Lesk zrkadla spoločnosti

Do konce února je v ostravské galerii PLATO k vidění výstava sester Daniely a Lindy Dostálkových, které zde působí také jako kurátorky. Výstava, o které píše v recenzi Viktória Pardovičová, je součástí kurátorského cyklu Edith Jeřábkové, jež se věnuje tématu ruiny.

Lesk zrkadla spoločnosti

Úvodom návštevy výstavy sa stáva samotný prechod budovou bývalého Bauhausu a zónou súčasného umenia PLATO. Tá svojim kontextom rámuje aktuálny cyklus výstav tematizujúci ruiny a spúšťa schopnosti vnímania obsahov, významov či foriem nad rámec konvenčnosti obvyklých miest sprostredkovania výtvarného umenia. Príchod a pristúpenie sa v čase jedinej výstavy v galérii (počas mojej návštevy) stávajú súčasťou prežitia inštalácie, stretnutia s expozíciou sestier Daniely a Lindy Dostálkových. Nemožno hovoriť o stratených, citovo zafarbených slovách vyprázdnenosti či zbytočných úvodných frázach nesúcich len popisné odkazy prehnanej senzitivity. Inštalácia Verbal Slip, v kurátorskej koncepcii Edith Jeřábkovej, totiž s každým približujúcim sa krokom prehovára hlasnejšie, obrazmi narúša sféry dominancie či estetických kanónov a pootvára vstupy do sveta asociácií, ktoré sa zároveň stávajú zrkadlom nás, entít vstupujúcich do environmentu expozície.

Statické obrazy gýčovosti?

Obrazy sú umiestnené na bielej stene panelov, usporiadané v pásoch vedľa seba a bez popisov, neurčujú smer prehliadky či chronologické čítanie jednotlivých vyobrazení. Pohľad cestou preskočí k pohyblivosti, videám na okrajoch mierneho výklenku, tvoriaceho miesto výstavy a napätia medzi ostatným priestorom. Vtedy je možné rozpoznať, že obrazy sú fotografiami a priestor je rámovaný videoinštaláciou, obrazovkami prezentujúcimi jednotlivé videosekvencie činnosti performerky. Inscenované, statické fotografie predstavujú objekty, zdanlivo pokojné, bez prítomnosti človeka. Kytica v plastovom obale, luxusné auto zaparkované pred domom. Súbor tejto predmetovej materiality narušuje až modelka z reklamy na slnečné okuliare. Jedlo, potraviny a betónové tvárnice, zachytené v procese pokusov o akési neprofesionálne zlepovanie a spájanie, všetko s evidentným dôrazom na prítomnosť špinavosti spôsobenej hnedou hmotou. Tá by sa spolu s tvárnicami dala pokladať za určitý prvok línie prepojenia fotografickej série. Snímky však súčasne ponúkajú akýsi prehľad kompozícií vzájomne nesúvisiacich, banálnych predmetov každodennosti, v kontexte plytvania potravinovými produktmi (na umelecké účely) či s podtónom proklamácie vyprázdnených bodov gýčovosti.

Nároky čítania obrazov

Výstava však pokračuje a zmysly pozornej návštevníčky či návštěvníka sú po chvíli vytrhnuté z ponoru do čítania fotografických vyobrazení. Tie sa rovnako ako iné práce[1] sestier Dostálkových dotýkajú, už svojim formálnym prevedením, komentára ke svetu konzumu či komercie i komplikovaných vzťahov ľudstva a zvierat, telesnosti, materiality a duší. Banalita sa stáva podstatným komentárom, gýč asociuje nepotrebnosť potrieb, plytvanie je rezonujúcim zrkadlom reality, špinavosť tvorí spojnicu konštruktu sveta. Narušenie roviny čítania (vytrhnutie) spôsobil krátky zvuk, klepnutie, ako odkaz pohybu sprevádzajúceho aktivitu v slučke bežiacej videoinštalácie. Klepnutie odrazu narušuje akúkoľvek synchrónnosť uvažovania. Zvuk závažia v rukách balansujúcej performerky, ktorá sa v jednotlivých videách pohráva s vlastnou telesnosťou v kontextoch prvkov súčasnej postindustriálnej spoločnosti. Kde je hranica povrchnosti človeka a uvedomenia si smutnej cesty orientovanej na vnímanie materiality konzumného kapitalizmu? Dokážu diváčky a diváci čítať obrazy obsahovo silných asociácií a metaforických odkazov, vo vrstvách odkrývajúcich problematické body, vedúce myslenie do systému asynchrónne fungujúcich vzťahov? Dokážu v lesklom, plastovom prevedení snímok čítať, že odraz vlastnej postavy je možné pokladať za pokračovanie expozície a priamy apel na uvedomenie si podstaty existencie človeka v dialógu s produktmi svojho konania?

