TS: O zrka-bdení v Nitrianskej galérii

Ester Sabik, Veronika Verešová, Zoltán Baráth, Radovan Dranga, Alex Zelina / O zrka-bdení / Kurátorka: Dominika Kuchynková / Nitrianska galéria / 25. 11. 2021 - 30. 1. 2022

Miesto konania: Galéria mladých

Rozprávanie príbehov patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie ústne prejavy azda v každej kultúre. Obsahu rozprávok sa z hľadiska rozmanitosti vyrovná máločo. Sprevádzajú nás od útleho detstva, kedy sa ich počúvaním snažíme porozumieť svetu, až po starobu, kedy ich múdrosť a posolstvo predávame našim vnúčatám. Často sme my sami autormi príbehov, fiktívnych obrazov v našej hlave. Fabulujeme, sme hlavnými hrdinami vymyslených predstáv, kde sa realita spája so snom, kde sa nesplniteľné stáva pravdou rovnako ako i to, čoho sa najviac bojíme. Niekedy je tá ilúzia tak dôsledná, že aj my sami sme jej schopní uveriť a presviedčať o jej skutočnosti aj ostatných. Do našej každodennej reality vpúšťame pramienky preludov. Kedy je ich priveľa? Obrazotvornosť nepozná hraníc, vytvára priestor, kde je možné všetko. Všade prítomná dualita svetla a temna sa ako základný princíp objavuje v každom svete, v tom skutočnom i v tom vymyslenom, „neskutočnom“.

Rozprávky sú kultúrnym dedičstvom, ktoré nám od útleho veku po celý život pomáha lepšie porozumieť sebe, druhým, svojmu okoliu ale i samotnému životu. Je to tak dnes a platilo to i v minulosti. Aby sme mohli byť so sebou spokojní, potrebujeme k tomu pocit, že nás v živote stretne niečo výnimočné alebo že sa my samy o tú výnimočnosť v budúcnosti pričiníme. Voči mnohým negatívnym vonkajším podnetom i vnútorným problémom, ktoré na nás denne „útočia“, sa bránime pozitívnymi predstavami, pocitmi nádeje a sebadôverou. To všetko nás dávne, ale aj mnohé súčasné príbehy učia. Zrozumiteľným jazykom nám poskytujú možné riešenia, ako sa vysporiadať so zložitosťou vonkajšieho sveta, ako vychádzať so spoločnosťou, ale i so sebou samými, s našimi vnútornými zmätkami, trápeniami a úzkosťami. Nájsť vo všetkom tom chaose niečo zmysluplné pre život. Nie vzletné, abstraktné, teoretické a nekonkrétne, ale niečo, čo je hmatateľné, jednoduché, priame, a vo svojej prirodzenej povahe „dobré“. Vďaka množstvu vrstiev, očividných i ukrytých významov uspokoja príbehy detskú myseľ rovnako ako aj myšlienkami zaťaženú a prešpekulovanú hlavu „dospeláka“. Formu a presvedčivosť im zas dodáva dej. 

Aby sme boli schopní zvládnuť svoje vnútorné problémy, musíme najprv pochopiť, čo sa s nami deje, najmä v našom nevedomí, ktoré nás silno ovplyvňuje. Prostredníctvom vedomých predstáv a obrazov môžeme poznávať naše nevedomie, a na základe toho si s ním budeme môcť lepšie poradiť a „oslobodiť ho“. Rozprávky a príbehy od detstva rozširujú našu obrazotvornosť a fantáziu, vďaka čomu dokážeme skladať denné sny a vytvárať si predstavy o našom živote. Prostredníctvom prenesených významov nám dávajú ponaučenia. Ich posolstvo vyznieva jasne a je kľúčom k pochopeniu základného údelu existencie človeka, a tým je usilovný boj s každodennými problémami, životnými krivdami, krízami a bolesťami. Boj, ktorý sa dotýka nás všetkých a vďaka ktorému prežívame, stávame sa silnejšími, skúsenejšími, múdrejšími. Boj, ktorým sa neustále snažíme zaistiť si lepšiu budúcnosť. Identifikácia s hrdinom v príbehu vychádza z nášho rozhodnutia, kým chceme v živote byť.

