Aký zmysel má svetová výstava v 21. storočí?

Otvorenie výstavy Expo 2020 v Dubaji sprevádzalo niekoľko vyhrotených udalostí. Otvorenie sa muselo posunúť pre pandémiu, neskôr čelilo kritike z dôvodu obmedzovania práv robotníkov, diskriminácie a nakoniec aj sexuálneho obťažovania žien. Barbora Komárová sa vo svojom komentári pýta, aký zmysel má podobný megaformát pre svet v 21. storočí a ako do tohto kontextu zapadá prezentácia slovenského umenia?

Aký zmysel má svetová výstava v 21. storočí?

Ešte do konca marca 2022 bude v Spojených arabských emirátoch prebiehať svetová výstava Expo Dubai 2020. Po ročnom odklade spôsobenom pandémiou sa v októbri začala táto niekoľkomesačná prezentácia technologických výdobytkov, kulinárskych zážitkov, ale aj umeleckých realizácií pochádzajúcich z viac ako 190 krajín celého sveta. Celý areál, ako aj jednotlivé reprezentácie sú rozdelené do troch tematických sekcií ‒ mobilita, udržateľnosť a príležitosť. 

Pri pohľade na prezentačné materiály, webstránku a sociálne siete aktuálneho Expa sa vynára otázka ‒ aký konkrétny zmysel má podobný megaformát pre svet v 21. storočí, kde sa informácie šíria po sieti v milisekundách a kde technológie rozšírili možnosti digitálnej prezentácie a virtuálnych prehliadok? Odpoveď by sme zbytočne alebo len veľmi ťažko hľadali v PR správach vypúšťaných do sveta, v ktorých nájdeme najmä povznesené mottá, ktoré neprinášajú takmer žiadny reálny obsah (napr. ako aktuálne Expo: „Spájanie myšlienok, vytváranie budúcnosti“). 

Svetové výstavy majú viac ako 150-ročnú históriu a určite aj svoje podstatné miesto vo vývoji a šírení dôležitých myšlienok i vynálezov ‒ práve tu boli po prvýkrát verejnosti predstavení predchodcovia súčasných televízorov, telefónov, počítačov alebo napríklad aj kolotoč „ruské kolo“. Pre domáce publikum, ktoré nemalo možnosť cestovať, boli nepochybne atraktívne zahraničné i „exotické“ prezentácie, ich architektúra a artefakty. Vďaka motivácii ukázať na Expe „to najlepšie, čo doma dokážeme“ sa krajiny predbiehali aj v architektonických realizáciách, pričom niektoré z nich boli zachované a stali sa vizuálnymi ikonami (Eiffelova veža v Paríži, Vesmírna ihla v Seattli, Atómium v Bruseli atď.) alebo súčasťou už existujúcich miest. 

Zameranie svetových výstav sa časom vyvíjalo. S pribúdajúcimi masovými médiami, ľahšie a rýchlejšie sa šíriacimi informáciami či dostupnejším cestovaním sa postupne upustilo od prezentovania technických vynálezov či exotických diorám. Svetové Expo neskôr slúžilo ako miesto pre kultúrnu výmenu, spoločenský rozvoj, ale aj pre „spájanie národov“, keď sa v jednom areáli mohli stretnúť krajiny súperiace v reálnom svete.

Postupne sa reprezentácie na svetových výstavách zamerali na tzv. nation branding, t. j. na reklamu, ktorá by zviditeľnila samotnú krajinu a tým zvýšila turizmus alebo priniesla zahraničný kapitál. Aj samotné usporiadateľské krajiny očakávajú nielen zviditeľnenie na svetovej mape, ale tiež záujem zahraničných investorov/-iek a tiež turistov/-iek. Tých prišlo najviac na Expo v Šanghaji (2010), a to vyše 73 miliónov (aktuálne Expo v Dubaji očakáva „len“ okolo 25 miliónov návštevníkov/-čok). V súčasnosti sa svetové výstavy prezentujú ako „globálne diskusné platformy zamerané na hľadanie riešení na najväčšie výzvy ľudstva“.

