Fulla goodbye party

Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku ide do rekonštrukcie, keďže stav budovy už ohrozuje aj samotnú zbierku a vystavené diela. Budovou sa tiahne veľká prasklina a galéria sa rozhodla poňať túto alarmujúcu situáciu ako tému pre výstavu. Veronika Vaculová Repová vo svojej recenzii upozorňuje na viacero aspektov a prirovnáva tento stav k erózii hodnôt a k stavu spoločnosti a jej nezáujmu.

Dve tváre jednej výstavy

V Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku v týchto dňoch prebieha výstava Trinásta komnata v kurátorskej koncepcii Zuzany Gažíkovej, ktorá je kritickým pohľadom na stav našej kultúry a na to, ako sa štát stará o svoju pamiatku. Návštevníkom a návštevníčkam sú predstavené dve podoby jednej výstavy. Prvá je tá estetická, úhľadná inštalácia umeleckých diel, ktorá nás za bežných okolností čaká v galériách. Tá druhá, tzv. trinásta komnata, je pohľadom do zákulisia galerijnej inštitúcie, ktorá je za bežných okolností návštevníkovi/-čke skrytá. Tentokrát je nám umožnené vojsť aj do týchto tajomných priestorov s hrozivými statickými problémami, označených kritickým názvom so štipkou irónie ako „Stála expozícia“. 

Fullove diela sú preč

Hlavným dôvodom, prečo bola Galéria Ľudovíta Fullu, ktorá sídli v Ružomberku, postavená, bola prezentácia diel jedného zo zakladateľov slovenského moderného výtvarného umenia maliara Ľudovíta Fullu. Vtedajšie Československo postavilo maliarovi galériu a za to umelec daroval svoje diela štátu. Medzi tieto diela patria aj tie, ktoré mohli návštevníci ešte donedávna vidieť v stálej expozícii galérie. Jej budova je neprehliadnuteľná svojou špecifickou neomodernou architektúrou s premostením. Má tvar dvoch protichodne postavených hranolov, z ktorých horný prečnieva smerom do ulice (architekti M. Kusý, Š. Hatala). Na priečelí vyčnievajúceho hranola je mozaika, ktorú navrhol Fulla, výtvarne ju realizoval Ernest Zmeták. 

Galéria Ľudovíta Fullu sa začala budovať v roku 1964 a bola slávnostne otvorená 2. júla 1969. Jej súčasťou bol aj súkromný byt maliara, ktorý obýval do svojej smrti v roku 1980. V súčasnosti je galéria jedným z vysunutých pracovísk Slovenskej národnej galérie, zároveň je od r. 2012 národnou kultúrnou pamiatkou. 

S prevádzkovým chodom budovy boli od začiatku problémy, pretože stavba neprebehla tak, ako mala. Už samotný Fulla sa sťažoval riaditeľstvu SNG na niektoré nedostatky, ako napr. na zatekanie, netesnenie okien, tečenie fontány, ktorá dodnes tvorí súčasť jeho obývacej izby (viac o problémoch, ktoré mal Fulla, keď tu býval, sa návštevník výstavy dozvie z audio záznamu, v ktorom sú čítané tri jeho listy). Tieto nedostatky a ruptúry stavby sa časom prirodzene iba zhoršovali, čo nakoniec dospelo do štádia, keď sa galéria ocitla v havarijnom stave. Galéria má v súčasnosti vážne statické problémy, čo možno vidieť aj na praskline mramorového obkladu na priečelí fasády, ku ktorej došlo pre podmáčané podložie. SNG má pritom dlhodobý záujem o rekonštrukciu tejto galérie.

Situácia zašla až tak ďaleko, že Fullove diela v stálej expozícii boli ohrozené, keďže v tomto priestore tieklo zo strechy priamo do výstavnej siene. Pre nepriaznivý stav galérie boli diela dočasne prevezené zo stálej expozície galérie do reštaurátorských ateliérov a depozitárov SNG na Zvolenskom zámku. Diela budú očistené, zreštaurované a zdigitalizované, záujemcovia si ich budú môcť prezrieť na webe umenia. Fullove diela sa vrátia nazad do priestorov galérie po rekonštrukcii priestorov, ktorej realizácia je víziou blízkej budúcnosti. Na súčasný stav galérie reflektuje výstava Trinásta komnata, ktorej leitmotívom je kritika stavu našej kultúry a skutočného stavu a podmienok pre vznik a prezentáciu umenia a kultúry.