Mladí vystavujúci autori umelecko-vizuálnym spôsobom vyjadrujú to, čo by sme v prenesenom význame mohli nazvať „rozprávkou“, príbehom, fantáziou, snom či preludom, ktorý je vždy odrazom našej skutočnosti. Návštevník výstavy O zrka-bdení sa s nimi vydá po ceste archetypov, rituálov, strachu, túžob a bojov, mýtov a reality, predstáv o svete a o sebe, o vesmíre a budúcnosti, príbehu človeka-hrdinu zachytenom vo výtvarnom umení.

Ester Sabik (1994) v roku 2020 absolvovala magisterské štúdium fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Podľa jej slov tvorbu vníma ako absolútnu súčasť jej každodenného života, zaznamenáva a archivuje to, čo ju bezprostredne obklopuje. Často prekračuje médium fotky. Intenzívne ju inšpirujú východné filozofie ako aj samotný pobyt v prírode, zahĺbenie, spomalenie, kontemplácia a rituály. Jej pohľad na svet je určite skôr magického ako racionálneho či vecného a konštruktívneho charakteru. Svoju intervenciu k výstave v Galérii mladých vníma ako vytvorenie priestoru pre zastavenie, zahĺbenie, reflexiu, ale aj uvoľnenie svojej fantázie a znovuobjavenie detstva. Miesto, ktoré je živé, interaktívne, čisté, plné podnetov a pracujúce so zmyslami diváka. Jeho súčasťou sú prírodné materiály, vankúše, osobné texty, práca so svetlocitlivosťou....

Veronika Verešová (2000) je študentkou VŠVU v Bratislave na Katedre intermédií a vo svojom umeleckom programe pracuje najmä s médiom fotografie, textu a performance. Vstupuje do interakcie so svojim bezprostredným okolím, ktoré analyticky skúma, dokumentuje a pretavuje do vizuálneho jazyka, za pomoci participácie na medzidruhovej úrovni. Zaujímajú ju prírodné prostredia, biotopy, zanikajúce svety, nemiesta či kontexty rôznych priestorov vo vzťahu k ich okoliu, iným druhom a nám. V participačnom projekte Neviditeľní (2019) autorka pracuje s témou straty istoty a fungovania človeka vo verejnom a socialnom priestore mesta, v čase rýchlo meniacich sa podmienok. Bezmocnosť voči diferentným silám problematizuje prostredníctvom príbehu svojej starej mami a jej tendencie budovania si útočiska, v záhrade, o ktorú prišla...

Zoltán Baráth (1996) je študentom VŠVU na Katedre intermédii, ktorý vo svojom umeleckom programe pracuje najmä s videoartom. K témam, ktoré sú mu v súčasnosti blízke, sa dostáva cez rôzne archetypy a stereotypy. Tie následne spracováva svojím vlastným vizuálnym jazykom, ktorý charakterizuje syntéza práce s jeho osobnou symbolikou a vyabstrahovanou telesnosťou. V práci Assimilate sa autor venuje téme krehkosti tela a identity. Pri jej spracovaní sa inšpiroval  mytológiou a symbolikou granátového jablka.  

Radovan Dranga (1991) svoju umeleckú akademickú dráhu začal v Škole dizajnu v Bratislave. No a len pred nedávnom ukončil svoje štúdium na VŠVU na Katedre fotografie a nových médií. Primárne sa venuje divadelnej fotografii, ktorú strieda s vlastnou umeleckou činnosťou. Spolu s Alexom Zelinom sa venuje estetike káblov, s ktorými pracuje ako so základným stavebným prvkom pre sochy, zátišia či fotografie. Alex Zelina (1988) študoval scénografiu a následne maľbu na VŠVU. Okrem tvorby 3D mappingu, videomappingu a video-artu má vášeň pre botaniku, tvorbu botanických – výtvarných objektov a scénografií. Ich spoluprácou vznikajú Cable-bots, príšery zasadené do postapokalyptickej budúcnosti, v ktorej je k dispozícii iba stará ľudská technológia, ako sú elektrické prístroje a káble. Práca sa zakladá na posadnutosti káblami, počítačovými hrami a robotmi v trochu postapokalyptickej nálade, ale stále s pozitívnou atmosférou. Opätovné použitie starých materiálov ako snaha o udržatelnosť. Láska k robotom a nadšenie pre technológiu. Príroda vždy prežije. Všetko je navrhnuté tak, aby prinieslo mier a radosť do priestoru galérie...