Neekologické hľadanie udržateľnosti

Dnes je však situácia v mnohých ohľadoch iná. Jedným z najaktuálnejších a najhrozivejších problémov 21. storočia je nepochybne environmentálna kríza. Predstavitelia/-ľky krajín z celého sveta sa stretávajú na konferenciách a diskutujú o uhlíkových stopách, udržateľných zdrojoch energie i obmedzení jednorazových plastov. Z tohto pohľadu sa prezentačný formát, v rámci ktorého sa postaví a počas niekoľkých mesiacov udržiava obrovský komplex budov (často len pre túto jedinú príležitosť) pre milióny návštevníkov/-čok, javí ako výsmech všetkým snahám o nejakú budúcnosť. 

Zástancovia/-kyne svetových výstav argumentujú najmä tým, že ak sa chce krajina stať usporiadateľom, musí sa zaviazať dodržiavať ekologické riešenia a udržateľnosť. Organizácia BIE − Bureau International des Expositions, ktorá od svojho založenia v roku 1928 zastrešuje rôzne typy svetových výstav, ustanovila v roku 1994 za jednu z hlavných podmienok práve udržateľnosť a ekologické princípy, ako napríklad recykláciu, využitie všetkých materiálov pri výstavbe, nové prístupy k udržateľnosti a podobne. Taktiež povolila organizáciu svetovej výstavy tohto formátu len raz za päť rokov. Nejedno expo sa v minulosti venovalo práve prezentovaniu najnovších udržateľných technológií, výnimkou nie je ani to v Dubaji.

Tu ale nastáva paradox celkového konceptu a hlásaných myšlienok expa ‒ na jednej strane sa hľadajú inovatívne riešenia, ako ekologickejšie, udržateľnejšie a s väčším citom pre životné prostredie usporiadať svetovú výstavu, na druhej strane sa stavajú megalomanské areály pozostávajúce z nových architektúr, ktoré sa mnohokrát po skončení výstavy demontujú alebo jednoducho opustia. Okrem toho sa počas niekoľkých mesiacov milióny návštevníkov/-čok presúvajú na expo leteckou dopravou, ktorá je ešte stále považovaná za jedného z najväčších znečisťovateľov životného prostredia. 

Na mieste Expa v Dubaji bola pred pár mesiacmi len púšť. SAE „nalialo“ do jeho prípravy miliardy dolárov a dúfa, že sa mu vrátia späť v podobe prílivu zahraničného kapitálu a firiem alebo prostredníctvom predaja nehnuteľností. V tomto kontexte sa nejaký ekologický prístup len ťažko predstavuje, aj napriek tomu, že niektoré krajiny sa v Dubaji snažili napodobniť svoje zelené lesy (Singapur), kondenzovať vodu z púštneho vzduchu (Česká republika) a podobne. 

„Veľmi málo sa premrhá a všetko sa buduje s ohľadom na budúcnosť,“ vyhlásil Ahmed Al Khatib, vedúci vývoja a dodávok pre Expo v Dubaji, „toto je najudržateľnejšia výstava v histórii výstav.“ Tejto téme je na webe aktuálneho expa venovaná samostatná sekcia, kde v jednotlivých bodoch predstavujú svoje „úspechy“ v udržateľných riešeniach, ako napríklad výrobu čistej energie, znižovanie spotreby vody, minimalizovanie uhlíkovej stopy, redukovanie odpadu, recykláciu stavebného materiálu, výsadbu rastlín a niekoľko ďalších. Jedným z jeho hlavných cieľov je aj zachovanie niektorých pavilónov, ktoré budú v budúcnosti obytnými domami, nemocnicami alebo školami v novej dubajskej štvrti ‒ District 2020. Z hlavnej budovy s názvom Terra v časti Udržateľnosť by sa malo po skončení výstavy stať múzeum udržateľnosti. 