Dielo Ľudovíta Fullu ako nikdy nekončiaca inšpirácia

Galéria Ľudovíta Fullu propaguje Fullove maľby nielen na spôsob nehybného chrámu výtvarného umenia, kde sú diela zavesené na stene a návštevníci/-čky si ich prichádzajú pozrieť a obdivovať, ale snaží sa k tvorbe tohto umelca pristupovať v rôznych nových kontextoch a priblížiť ju inou príťažlivou formou. 

Prvá časť výstavy Trinásta komnata je prezentovaná v dolných priestoroch galérie, kde sú vystavené diela umelcov a umelkýň, ktorí v galérii vystavovali za posledných šesť až sedem rokov a vo svojej tvorbe reagovali na dielo Ľudovíta Fullu. Je to akási rekapitulácia, spomienka na predchádzajúce výstavné projekty formou výberu jednotlivých diel. Môžeme tu pozorovať dva rôzne prístupy k uchopeniu Fullovho diela: v niektorých viac dominuje obsah, v iných ide do popredia forma. Maliar Ján Kudlička sa inšpiroval Fullovým dielom Madona s anjelmi (Perníková madona), pričom vytvoril maľby Madona a Vesmírna madona I a II. Vypožičal si formálnu podobu zobrazenia Madony z Fullovho obrazu a pretavil ju do abstraktných tvarov a znakov s kresťanskou symbolikou. Jemne nanesená farba na povrchu oboch malieb symbolicky označuje Pannu Máriu a červená Krista. Kudlička využíva perforáciu obrazového nosiča maľby a pomocou perforovaných bodov naznačuje svätožiary abstraktných figúr. Vo svojej maľbe odkrýva spirituálne hodnoty Fullovho obrazu. Naopak, dielo Simony Janišovej, inšpirované dielom Zátišie s džbánom, je úžitkovým predmetom, ktorý sa upiera k formálnej stránke zobrazenia, k tvarovej citácii z diela umelca. Keramický džbán od Janišovej pôsobí ako zhmotnenie namaľovaného džbánu z obrazu, je to akási doslovná citácia z Fullovho diela. 

Je naozaj dielo Ľudovíta Fullu nevyčerpateľným inšpiračným zdrojom? Zdá sa, že aj táto inšpirácia má svoje limity a pýta si nové presahy a súvislosti. Galéria pôsobí svojím zameraním miestami monolitne, jej aktivity sa prevažne viažu na život a dielo Ľudovíta Fullu, čo je pochopiteľné, ale akoby chýbalo poňatie jeho diela a života v širších súvislostiach. Jeden z ojedinelejších príkladov v dramaturgii výstavného plánu galérie tvoria výstavy Z cyklu kolegovia historičky umenia Kataríny Bajcurovej usporadúvané v Galérii Ľudovíta Fullu v letných mesiacoch, ktoré sú prehliadkou tvorby Fullových súčasníkov, predstaviteľov slovenskej výtvarnej moderny (výstavy boli zatiaľ venované Kolomanovi Sokolovi, Imrovi Weinerovi-Kráľovi, Ester Šimerovej Martinčekovej, Mikulášovi Galandovi, Zolovi Palugyayovi, Jankovi Alexymu, Martinovi Benkovi a Mikulášovi Alexandrovi Bazovskému). 

Prasklina

Do druhej, akoby odvrátenej časti výstavy nás vovedie čiernobiela reprodukcia azda najslávnejšieho Fullovho diela Pieseň a práca, ktoré si vyslúžilo ocenenie Grand Prix v Paríži v roku 1937. Reprodukcia je nalepená na panely, orámovaná žlto-čiernou výstražnou páskou, ktorá sa na výstave objavuje na viacerých miestach, zrejme ako memento vážnej situácie. Táto druhá časť, s iróniou nazvaná „Stála expozícia“, nebola doteraz verejnosti prístupná, keďže išlo o súkromné priestory bytu Ľudovíta Fullu. Kurátorka pozvala do tohto projektu umelcov Jána Šicka, Romana Mackoviča a Andreja Kolenčíka, ktorí vytvorili site-specific inštaláciu s názvom Prasklina. Ide o uchopenie reálne zlého fyzického stavu galérie formou vizuality, čo v tomto prípade stelesňuje prasklina na priečelí fasády budovy – avšak aj vo vnútorných priestoroch je to jedna z najvážnejších porúch budovy. 

