ešte s Janom Slámom. Zdroj: Bojovník

Bratislavský Slavín sa nachádza niekde medzi týmito dvoma polohami. Rozmerovo i obsahovo. Oficiálne je to pamätník sovietskych vojakov padlých počas druhej svetovej vojny na území západného Slovenska. Bol postavený v rokoch 1957 – 1960 (autor Ján Svetlík). Pozostáva z „panteónu“, na ňom stojí obelisk a na ňom ešte sedem metrov vysoká socha víťazného sovietskeho vojaka (autor Alexander Trizuljak). Už o dva roky po dokončení bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku, čo bolo vzhľadom na dobu, a podľa môjho názoru aj umeleckú kvalitu, skôr politické než odborné rozhodnutie. V tom čase by si asi žiadna komisia netrúfla neodsúhlasiť takéto zaradenie, v podstate ešte novostavbu. Tým skôr, že model osobne „posvätil“ Nikita Chruščov. Osobne toto dielo nepovažujem za nijako výnimočné. Už v tej dobe zastaraná vizuálna reč, totalitárna architektúra, dalo by sa povedať, ťažkopádny stalinský odvar talianskej fašistickej architektúry (na Slovensku máme ďaleko kvalitnejšie i progresívnejšie pamätníky – za všetky spomeniem pamätník SNP v Banskej Bystrici, i keď tento vznikal už v inej politickej klíme). 

Slavín, jeden z pôvodných návrhov pamätníka, SNG. Zdroj: Bojovník

Súťaž o Slavín sa začala už roku 1953 a pôvodný návrh ešte počítal s obeliskom vedľa panteónu. Uvažovalo sa i o schodisku vedúcom až na úpätie kopca, podobne ako to navrhovali talianski bratia Padulovci pri súťažnom riešení (1942) neďalekého areálu Bratislavského hradu. V urbánnej legende symboliku Slavína dopĺňa neexistujúca veža neďalekého kostola Panny Márie Snežnej, ktorá by „zavadzala vo výhľade“ na Slavín, rovnako ako iní videli podobu kríža v Trizuljakovom vojakovi. Pod Slavínom vedie významná dopravná tepna, pred revolúciou niesla meno odeského rodáka maršala Malinovského, ktorý velil vojskám 2. ukrajinského frontu a podieľal sa na oslobodení Bratislavy. V bezprostrednom okolí je pochovaných zväčša anonymných 6 845 vojakov Červenej armády, ktorých telá sem boli premiestnené z rôznych cintorínov v meste a okolí. Asi nemá význam špekulovať o ich národnostnom pôvode, nič-menej k objektu sa vehementne hlási prakticky len Ruská federácia. Nájdeme tu i nápis v slovenčine a ruštine „Večná sláva hrdinom, ktorí padli v boji za slobodu a nezávislosť našej vlasti“. Jeho druhá časť môže u návštevníkov aj dnes vzbudzovať kontroverzie.

Voľakedy sa položartom hovorilo, že tam, kde vstúpi noha sovietskeho vojaka – rozumej ruského imperiálneho, ak nie imperialistického – odtiaľ už neodíde. Obrovské vojenské obete z druhej svetovej vojny svojím spôsobom legitimizovali, mimo iného, i zabratie „východnej“ Európy pod sovietsku kuratelu a následné „rozdelenie sveta“. V Československu to prinieslo desaťtisíce odvlečených do ruských gulagov, popravy vo vykonštruovaných procesoch pod taktovkou ruských poradcov, bratskú pomoc roku 1968, bezpočet zničených životov a niekoľko vĺn státisícových emigrácií. 