K problematike koncentrovaného turizmu sa dubajské Expo postavilo takto ‒ stručne a teoreticky: „Vedieme dlhodobý výskum trvalo udržateľného cestovného ruchu v spolupráci s Centrom pre udržateľnosť prostredníctvom výskumu a vzdelávania (CSRE) na MODUL University Dubai a s podporou úradov cestovného ruchu SAE. Táto výskumná štúdia umožní kľúčovým zainteresovaným stranám cestovného ruchu sledovať meniace sa sklony návštevníkov/-čok k udržateľnosti, vnímanie značky destinácie a vplyvy cestovného ruchu v priebehu času. Bude tiež analyzovať katalytický vplyv Expo 2020 na pozíciu značky a budúcnosť SAE ako udržateľnej turistickej destinácie.“

Vylepšovanie imidžu

Paradoxný prístup k životnému prostrediu nie je jediný problém Expa v Dubaji. Ako sme písali v krátkej správe pred pár mesiacmi, aj napriek snahe prezentovať sa v tom najlepšom svetle ako tolerantná a progresívna krajina, samotné Spojené arabské emiráty čelia kritike z „whitewashingu“, teda z vylepšovania si svojho imidžu práve prostredníctvom hosťovania tohto medzinárodného podujatia. Rovnakej kritike čelila už Čína, keď v roku 2010 usporiadala svetovú výstavu v Šanghaji, kvôli ktorej údajne presídlila 18 000 rodín a ktorú, okrem iného, využila aj na sledovanie a zadržanie členov/-iek duchovnej skupiny Falun Gong.

Médiá tiež informovali o zneužívaní zahraničných robotníkov pri výstavbe, ktorí pracovali za veľmi nevýhodných podmienok, naviac niekoľko z nich pri práci aj zomrelo (okrem iného napríklad aj na Covid-19). Okrem toho sú SAE známe obmedzovaním práv žien a LGBT+ komunity či neustálym prenasledovaním, zatýkaním a mučením odporcov vlády, najmä novinárov/-iek, aktivistov-/iek, učiteľov-/iek či študentov/-iek. Napríklad až pri otváracom ceremoniáli mohli zahraniční/é novinári/-ky používať aplikácie Whatsapp alebo FaceTime, ktoré boli dovtedy blokované vládou vraj z bezpečnostných dôvodov. Je tiež známe, že SAE už roky neumožňujú vstup do krajiny predstaviteľom/-kám OSN a zahraničným kritickým novinárom/-kám a akademikom/-čkám. Vzhľadom na túto alarmujúcu situáciu týkajúcu sa porušovania ľudských práv Európsky parlament ešte v septembri tohto roka žiadal svoje členské štáty o stiahnutie svojej účasti na Expe v Dubaji.

Umenie ako príležitosť na názor

Práve umenie v rôznych svojich podobách sa často zameriava na tieto nepopulárne témy, snaží sa na ne upozorniť a kritizovať ich. Súčasťou mnohých národných pavilónov, ale aj samotného areálu Expa sú tiež umelecké diela ‒ väčšinou však veľkoformátové a vizuálne atraktívne inštalácie, sochy, maľby a tiež rôzne digitálne realizácie. O ich umeleckej hodnote by sa v mnohých prípadoch dalo diskutovať, no je možné, že pri takých veľkých podujatiach (nie výlučne umeleckého zamerania) ide v prvom rade o pritiahnutie pozornosti okoloidúcich a doplnenie, v horšom prípade len „dodekorovanie“ jednotlivých pavilónov. Preto by sa dalo očakávať, že od nich reflexiu krajiny alebo podujatia, v ktorých hosťujú, ani nemožno očakávať. 

Zatiaľ čo napríklad Česká republika, ktorá sa nachádza v časti Udržateľnosť, sa zamerala na tému vody, ktorú nejakým spôsobom reflektuje väčšina prezentovaných umeleckých a dizajnérskych diel, Slovensko prezentuje niekoľkých výtvarných umelcov/-kyne, ktorí/-é na tému mobility (do ktorej tento pavilón patrí) nijako špecificky neodkazujú. Nájdeme tu maľby a objekty od Moniky Pascoe Mikyškovej, video od Anetty Mony Chisa a Lucie Tkáčovej či performatívnu site-specific kresbu Jara Vargu, ako aj sklenené objekty Gordany Turuk, ktoré sa však na Expo dostali mimo výberu odbornej komisie (podľa slov členky komisie Kataríny Bajcurovej). Podľa tlačovej správy zaslanej PR oddelením Slovakia Expo Dubai 2020 menované umelkyne a umelec „svojimi dielami poukazujú na závažné témy a problémy našej spoločnosti“. (V čase dokončovania a publikovania tohto textu sa výstava Moniky Pascoe Mikyškovej už skončila.)