Autori pristúpili k inštalácii tak, že využili červené led osvetlenie na umocnenie pálčivosti problému a nahrávku zvuku vetra. Z praskliny dokonca v murive naozaj cítime viať vietor a cez tenkú škáru aj presvitať denné svetlo z exteriéru. Celú inštaláciu môžeme čítať v niekoľkých interpretačných vrstvách, čo nám naznačujú aj autori slovnými asociáciami napísanými na dverách opretých o stenu. Prasklinu sa snažia opísať a zároveň interpretovať v rôznych súvislostiach – ako zvuk, ako gesto, ako otáznik, ako zneistenie, ako eróziu hodnôt, ako statickú dynamiku, ako uvoľnenie tlakov, ako narušenie všednosti, ako koniec niečoho starého, ako začiatok niečoho nového, ako výkričník, ako uistenie, ako stav spoločnosti… Prasklinu môžeme poňať nielen ako statický problém architektúry, ale vzhľadom na danú situáciu aj ako narušenie základných morálnych a duševných hodnôt, ako stav spoločnosti v súvislosti s nezáujmom o našu kultúru a s nefunkčnosťou úradov, ktoré pristúpia k obnove a záchrane kultúrneho dedičstva, až keď je už v havarijnom stave.

Site-specific inštalácia Jána Šicka, Romana Mackoviča a Andreja Kolenčíka sa nenachádza len v druhej časti výstavy Trinásta komnata, ale po celej galerijnej budove, kde sú rozmiestnené naprogramované hardwerové mp3 prehrávače, ktoré sú prehrávačmi a snímačmi zvuku. V galerijnom priestore sa môžeme započúvať do zvuku krokov, ktoré odkazujú na Fullovu prítomnosť v obývacej miestnosti pri krbe či jeho hlas zaznievajúci z pracovne. V prázdnych priestoroch bez Fullových diel v Stálej expozícii zase počujeme kvapkajúcu vodu a fúkajúci vietor – zvuky pripomínajúce akési prázdne opustené „jaskynné prostredie“. Pred niekoľkými dňami sa na tomto mieste uskutočnila tanečno-vizuálna performancia Fulla goodbay party. Autormi koncepcie boli Radoslav Piovarči a Andrea Kapráliková. Performeri a performerky počas vystúpenia striekali na reprodukcie diel nalepených na miestach, kde boli predtým originály, vodu ako gesto degradácie diel, ako symbol kritiky súčasného nevyhovujúceho stavu výstavných priestorov. Na túto aktivitu vyzývali aj prítomných návštevníkov a návštevníčky. Stopy po tomto vystúpení ostali v priestore viditeľné ešte niekoľko dní.

Východisko

Výstava sa končí v predsieni, v bočnom vchode galérie, kadiaľ chodieval Ľudovít Fulla domov. Posledným „artefaktom“ je zarámované stavebné povolenie z roku 2019. Takto výstava končí úradným dokumentom, ktorý má ale symbolický význam, je náznakom nádeje a možných zmien. Vedľa neho na sokli je spracovaná hŕba do stĺpca usporiadaných dokumentov, agenda týkajúca sa Projektu obnovy a rekonštrukcie stavby Galérie Ľudovíta Fullu datovaný rokom 2018. Zdá sa, že všetko je pripravené a oprava priestorov budovy galérie sa môže začať – teraz je na ťahu štát. Ministerstvo kultúry SR zahrnulo túto obnovu do investičného plánu v rámci obnovy kultúrnych pamiatok. Vidina reálneho času prestavby vychádza približne na rok 2023. Stačí len veriť, že sa vízie plánovaných zmien aj naplnia a k celkovej rekonštrukcii budovy dôjde už čoskoro, aby sa Fullovo dielo čo najskôr vrátiť tam, kam patrí.

Foto: Martin Deko

Pavol Barkóci, Michaela Bednárová, Simona Čechová, Jakub Gulyás, Martin Hrča, Simona Janišová, Sylvia Jokelová, Ondrej Jób, Igor Kováč, Ján Kudlička, Kristína Ligačová, Pavol Macho, Ové Pictures, Veronika Obertová a Michaela Čopíková, Štefan Papčo, Lenka Sršňová, Ján Vasilko / Trinásta komnata / kurátorka: Zuzana Gažíková / Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku / 9. 9. 2021 – 20. 3. 2022.