Medzi zvukom a textom

Na tieto otázky iste nemožno jednoznačne odpovedať. Kompetencie i porozumenie vnímanému umeleckému dielu sa stávajú subjektívnym zážitkom, ktorý je pri takto vrstevnatej, senzuálnej a metaforicky konštruovanej výstave, bodom narušujúcim akékoľvek uvažovanie o fungovaní dominantného či hierarchicky zostaveného sveta. Špinavosť miso pasty spolu s betónovými tvárnicami, ktoré konštruujú podklad zóny každodenných krokov spoločnosti, nemožno pokladať za nesúvisiace a čisto formálne zjednocujúce prvky. Rovnako je možná kritika plytvania potravinami v podstate vtipným komentárom, nakoľko prítomnosť týchto predmetov svojím významom evidentne presahuje ich formálny charakter. Gýč je poväčšine sprevádzaný symptómami vyprázdnenosti obsahu. Tu práve naopak nastáva akýsi myšlienkový boj príbehov, prerastajúci do rhyzomatickej štruktúry, ktorá sa v odraze plastových povrchov fotografií stáva súčasťou človeka a ním spôsobovanej reality. Autorky tak vytvárajú dialógy rôznych entít a telesností, významov a asociácií, ktoré rovnako ako performerka, medzičasom ťažkopádne levitujúca v polohe obrátenej hlavou k zemi, odráža aktuálnu podobu sveta a spoločnosti.

Zvuky odpadajúce z činnosti, prítomné v okamihu straty kontroly či v zlomkoch telesnej absencie sú v inštalácii jemnými, no rezonujúcimi prvkami. Zároveň by ich snáď bolo možné vnímať ešte intenzívnejšie s absenciou zvuku audia vychádzajúceho z priestoru kina. Ten napriek svojmu obsahu a zámeru dopĺňania výstavy, pôsobí krajne oddelene a rušivo, no v prípade diváckeho záujmu snáď poskytuje expozíciu i tematiku dopĺňajúce informácie. Ako signifikantné rozšírenie či dokonca pokračovanie výstavy však vnímam komentár kurátorky Edith Jeřábkovej. V texte je okrem načrtnutí ciest uvažovania pri čítaní metafor až príbehovou cestou predstavený naratív výstavy a myšlienok jej autoriek.

Ruiny a diverzita rolí

Jemné zvuky akoby podčiarkujúce detaily, takmer nepočuteľné, no dôležité, sa vzďaľujú a pri odchode vytvárajú rezonujúce body odkazov skrývajúcich sa vo vystavených obrazoch. Výstava Verbal Slip tak napĺňa očakávané symptómy načrtávané snáď už jej názvom a zároveň komunikuje zameranie štvrtého okruhu celoročného programu Ó a ach, krása, ruina a strach v PLATO. Aktuálne prebiehajúci blok Doutnajíci ruina, obraz tak otvára širšie cesty prístupov k čítaniu výstavy a umožňuje jej širšiu kontextualizáciu. Problematika ruiny, spoločnosti i média obrazu v konotácii so spôsobom jeho inštalácie v priestore, apeluje okrem iného na témy etiky praktík kolonizujúcim vnímanie každodennej reality aj umeleckého diela či kolonizácie času. Potreba komunikácie a zdieľania individuálneho diváckeho zážitku potvrdzuje hodnotu práce kurátorky i sestier Dostálkových, ktoré sú prezentované, napriek svojej kurátorskej činnosti v galérii, ako vystavujúce umelkyne. Touto skutočnosťou, ktorú osobne nepokladám za problematickú, by bolo možné otvoriť ďalšie smerovania diskurzu o celkovej povahe umeleckého sveta či praktík fungovania umeleckých inštitúcií. Záverom možno poznamenať, že podobne ako fotografická séria Misobricks zrkadlí vrstvy apelatívnych komentárov súčasnosti i tento akt, alternujúci role kurátoriek-umelkýň, možno považovať za komunikačný prvok, dokladajúci potrebu otvorenosti prístupov a chápaní diverzity rolí jednotlivých aktérok a aktérov v spoločnosti.

[1] Ich prácu a výskum by bolo možné voľne interpretovať ako senzuálne, často podložené literatúrou, intelektualistické, s dôrazom na estetizujúce prvky, asociatívne či metaforicky apelatívne.

Daniela a Linda Dostálkovy / Verbal Slip / kurátorka: Edith Jeřábková / PLATO / Ostrava / 17. 11. 2021 – 27. 2. 2022

Foto: Martin Polák (celý fotoreport zde)