Je pomerne komplikované prepracovať sa ku komplexným informáciám, akým spôsobom a z akého dôvodu sa vybralo práve toto umenie pre slovenský pavilón. Po konzultácii s Katarínou Bajcurovou a Júliusom Barczim, ktorí boli zapojení do výberového procesu, je jasné, že organizátor slovenskej prezentácie (reklamná agentúra Mertel) nemal konkrétny kurátorský zámer, víziu a v podstate ani prehľad v súčasnom slovenskom výtvarnom umení, teda okrem prvotného nápadu priniesť do Dubaja diela Andyho Warhola alebo práce zobrazujúce „krásy Slovenska“. Napokon sa aspoň vybraní navrhovatelia mien umelcov/-kýň ako aj komisia vo veľmi krátkom časovom období snažili navrhnúť a vybrať reprezentatívne mená slovenskej scény.

To však otvára priestor na vlastné čítanie týchto diel v kontexte svetovej výstavy, keďže prezentované výtvarné práce nevyzerajú práve ako „závažné“. Pestrofarebné obrazy rastlín nainštalované na svetloružových stenách od Pascoe Mikyškovej alebo jemná, skoro neviditeľná kresba fixkou na sklenenú fasádu od Vargu nepôsobia ako kritické komentáre podujatia. Ich kritickosť objavíme viac-menej až v sprievodných textoch a autorských komentároch k výstave.

Pascoe Mikyšková vo svojej inštalácii „Lost Gardens“ bola, podľa jej slov síce primárne inšpirovaná slovenskou prírodou, no jej diela môžeme vztiahnuť aj na širší svetový kontext. Výrub lesov, podmaňovanie a transformácia prírody, nevyvážený vzťah človeka a životného prostredia sú témy vysoko aktuálne pre mnoho krajín po celom svete. Diela Pascoe Mikyškovej so svojou botanickou a prírodnou tematikou namiesto avizovanej kritickosti skôr zapadajú do konceptu prezentácie slovenskej prírody ako hlavného „vývozného artikla“ Slovenska. Napriek paradoxu, ako sa doma k našej prírode reálne správame, veľmi radi vysielame do sveta obraz krajiny pokrytej hustými lesmi a veľkoplošná projekcia slovenských vrchov a kopcov od Slovakia Travel tento koncept len podporuje. Farebné, vizuálne atraktívne diela majú potenciál pritiahnuť pozornosť divákov/-čok, ktorí/-é si text možno aj prečítajú a zamyslia sa nad ďalšími konotáciami vystavených prác, no na dubajskej púšti, rovnako ako v podstate celé Expo, pôsobia ako z iného sveta. 

Varga využil transparentné plochy presklenej fasády na realizáciu svojej performatívnej kresby s názvom „Nevieme, že vieme“, ktorá svojou jemnosťou a takmer neviditeľnosťou pôsobí (aj sa označuje) ako forma protestu alebo opozície voči veľkým mierkam Expa a „instagramovej“ atraktivite viacerých expozícií. Jeho kresby znázorňujúce prach tvoria medzipriestor medzi vonkajším a vnútorným, zároveň do seba nekonfliktne absorbujú všetko okolo seba. V rozhovore pre Rádio Devín Varga dopĺňa publikované texty o svojom diele ďalšou úvahou: „Je to (jeho dielo, pozn.) miesto-špecifické, ak to môžem nazvať naším jazykom, a to znamená, že reaguje na konkrétny priestor, aj na kontext Expa. Ak je expo výstavou technológie a budúcnosti − jeho leitmotívom je Connecting minds, creating futures, čiže spájanie myslí, vytváranie budúcností −, potom sa ja ako umelec, čo na nás v tej budúcnosti a akú úlohu by pri tom mali zohrávať tie technológie, ale aj akú úlohu by mali zohrávať ďalšie faktory, ako ekológia, príroda, vzťah k našej planéte. Môžeme plánovať cestovanie na Mars alebo lietajúce autá, ale zároveň musíme premýšľať nad tým, aby sme na našej Zemi mali kam lietať.“ Varga má v podstate pravdu, je však problematické odkryť túto vrstvu jeho prác priamo na mieste. Performatívnosť jeho kresby nespočívala len v prítomnosti umelca priamo na mieste, ale tiež v rozhovoroch s okoloidúcimi počas tvorby. Tí/tie si často dielo ani nevšimli, a tak mal Varga možnosť nielen naň upozorniť, ale tiež rozvinúť spomínané vrstvy. „Nevieme, že vieme“ je vo svojej dočasnosti, jemnosti a zároveň prístupnosti paradoxne výraznejšou „revoltou“ voči podujatiu, na ktorom hosťuje.