Socha víťazstva smeruje hore na obelisk. V pozadí ešte nezrekonštruovaný Bratislavský hrad. Zdroj: Bojovník

Samotný Slavín dlho nevzbudzoval kontroverzie, ale to sa súčasnou ruskou agresiou môže zmeniť. Krátko po jej začiatku niekto natrel časť pamätníka ukrajinskými národnými farbami. Reakcia verejnosti bola nie nepodobná tomu po ružovom nátere tanku č. 23. Primátor čin odsúdil a nezvyklo promptne zabezpečil nápravu. Minister zahraničných vecí zas, celkom nediplomaticky, vyjadril inú pozíciu (pobúrenej ruskej ambasáde odkázal: to vy pošliapavate pamiatku padlých). V diskusii sa samozrejme spomínala pieta, obete, úcta k padlým. Na druhej strane rezonovala potreba razantne vyjadriť frustráciu z hrôz vojny u nášho suseda, za ktorou je i strach, či nás nepostihne niečo podobné. Niekto sa bojí dávať na to zámienku, ako keby na ňu boli Rusi odkázaní.

A napätie sa bude zrejme len znásobovať. Pribúdať či odhaľovať sa budú ďalšie a ďalšie vojnové zverstvá. Predstava nasvieteného pamätníka (zaplatila to ruská ambasáda v roku 2014 počas rekonštrukcie), bez účasti mesta (!), s víťazným „sovietskym“ vojakom nad mestom je pre mňa ťažko stráviteľná i vzhľadom na ruské imperialistické sny, ktorým dávajú priestor tamojšie štátne média. Vo všeobecnosti má ruský pamätníkový naratív zrejme ešte aj iný cieľ. Udržiavanie kultu hrdinov boja proti nacistom mentálne pripravuje spoločnosť na kladenie ďalších a ďalších obetí, materiálnych i ľudských. V krajnom prípade sa už dostávajú „denacifikátori“ pomaly na úroveň džihádistov, ochotných obetovať život za „svätú“ vec. 

Niektorí historici považujú prvú a druhú svetovú vojnu zo širšej perspektívy za jednu jedinú vojnu s dvadsaťročnou prestávkou. V budúcnosti sa táto perspektíva môže ešte viac rozšíriť. Do onej (storočnej?) vojny sa započíta aj vyše štyridsať rokov jej studenej fázy, pričom po opäť zhruba dvadsaťročnej prestávke začali opäť ostré boje na rôznych frontoch. V týchto dňoch na tom ukrajinskom. Pod hlavičkou denacifikácie, podobne ako pred osemdesiatimi rokmi.

Hoci Bratislavský hrad dostal ukrajinské nasvietenie, Slavín sa doteraz obchádzal. Mesto pritom mohlo pamätník aspoň zhasnúť počas súčasnej vojny, prípadne ho sčasti nasvietiť žlto-modro. Víťazný sovietsky vojak nad mestom mi už pripadá neúnosný. Budeme musieť nabrať odvahu začať rozmýšľať, čo so Slavínom. Časom ho zobrať spod ruskej kurately, prípadne o ňom už referovať skôr ako o „pamätníku vojakom ukrajinského frontu“ atď. Pamätník by sa mohol aj „neutralizovať“. V areáli je i mierová lúka Alexandra Dubčeka, myslím, že by sa mohlo nájsť miesto i pre pamätník teraz prebiehajúcej ruskej agresie, obetiam invázie 1968, odvlečeným do gulagov a pod. Inak Slavín ostane miestom stretnutí prokremeľských síl, či už rusofilov, alebo „rusofilov“ („rusofilstvo“, maskované panslavizmom, financované Moskvou, má u nás stáročnú tradíciu). Počas terajšej ruskej agresie ho dokonca perfídne využil aj expremiér R. Fico na zvolanie demonštrácie „za mier“.

Symbol môže zmeniť senzibilitu spoločnosti. Fotografia nevládneho telíčka dvojročného sýrskeho chlapca Alana Kurdiho vyplaveného na pláži neďaleko tureckého letoviska zmenila vnímanie utečeneckej krízy (nielen) v nemeckej spoločnosti. A naopak, hrôzy vojny, ale i obavy z jej možného pokračovania a rozširovania môžu meniť vnímanie dobre známych symbolov. Zasadia ich do nového kontextu, v ktorom už nemusia prežiť. Týka sa to i Slavína.

Foto: Denník N / Tomáš Benedikovič, Maja Štefančíková

Archívne zábery: Bojovník