Ďalšie slovenské umenie, ktoré prešlo výberovou komisiou, no o ktorom sa z neznámych dôvodov nič nepíše ani sa nepromuje, je video od dvojice Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová s názvom „Manifesto of the Liberated Pixel“ z roku 2017. Podľa ich vlastných slov ho autorky navrhli nielen z dôvodu príbuznosti s témou technológie a budúcnosti expozície slovenského pavilónu, ale aj „vzhľadom na časové, priestorové a rozpočtové podmienky“. Malo by byť premietané hodinu denne na veľkoplošnej obrazovke, kde je po zvyšok dňa promo video Slovakia Travel. Možno nie explicitne a „na prvú“, no aj táto práca svojím obsahom a vizualitou nahlodáva povznesené nálady ohľadom technológií budúcnosti, ktoré sú prezentované nielen v slovenskom pavilóne. Na pozadí vizuálu rozbitých a nefunkčných obrazoviek počujeme hlas anarchistického oslobodeného pixela, ktorý okrem iného hovorí: „(…) Vybral som si cestu abstrakcie. Som oslobodený od úmyslu, ne-cerebrálny, nezaťažený, bez viazanosti. Chcem zdobiť, krása musí poraziť túžbu po poriadku. Poriadok je škaredosť. Anarchia je krása a krása je anarchia. (…)“ Ostáva len dúfať, že video sa naozaj v pavilóne premieta a návštevníci/-čky si ho budú môcť pozrieť v kontexte tejto svetovej výstavy. 

Každopádne sa však musíme pýtať, prečo − aj napriek výzve Európskej únie na neúčasť a ďalším problematickým hľadiskám Expa v Dubaji − sa (nielen) slovenskí/-é umelci/-kyne na tomto podujatí zúčastnili. Pre Slovensko ako malú krajinu je to ešte stále istým spôsobom príležitosť ukázať na svetovej mape svoje technologické výdobytky. Avšak, vzhľadom na to, že prezentácia umenia nie je primárnym cieľom svetových výstav, by jeho reprezentanti/-ky mohli dávať svetu silnejší odkaz − či už prostredníctvom výberu kritickejších diel alebo verejne zdôvodnenej neúčasti. 

Na záver

Samozrejme, svetové výstavy majú aj v súčasnosti svoje pozitíva. Pandémia nás okrem iného utvrdila v tom, že najlepšie je svet zažívať naživo, že sa potrebujeme s ostatnými ľuďmi osobne stretávať. Vizuálne podmanivé technologické realizácie z celého sveta nainštalované v moderne riešených architektúrach je potrebné vidieť (a odfotiť) naživo. Predstavenia, ale aj národné reštaurácie treba navštíviť naživo. Hľadať spoločnú reč naprieč kontinentmi a „brainstormovať” nové nápady treba s kolegami a kolegyňami naživo. No veľa z toho by sa naživo odohrať nemuselo. Živé podujatia by mali zmysel napríklad pri práci s domácim publikom. Expo ponúka bohatý sprievodný program nielen v národných pavilónoch, tematické prednášky a diskusie a mnoho ďalšieho, no je otázne, koľko „obyčajných“ lokálnych ľudí sa reálne dostane dovnútra. V budúcnosti by mohlo mať expo skôr formu medzinárodnej konferencie, kde by sa „spájali mysle“, ale bez monumentálnej výstavby. Pri úvahách o našej budúcnosti a pri hrozbe ekologickej krízy sa vynára akútna potreba prehodnotenia formátu takýchto medzinárodných podujatí.

Zdroj: Ministerstvo hospodárstva SR, Media Liaison Officer Slovakia Expo Dubai 2020, Exposlovakia 2020

Foto: Petra Sartoris